Život ide ďalej, povie sa vždy keď príde smrť

s bezočivým úškľabkom sa prevliekla popod dvere nemocničnej izby. Ani sa príliš nerozhliadala, išla na istotu. Vôbec jej neprekážalo, že som jej budúcu obeť práve držal za ruku. Ani rozprávka v telke neodvrátila jej pozornosť od toho strašného odhodlania. Nechala ma prejsť pár krokov ku dverám, naklonila sa nad holohlavé dievčatko v umelom spánku a... vzala si ju. Nevidel som jej do očí, necítil som ani, že tu vôbec je. Až naliehavý piskot skenera srdcovej činnosti prezradil jej prítomnosť. Vlastne, odchod.
Opäť popod dvere s nápisom Detská onkológia.

Takto sa s ňou stretávam už rok a pol. Kosí decká. Tie malé Slniečka naokolo.
Keď to robila pred tým, no vtedy som to vnímal len tak z diaľky. Bolo mi ich ľúto a hovoril som si, že s tým aj tak nič nespravím. Lenže, skúsil som to. Odrazu mám však pocit, že prichádza častejšie. A oveľa bližšie. Prichádza ako spam. V mailoch so smútočnými oznámeniami, esemeska s rozbitým textom, či nočný telefonát plný sĺz, prichádza ako nedoručená zásielka, do ktorej som pred pár dňami vložil futbalovú loptu a pastelové farbičky. Pretože radi kreslia po stenách. Prichádza skoro každý týždeň. To pískanie kardiografu je až príliš drastický indikátor jej prítomnosti. A vždy si niekoho vezme. Niekoho, kto je ešte maličký. Tak nespravodlivo a nevinne malý.... Dieťa, ktoré posledné mesiace života trpí, dúfa, trpí, smeje sa, dúfa, plače a pozerá z okna pohľadom, ktorý zlomí každého. Vypadávajú mu vlásky, má bolesti, zvracia, točí sa mu hlava a nevie ani stáť, absolvuje náročné a bolestivé chemoterapie, ožarovania a dlhé pobyty v špitáli.... A na konci toho všetkého si hentá beštia proste len tak príde a vezme si ho. No a – život ide ďalej.
Nakoniec, prečo by aj nešiel, veď... to sa stáva a je normálne, že sa tým planéta nezastaví.
Projekt na pomoc týmto deťom beží už nejaký čas. Chcel im povodne pomáhať, chcel plniť ich sny. Chcel, kým sa neprepracoval až k realite, ktorá mrazí v kostiach. Dnes - hasí požiare tam, kde teplota taví kov na zábranách pred „Ňou“. Po ideáloch nastúpila studená realita
– tie deti fakt umierajú. A umierajú najbližší. Tí, ktorí stáli pri projekte od začiatku. Tí, od ktorých som sa učil, aj keď to boli ešte deti. O šialených bolestiach a zvracaní, o plačúcich rodičoch bez nádeje, o svetlách a tieňoch na stenách, o snoch, ktoré nie sú a o sestričkách - dočasných mamách s oceľovými nervami. Odchádzajú deti, vďaka ktorým som veril a dúfal, že sa predsalen niečo zmeniť dá. Dnes tu sú, zajtra už nie. A niekde medzi tým môj zbrklý mail na všetkých v adresári, že na Kramároch dnes potrebujú RH plus.
Pretože zajtra.... mám pocit, že viem, čo sa stane.
Len neviem kde....
 

Uff, potreboval som sa z toho vykecať. Začínam „Ju“ mať poriadne v zuboch.
Hovorí sa, že iba naozaj nasratý človek niečo zmení. Tak to skúsim druhý krát.
V tejto prudkej subjektivite hodlám ešte chvíľu ostať, tak mi to prosím v komentároch
radšej nevyvracajte, pohádali by sme sa.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.