Zahrada 2003, 1. časť

Hudobný festival Zahrada už niekoľký rok úspešne prekračuje hranice nielen žánrové, ale aj tie geografické. Možno i preto sa o ňom (na rozdiel od iných českých festivalov) toľko píše i na našich stránkach. Určite existuje mnoho iných, jemu podobných, ale dovolím si zapochybovať, že by nejaký z nich za štyri dni pojal také množstvo návštevníkov a hudobníkov. Z toho, samozrejme, vyplýva, že ani pri najlepšej vôli sa na Zahrade nedá stihnúť všetko to, čo by ste stihnúť chceli (teda, aspoň pri mojich nárokoch to nie je možné). V nasledujúcom článku si teda môžete prečítať, ako som na Zahrade nestíhal.

Fotografie majú mierne meškanie, za ktoré sa v ich mene ospravedlňujem.
Zo začiatku...

Cesta na festival sa pre zapálené mandle začala o deň neskôr, ako som pôvodne plánoval, a tak som výnimočný štvrtkový koncert Vlastu Redla, TOI TOI a jeho priateľov zmeškal. V piatok som však hneď po odbere krvi nasadol na vlak smerom Náměšť na Hané - mestečko, ktoré na celý víkend prichýli Zahradu. Festival sa totiž nekoná len na jednom pódiu, ale je doslova rozliaty po Náměšti - odohráva sa na piatich hudobných scénach, ktoré sú blízko pri sebe, ak chcete stihnúť obľúbenú skupinu a zároveň ďaleko, ak chcete "vyvetrať" predchádzajúci hudobný zážitok, občerstviť sa klobáskou a pivom a stretnúť pár známych. Ja som tých mojich stretol, keď sa chystali na pódium - Bobova diéta hrala v piatok na Radnici a bola na tomto vystúpení obohatená o perkusionistu zo skupiny Acoustic Impact, ktorý sa, napriek tomu že hral s Diétou prvýkrát, adaptoval viac než výborne a výrazne okorenil ich hudobný prejav. Hrali nielen dobre, ale hlavne presvedčivo, čo sa už, žiaľ, nedá celkom povedať o po nej idúcich Náhodných pocestných, ktorí svoje kvality iste majú, ale neviem čo (žeby to teplo?) spôsobilo, že vystúpenie nebolo také živé, ako by mohlo byť. V ten deň hrala na tejto scéne aj skupina Jasoň, tú sme však už nepostrehli, pretože hlad bol zase raz silnejší. Pri jedle som sa dozvedel, že koncert Vlastu Redla bol asi veľmi výnimočný. Neviem presne špecifikovať čím, ale tak nejako som to pochopil.

Piatok poobede (Semtex a tí ostatní...)
Poobedňajší piatkový program pre mňa začal koncertom... ehm, vystúpením... ani to nie je to správne slovo. Proste tým, čo na scéne nazvanej Kaplička predviedla skupina Semtex. Ja som vlastne už predtým vedel, že je to banda muzikantov, ktorá si neberie servítky a nemá úctu asi pred ničím a ako taká ma veľmi nezaujímala. Ale vidieť ich naživo naozaj stojí za to. Nejde ani tak o nie veľmi originálne prezliekanie sa, ale o kumšt vedieť pobaviť. A to im išlo! V ten istý deň dostali miesto aj v programe na hlavnej scéne a chvíľami som spoznal hranice svojho smiechu - pocit, keď sa už nedá smiať viac. Okrem smiechu nám však organizátori pripravili dobrú muziku. Pár kapiel som, samozrejme, zmeškal, nenechal som si však ujsť Spirituál kvintet - kvalitné viachlasy s mimoriadne kultivovaným prejavom jeho členov. Skupinu niektorí poznajú aj zo spolupráce s bratmi Nedvědmi a piesne ako Žízeň pomaly, ale isto zľudovievajú. Vladimír Mišík a ETC je zoskupenie, o ktorom by sa žiadalo napísať, že ho netreba viac predstavovať, keby to nezaváňalo lenivosťou a klišé. Výrazný a dynamický bluesrock bez problémov roztancoval celú prednú časť hľadiska, my ostatní sme si pri poctivej muzike výborne hoveli a mimovoľne podupkávali do rytmu. Vrcholom večerného programu bolo pre mňa vystúpenie trojice Redl - Janoušek - Samson. Dramaturg festivalu Michal Jupp Konečný pri tejto príležitosti odovzdal Redlovi Zlatý Klíč, ocenenie udeľované časopisom Folk&Country. Na podpichovačnú poznámku, že je to vlastne za ten rok, v ktorom Vlasta nekoncertoval a ani nevydal album, podnapitý umelec s pokojom odpovedal, že je to ten rok, v ktorom "nic nepokazil". Mimochodom, slovo "podnapitý" v predchádzajúcej vete nie je vôbec myslené negatívne - traja páni odohrali koncert, ktorý nemal chybu. Okrem toho, že využili vtipné scénky, ako napríklad "rapovanie" (predviedli aj na Country Lodenici 2001), nám hrali a spievali svoje piesne v úpravách pre toto ojedinelé trio. Vystúpenie, aranžérsky sa približujúc k dokonalosti, mohlo byť dvakrát také dlhé a ešte by bolo drvivej väčšine publika málo - vidíte tú snahu o objektivitu? Ďakujem.
Po hlavnom večernom programe mohli tí, ktorým sa do stanov veľmi nechcelo, ostať a počúvať koncert s názvom Než vstanou ptáci, v ktorom účinkovali skupiny Poupata, Tempo di vlak, Stráníci a ďalšie. Mne sa všakspať chcelo veľmi-preveľmi, a tak som sa pobral na internát. Na ten som sa síce dostal až o piatej ráno (neviem, či som to s tou kyvadlovou dopravou pochopil zle, ale dlho, veľmi dlho som na ňu musel čakať), ale predsa. Spánok bol zaslúžený.

Sobota doobeda - ako som prespal Krtkov
Mnohí z vás vedia, že vybrané skupiny na Zahrade súťažia o divácke ceny - Krtkov (v originále - "Krteček"). Tento rok nás reprezentovala skupina Bobova diéta. Na túto časť festivalu som sa tešil minimálne tak, ako som ju prespal. Bohužiaľ, keď som dorazil do Náměšti, mali už Košičania odohrané, a tak som sa pobral rovno na scénu Radnice, kde sa konal veľmi dobrý koncert s názvom Indies records představuje. Názov vydavateľstva hovorí za všetko, zoznam účinkujúcich len potvrdzuje, že ide o zaručene kvalitnú a nekonvenčnú muziku. Žofie Kabelková nedávno vydala svoju prvotinu s názvom Žiju, ktorú aranžoval a produkoval slovenský huslista Stano Palúch, ktorý sa aj na moje nemalé potešenie napriek pôvodným plánom objavil na Zahrade a Žofku počas vystúpenia vkusne, ako to len on vie, doprevádzal. Žofkine pesničky nemôžem dobre charakterizovať, pretože sú z tých, ktoré treba počuť viackrát. Môžem snáď len dodať, že ich viackrát počuť chcem. Therne čhave je rómska skupina so všetkým, čo k tomu patrí - charizma, výborné spevácke výkony, dynamika a rytmus. Počul som ich len prvýkrát, ale získali si moje sympatie a budem sa na nich tešiť aj nabudúce. Jiří Dědeček mi na druhej strane nehovorí nič, až na pár mierne úsmevných piesní som si z jeho vystúpenia odniesol len zmiešané pocity. Viem určite, že v istom okruhu ľudí je veľmi uznávaný, ale je to asi mimo môjho záberu. To, čo neskôr predviedla Dagmar Andrtová, bolo už v "mojom zábere". Trochu som sa bál, ako bude jej vystúpenie znieť na festivale, teda vonku, pretože doposiaľ som ju videl a počul vždy len v klubových priestoroch. Moje obavy sa však rozplynuli s prvými zvukmi, ktoré tvorí priklepávaním strún k pražcom silne upraveným výrazným "hall" efektom a hrou na gitaru husľovým slákom. Vonku som navyše objavil ďalší rozmer - keď som si ľahol na chrbát a pozoroval plynúce oblaky. Jej piesne ma vtedy obklopili úplne a mal som pocit, že sa ich chvíľami môžem dotknúť. Maraca je skupina, ktorú som dovtedy nepoznal. World music v jej podaní je v každom prípade natoľko zaujímavá, že som sa podujal zistiť, kde a kedy by som ich ešte mohol počuť. Na Slovensku, žiaľ, zatiaľ nikde. Ak však budete mať možnosť, určite si ich nenechajte ujsť.
Pokračovanie neskôr...

5jar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu