Večer štvorkráľový

Veci a skutky sa dejú tak, ako sa diať majú... Nestretnúť predvčerom v električke cestou z nahrávania Mysami Hanku Daubnerovú, môj večer včerajší by sa uberal inak. Zvestovala mi s potechou, že v Čitárni u Červeného raka sa toto leto opäť hráva na otvorenej scéne a že najbližší koncert bude patriť človiečikom, ktorých vidieť, a najmä počuť jest pre mňa vždy radosťou. Plán napísať recenziu na novorodeniatkovskú CD placku prvého z menovaných „Lode“, ktorú som si práve niesol čerstvo zapožičanú od Radiara moju chuť i potrebu koncert tento zažiť umocňoval. V práci sa mi podarilo ubziknúť prv, a tak po podvihnutí hypoglykémie u môjho kocúrieho „štvorklanu“ som sa k „Rakovi“ vydal na gitare si brnkajúc povozom dvojkoľajovým z kopcov „Karloveských“.

Na mieste „činu“ som našiel, ako to už býva za „hrsť“ blízkych, čo sa s nimi stretám za rovnakých okolností, teda vtedy, keď folk preznieva kdesi vo verejných priestranstvách. Jediné vtedy ešte voľné miesto v prvej stoličkovej lóži som za dobre zvolenej stratégie zaujal, a po chvíli už nasával vedno s letnými záhradnými vôňami tie, čo prúdili z piesní (už mnoho rokov) Martinského pesničkára Peťa Piatka. Juj peknô! Peter hral bezvýhradne tie, čo dostali pozvánku 1.3. k nahrávaniu už vyššie spomenutého albumu „Lode“. Petrove naladenie duše a mysle mi zdravo kradlo dych. Bol som svedkom mnohých jeho koncertov, no tento bol priam jedinečný. Ako nič zaplnil celé javisko rozprávajúc číro „Piatkovsky“, personifikujúc i to, o čom som si do nedávna myslel, že nie je možné takto „uchopiť“. Behom jeho bloku mi napadlo, že rád by som s ním spravil rozhovor pre Folk.sk, bo azda viac ľudí by zaujímalo to, čo i mňa, teda napríklad podľa akej „schémy“ vznikajú Peťove piesne. Nasávajúc dojmy som si robil poznámky na papier, a ak ste zvedaví, čo som si to „písačkoval“ pohľadajte (tu kdesi) recenziu na CD „Lode“ P.P.
Po Petrovi prebral „vládu“ nad našimi vnemami Edo Klena, ktorý (tak, ako Peťo) nevyzbrojený kapelou (Klenotmi Šariša) dával na frak všetkým „Kultúrnym Boženám“. Edo zvolil dobre osvedčené „štandardy“ pri ktorých sa i mladý technik, (ktorý sa azda s málo rozpočtovým žánrom kým je „slovenský folk“ stretol po prvý krát) miestami uškŕňal a „hihotal“, čo bolo jasným dôkazom, že mimo technických parametrov vnímal paralelne aj kvality produkcie interpreta, ktorého „zvučil“. Edo ma uzemnil poslednou z piesní „Buď tu so mnou“. Piesňou, ktorú som počul po prvý raz, no to stačilo na jej usídlenie v mojom „mikrosvete“ na hodný čas. Obava, že koncert naruší (preruší) dážď sa nevyplnila, no len čo Edo dohral posledný „kuplet“ a technik odpojil poslednú „škatuľku“, závislú na stabilnej strave o kalóriách 220 voltov sa spustila predpokladaná „lejavica“. Tá dala očistnú bodku za hudobnými blokmi dvoch folkových velikánov vystúpiavších v malej, letnej Bratislave.

Od Fykesa, na koncerte tiež prítomného som sa dozvedel, že on s pár priateľmi sa chystá ešte na ďalší koncert neďaleko sa konajúci v kaviarni „Knižnica“ na Panenskej ulici 23 v Starom meste. Dal som sa zlákať, bo večer tam patril trom prievidzským pesničkárom, z ktorých dvoch som nepoznal ani čo do mena. Zíduc do „podpalubia“ podniku som bol svedkom čohosi jedinečného, priam magického. Za klavírom sedel akýsi zhrbený chalan, a spod jeho rúk sa valili vlny prekrásnych akordových „zlomov“ a harmonických „zvratov“. Chvíľu som ho v tichom šoku duše počúval a uvedomil som si, že „Dežova planéta“ nevyhasla. Kubko Tvrdík zahral už len jednu pieseň, a po jej doznení som zašiel za ním a poprosil ho o sprostredkovanie krásy, z ktorej mi dal ochutnať. Tej by som sa mal dočkať v najbližších dňoch vo forme „demo“ nahrávok jeho piesní. Po ňom sa na pódiu, ako dlaň objavil ďalší (do tej doby) nenápadný chlapec, ktorého oslovovalo obecenstvo Tomáš. Keď Kubko dohral napadlo mi, že ktokoľvek, kto bude hrať po ňom bude mať ťažké udržať „level kvality“. Tomáš Gregor však prekvapil, a, a nemálo! Jeho nástrojová virtuozita (s gitarou si tyká) spojená so sofistikovaným autorským hudobným materiálom opatreným melancholickou poéziou, ktorá si Vás uloví, hoc ste v slnečnej nálade dala ponaučenie mojej „bystrozrakosti“, že aj úplne inak, (nepoznane krásne) môže duša prevravieť. Schopnosť Tomáša podeliť sa s druhými o svoju „depku“ a popritom ich naplniť radosťou z toho, o čom, a ako „rozpráva“ je vzácny dar. Od oboch prievidžanov som si vzal „emajlové kontakty“, bo rozhodnutý som doporučiť ich pre niektorú z ďalších Lodeníc vrámci „Folkového stanu“. Čosi takôto, ako chlapci píšu tam ešte nezaznelo, a je na čase to zmeniť.
V medzičase do „Knižnice“ pribudol Stano Kalman, s ktorým som s potechou pohovoril, keď dohral ostatný z hudobných hostí, iniciátor večera Janko Hurtík, ktorého „piesňotvoria“ poznám už nejeden rok vďaka jarným a letným vítaniam folkovým „kopaničiarskym“. Nie dlho potom som sa vydal nočnými ulicami smerom k domovu vedno s oravčankou Veronikou Garajovou, s ktorou som sa takto pred rokom videl (i počul) vezúc sa Stanovým autom z Piešťanskej „Loďky“. Prezvedel som sa o nej čosi, čo som netušil, že tiež píše, (a nielen prstom na okná srieňom pokryté v šere zimných ulíc). Dúfam teda, že nie je ďaleko k tomu, že sa s jej ženskou poetikou zoznámim vis a vis.

Tak sa skončil večer „Štvorkráľový“, ktorý mi dal viac, ako iné tohtoročné začo ďakujem všetkým „kypro-dušovcom“, ktorí sa oň zaslúžili. Menovite... Petrovi Piatkovi, Edovi Klenovi, Jakubovi Tvrdíkovi a Tomášovi Gregorovi. Hm, tak mi napadá, že komu sa len tak podarí, že v jeden večer sa dočká audiencie u štyroch pesničkárskych kráľov. Hm, asi málokomu.

Had

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu