Sobota v UPC

Sobotné popoludnie sa dá prežiť všelijako. Niekto obľubuje prácu v záhradke, iný sa rád vyberie do mesta, niekto vyhľadáva kultúru a niekomu stačí, aby bol v spoločnosti príjemných ľudí. Mne sa podarilo okrem tej záhradky skĺbiť všetky vyššie spomenuté aktivity do jednej, keď som prišiel v sobotu podvečer do UPC, kde sa konal koncert skupiny Druhý dych a jej hosťa.

Ako som už spomenul, koncertovalo sa a hrala bratislavská skupina Druhý dych. Sami sa priznali k tomu, že tento koncert zorganizovali hlavne preto, že si už dlhšie nikde nezahrali a koncertovanie im chýba. Moderovania sa ujal basgitarista Andrej Sýkora. Skupina sa chvíľu hľadala, ale po zahratí niekoľkých piesní sa dostala do pohody. Bol som trochu prekvapený početnosťou publika. Nebol to síce rekord v návštevnosti folkových koncertov v UPC, ale aj tak sa tam vtedy zišla početne celkom slušná skupinka ľudí.
Skupina si na účinkovanie a spestrenie koncertu pozvala na pódium aj pesničkárku Janku Kúdelovú. Tá, ako sme sa dozvedeli, je ich dlhoročnou kamarátkou a spolučlenkou z hudobných zoskupení pôsobiacich v minulosti. Janka zahrala 5 svojich piesní plus jeden prídavok. Čo mňa osobne potešilo bol fakt, že zahrala aj dve úplne nové pesničky, ktoré si ma získali už na prvý "počuv".
Po Jankinom prídavku sa na pódiu objavili z Druhého dychu len Andrej Miko a Adriana Škultétiová a zahrali jednu pieseň iba ako duo. Musím povedať, že im to dvom celkom dobre ide. Andrej svojou gitarkou a hlasom prirodzene inklinujúcicm k populárnemu country celkom dobre doplňal Adrianin nežne ženský prejav. Keďže ja som Druhý dych videl pred nedávnom práve v UPC, bol som zvedavý ako sa vysporiadali s menšími nedostatkami, na ktoré som ich upozornil v mojej reportáži z predchádzajúceho koncertu. Snažil som sa všímať si nielen piesne, ktoré ma oslovili už minule, ale aktívne vnímať všetky ich hudobné diela. Skupina sa sústredila na vokálnu časť svojich piesni. Vokálne sú skutočne bohaté. Okrem Andreja sa autorsky činí aj gitarista Marek, ktorý by mal podľa mňa popracovať na svojom speváckom prejave. Tiež zvuk obidvoch gitár by si zaslúžil miestami menej hallu a keď už hovorím o slabších miestach, spomeniem aj to, že by bolo zaujímavé, keby hráč na ústnu harmoniku Ivan Benkovič (inak veľmi dobrý inštrumentalista) miestami hral trochu menej a týmto nepriamo dal možnosť vyniknúť svojej harmonike v partoch, keď hrá. Takto sa poslucháč nenabaží príliš rýchlo zvuku harmoniky, ktorá dáva pesničkám ďalší rozmer. Aby som však len nekritizoval, spomeniem aj devízy, na ktorých môže Druhý dych stavať. Tými sú spevavé, jednoduché, no pritom vokálne bohaté piesne podporené individuálnymi speváckymi výkonmi oboch hlavných protagonistov. Nemalú úlohu na budúcich úspechoch skupiny zrejme bude mať aj sebavedomá a nápaditá hra už spomínaného basgitaristu Andreja a už spomínaného hráča na fúkaciu harmoniku Ivana.

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu