Rozhovor s pesničkárom Ivom Weissom - Hadom 1. časť.

Možno ste postrehli, že na frenkvenciách rádia Lumen sa v pravidelnom vysielacom čase v utorok od 16.00 – 17.30 objavuje relácia venovaná folku, predovšetkým tomu slovenskému. Priestor je vyhradený folkovej hitparáde, zostavenej z poslucháčskych hlasov a profilovej polhodinke, v ktorej jej tvorcovia mapujú slovenské folkové kapely a pesničkárov. Obísť teda nemohli ani folkové združenie EFKO a jeho členov, ktorým patrili utorky januárové. Po Radovi Tiňovi, Peťovi Lachkom, a Janke Kúdelovej prišiel rad aj na Hada – Iva Weisa, s ktorým som mala tú česť robiť rozhovor ja osobne. Ak si naň kliknete, dozviete sa veľa o Hadovi aj o Efku. Má dve časti, tu je prvá z nich...

Ako vznikla tvoja prezývka? Prečo Had?
Možno nepoteším tých, ktorí čakajú na šťavnatú odpoveď, lebo je nezaujímavá a pre mňa viacmenej poodhaľuje také tajomstvo. V roku 1993 som prišiel do istej komúny ľudí, kamarátov zo Stromu života. Do tej doby som mal inú prezývku a jednému z tých kmeňových členov krupinského Stromu života som sa predstavil tou starou prezývkou a on mi povedal: “Ty nie si to, ty si Had.“ a dopodnes a je to vlastne už desať rokov mi nevysvetlil prečo.

Táto otázka ti bude určite po srsti, lebo viem že máš veľmi „rád“ otázky tohto typu, ale profil je profil, takže odkiaľ pochádzaš a skús urobiť malý prierez tvojím životopisom.
Pochádzam z jednej spermie a z jedného vajíčka. Podľa všetkého. Je to pomerne nudné. Nebyť toho, že bol práve tábor ´93 a nebyť karmy, tak možno by sme sa o tom ani nerozprávali, pretože toto tu, načo teraz ťukám, a čo mi je najvernejšie v živote, tak to by so mnou až tak zrastenuo dovädna nebolo.

Si členom Efka. Ako si sa ním stal a ako dlho to s tebou už ťahajú?
Ťaháme to spolu už od 97. roku, kedy som počul prvýkrát Peťa Lachkého, ktorý ma nesmierne zaujal. On ma zoznámil s Radom Tiňom a postupne sme sa nejako pozbierali. Na Efku je veľmi atypické a podľa mňa krásne to, že sme na celom Slovensku. Napríklad taký bratislavský Slnovrat združoval len bratislavských pesničkárov. U nás Marek Mačák je z Popradu, Lachký s Kulichom sú z Prievidze, ja s Janou Kúdelovou sme v podstate z Bratislavy, Rado je až z východu, máme Števa Šantu, ten je z Popradu, no prosto sme roztrúsení po celom Slovensku. Dali sme sa dokopy tak ako som povedal, lebo nám bola pomerne po srsti navzájom naša muzika. Najprv sme si svoje pesničky opisovali jeden od druhého, hrali pred okruhom našich kamarátov a potom sme tých kamarátov zavolali vädno s nami, no a odvtedy sme kamaráti ešte viac rozrastení po celom Slovensku.

Had potom zahral pieseň „Vivat Cuba“, o ktorej sa aj rozhovoril....
My sme písali ako pesničkári aj predtým ako sme sa poznali a každý z nás už mal tých 20, 30 pesničiek. Zahrám teda jednu, ktorú som napísal ešte s takou starou kamarátskou partiou a bolo to v období, keď už tu nevládol socializmus, čo nás teda dosť zronilo. Boli sme dosť sklamaní, že to tu padlo a tak sme sa rozhodli napísať Fidelovi Kastrovi skladbu s prosbou na perách, aby sme mohli do tej jeho jedinej poslednej zasľúbenej krajiny emigrovať, žiaľ sa nám to nepodarilo. /skladbu Vivat Cuba si opočuť aj na folk.sk/.

Čo pre teba osobne znamená Efko a aký má podľa teba hlavný cieľ?
Znamená pre mňa stálu inšpiráciu a zrkadlo samého seba. Myslím si, že sme si aj navzájom také zrkadlá. Keď je človek ešte strašne malinký, v tom písaní /aj keď nehovorím, že my sme veľmi vyrástli, ale hovorím z vlastnej skúsenosti/ má dojem, že je strašne ramenatý, a ako mu to ide, aké je to fantastické. Neskôr, keď sa stretne s ľuďmi, ktorí sú šikovnejší, tak má monitoring, a zrazu zistí, že to také nie je. No a Efko nám slúži aj na to, že my si hráme medzi sebou, hoci sa nestretávame tak často a veľmi to pomáha. Napríklad konkrétne o sebe aby som povedal, ja mám strašné kvantum pesničiek, všeliakých lovesongov a i keď sú hudobne pestré, jazzové, oni boli vlastne o tom istom. Chalani mi povedali, ty to máš stále o tom istom, ty tam máš stále lúku, dotyk, ty sa opakuješ. A myslím si, že každý z nás pesničkárov v Efku má kvalitné a velikánske rezervy. My si píšeme aj jeden druhému, napríklad Xena, čo je Jana Kúdelová, tá od nás dostala pesničku, tú teraz nemôžem zahrať, lebo tu nemám Rada Tiňa a Máriu Horňákovú, s ktorou to spievame ako trojhlasy „Motýlie zákony“. Takže my si medzi sebou občas pripravíme také kvázy prekvapenie, hlavne v oblasti narodenín. A aký má Efko význam? Sám môžem povedať, že som strašne lenivý a pohodlný a nezháňal by som si možnosti niekde hrať a nekontaktoval by som sa nebyť Lachkého, a hlavne Jana Kulicha, ktorý toho veľmi veľa robí. Ani by sme si veľmi nezahrali. Žiaľ o nás sa v Čechách vie veľmi málo. Tam sa dostane maximálne Alan Mikušek. Vďaka týmto dobrodincom sa kontaktujeme na ďalších dobrodincov a tak môžeme hrať. Myslím si, že to robíme stále radi a nezištne.

Tvoji priatelia by ťa charakterizovali ako encyklopédiu československej hudby od 60. rokov až po súčasnosť. Je teda zrejmé, že hudba sa ťa dotýkala už od malička. Kedy sa v tebe zrodila myšlienka, že by si sa hudbe mohol venovať takto naplno, a stať sa pesničkárom?
Výborná otázka, myslím, že som ti už odpovedal. Pochádzam z jednej spermie, z jedného vajíčka. A to je presne o tom. Myslím, že mnohé veci sú človeku karmicky dané a nesie si ich so sebou. A pre mňa tá muzika je asi toľko, ako som to raz charakterizoval na koncerte a ľudia sa hrozne smiali, že som povedal joke ako svet, a síce: „ja keby som už v živote nezažil erekciu a orgazmus a nemal už nikdy nič písať, tak sa toho sexu do poslednej botky vzdávam“. Oni si mysleli, že je to joke ale to je fakt realita a ja tou muzikou tak žijem, že je to 90 percent môjho života. Či tá muzika ktorú zbieram, ktorú kritizujem, lebo som redaktorom rádia Twist a na druhej strane muzika, ktorú píšem. S tou zďaleka nie som tak spokojný a občas som strašne nepríjemný a zlý. Chodím po byte a kričím, že už chápem prečo všetci muzikanti a umelci sú alkoholici a berú drogy. Nie preto, že by nevedeli bez toho písať ale sú nešťastní z toho čo robia a sú s tým strašne nespokojní. Takže to je presne o tom.

Viem o tebe, že máš doma obrovskú zbierku platní, stále ju rozširuješ? Ako si začal so zbieraním?
Tak s tou zbierkou som začal neskôr ako tá spermia a vajíčko. Bolo to zhruba v štyroh rokoch, keď mamka rozmýšľala čo mi kúpiť k Vianociam. Tak mi kúpila starý gramec v bazári a keďže nebolo dosť peňazí aby mi kúpila kopec nových platní, tak sa našlo na chate pár starých platní. K tomu som dostal nejaké nové – Zlatú bránu, Priadku, nejaké rozprávky. A čo si decko osvojí v tom útlom veku a rozvíja to, tak to mu zostane. No a vlastne tá muzika tých 60. okov bola tým pádom pre mňa tým pôvodným kameňom na čom som staval. Počas základky to také silné nebolo ale už som kamarátom šacoval byty a kontroloval som čo tam majú. Na strednej keď sa moji spolužiaci zabávali tým že kto bol viac opitý a kto už fajčil trávu, vlastne tráva sa ešte u nás nefajčila, predsa len som už taký Metuzalem, tak ja som mal iné problémy. Chodil som po burzách a zbieral som platne. Neskôr, keď prišla revolúcia, vznikli rôzne antikvariáty, no a keďže robím pre Twist a pripravujem relácie práve so spomínanými ľuďmi, tak chodím do Prahy. Tam je 18 antikvariátov a kopec zberateľov, s ktorými vymieňam. Tá zbierka to je asi okolo 10.000 kusov.

Okrem toho že navštevuješ antikvariáty, navštevuješ aj hudobníkov. Kto ťa v počiatkoch inšpiroval najviac? Predsa len každý začínajúci umelec má svoj vzor. Ako sa tie vzory menia u teba vtedy a dnes? Kto ťa dokáže nadchnúť a pri kom si dokážeš oddýchnuť?
No to je zase strašne široký ten, ako by povedal Milan Lasica – diapazón. To je veľmi široký diapazón a je to takto. Hovoril som o tých 60. rokoch. Samozrejme tam je pre mňa dominantný Semafor – Jirka Šlitr, Jirka Suchý, to znamená pomerne jednoduchá muzika, veľmi nápaditá, s brilantnými textami. Tam by sa mohlo hovoriť o inšpirácii z jednej strany. Typ rýmu „a já čekám kdo se ustrne a pak ani lustr ne“, to sú prosto podľa mňa absolútne štepné rýmy, používa ich napríklad aj Karel Plíhal, ku ktorému ako ty si povedala nemáš až taký srdcový vzťah ako k Nohavicovi. U mňa je to presne opačné. Tak napríklad rým „já si tu povídám s automatem na lístky, i on má svoje bolístky“, to sú takzvané dokonalé rýmy, čo mňa vždy veľmi priťahovalo, hoc nejako nepriamo. No a po tej hudobnej stránke je to tiež zaujímavé. Keď sa dnes pozerám na muziku čo som kedy počúval okom človeka ktorý drnká na gitare, a pozná trošku viac ako päť akordov, tak presne piesne kde boli tie konkrétne akordy, ktoré mám ja najradšej, tie boli práve v tých piesňach. A tým zase navodzujem na ďalšiu veľkú epochu mojich hudobných vnemov a to bol Nerez. To je niečo, čo milujem dopodnes a je to presne tá muzika, ktorú mám rád ale práve preto ju nepíšem, lebo by som bol už plagiatista.

V druhej časti rozprávania s Hadom sa dozviete aj o tom, ako sa pomstil múzam, ako je možné že napísal za rok 200 piesní, kam najradšej chodí s deckami a čím potešil svojich kamarátov na Vianoce.

slavia

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu