Rozhovor s Katarínou Janikovskou (Víchrica)

Každý mi určite dá za pravdu, ak poviem, že nie je vôbec ľahké rozprávať sa s niekym na vzdialenosť 350 km. To by si človek mohol aj hrdlo vykričať a nič by tým nedosiahol. Žijeme však v dobe moderných informačných technológií a tie niekedy dokážu divy. Takto nejako sa teda odohral aj nasledujúci rozhovor s vedúcou osobnosťou skupiny Víchrica.Každý človek raz začínal a týka sa to aj hudby. Ako to bolo vo vašom prípade?
Mňa osobne v štvrtej triede na ZŠ len tak napadlo, že chcem hrať na husle. V ZUŠ mi však povedali, že som už na to stará a tak som išla na spevácky, kde som chodila 6 rokov. Vytvorila som si tak kladný vzťah k hudbe, čo som neskôr preniesla do hry na gitaru. Vyrástlo to až do toho, že sme si založili skupinu.

Pamätáš sa na svoju prvú pesničku?
Teraz celkom presne neviem, ktorá bola prvá, lebo na náš prvý koncert sme v priebehu dvoch týždňov zložili 5 našich vlastných pesničiek. Marí sa mi však, že to bola Láska anjela. Jedna z mála pomalých pesničiek, ktoré sme zložili.

Ako vnímate s odstupom času svoje prvé hudobné dielka?
Naše prvé pesničky hráme ešte stále a myslím, že ich budeme hrať ešte dlho. Sem-tam ich však ešte nejako prilepšujeme. Sú jednoduché a sú tým zvláštne, že sú zo začiatkov našej vlastnej tvorby. Sú zmesou jednoduchosti, neskúsenosti, tvorivosti a hlavne sú odrazom nášho vnútra.

V čom vidíte ďalšie možnosti zlepšovania samých seba?
Rozhodne nám treba na sebe makať. Chceme rozširovať náš repertoár, skvalitňovať hranie, chceme vylepšit našu aparatúru, naše texty, hudbu. Chceme mať viac koncertov a kontaktov.

Ako vyzerá postavenie folku vo vašom regióne?
Je slabé, ale je. Vznikajú u nás stále nové skupinky. Je tu už aj stará pevná folková zostava, ktorá sa stará o folk v našom regióne. Je to hlavne skupina TYMIAN, ktorej sa týmto chceme aj poďakovať.

Čo vás viedlo k založeniu skupiny ?
Čisto náhodne som sa stretla s Petrom Kolárikom (DUO HUPS) a on sa ma opýtal, či nechceme ísť hrať na Popradský dostavník 2000. No a ja samozrejme, že prečo nie. Stretli sme sa teda celá partia na chate a dohodli sme sa, že ideme do toho. Založili sme si skupinu a dali jej nazov Víchrica.

Prečo práve názov "Víchrica"? Nemá to súvis s názvom skupiny Metelica?
Metelica? Super.
Nie, nie. Žiaden súvis to nemá. (Inak, dobrá fantázia). A ako sme k tomu prišli?
Najprv sme sa chceli volať „Rebeli na koňoch“ alebo „Kone na rebeloch?“ Tak nejako. Potom ma začala mamka mojej kamarátky volať „Víchrica“. Ona je dosť kľudný typ, čo je pravý opak mňa. V partii ma tak začali volať, no a nejak nečakane, tesne pred našim prvým koncertom sme sa rozhodli, že sa tak aj budeme volať.

Ako si predstavujete svoju ďalšiu hudobnú budúcnosť? Čo by ste chceli dosiahnúť?
Ako som už spomínala, chceli by sme mať viac koncertov a chceli by sme ziskať viac kontaktov. Chceli by sme rozširovať našu vlastnú tvorbu. A kto vie? Možno za pár rokov by sme chceli aj vydať naše CD a zbierku piesní. Je to však ešte všetko len hudba budúcnosti.

Ako vnímaš folk?
Hoci mojou najobľúbenejšou hudbou je house, mám veľmi rada aj folk. Hoci medzi mladými ľudmi nie je nejako veľmi známy. Preto ho treba podporovať a rozširovať. Myslím, že človeka upokojuje a zároveň rozveseľuje.

Čo pre teba znamená pojem "pesničkár"?
Pesničkár? Je to asi človek, ktorý skladá pesničky, alebo ich poprípade zbiera?

V čom vidíš rezervy slovenskej folkovej scény a aké sú podľa teba jej nedostatky?
Hm, ťažko povedať. Rozmýšľala som, prečo je v úzadi. Možno, že chýba viac ľudí, ktorí by boli pre folk viac zapálení, viac ho rozširovali, propagovali a prezentovali. Myslím, že ľuďom sa folk páči. Treba viac folkových akcií a propagácie.

Má podľa teba prezentácia na internete zmysel?
Samozrejme, že áno. V súčasnosti sa veľmi rozširuje elektronická komunikácia. Láka čím ďalej, tým viac ľudí. Je lepšie prepojenie aj medzi krajinami navzájom. Vidím v tom budúcnosť.

Ďakujem za rozhovor

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu