Rozhovor s Hadom

Čo-to už bolo spomenuté v Hadovom profile, kadečo sa človek možno nikdy nedozvie, lebo viete ako je to s redaktormi - radi sa pýtajú, ale neradi o sebe čosi prezrádzajú, no na niekoľko otázok sa mi predsa len podarilo od neho vymámiť odpovede.

Raz som o tebe čítal, že si nekonformný nanista. Aký je teda tvoj vzťah k sebe samému?

Ty vieš, že som to napísal ja? To si ma teraz chytil. Aký je teda môj vzťah k sebe samému? hmmm Je taký typický pre akéhokoľvek umelca - veľmi roztrieštený. Akonáhle sa dostanem na plochu kde sa šaškuje (javisko - pozn. redaktora), tak tam som absolútne uvoľnený, spokojný, šťastný a každý by si mohol povedať, že je to paráda. Keď to však skončí a ja sa vrátim do reálneho sveta a pozerám sa čo robím, ako to robím, alebo ako by som to chcel robiť, vtedy vzniká úplný obrat. Vlastne pri jednej z takýchto príležitostí som pochopil, prečo väčšina umelcov pije (ja nie, som abstinent) a je to vlastne preto, aby neboli takí naladoví, vybušní a cholerickí, nešťastní a depresívni ako napr. bývam často ja.

Ako to bolo s tvojimi hudobnými prvotinami? Aký máš na ne názor s odstupom času?

To je krásna otázka (smiech). Ja si pamätám na svoju prvú pieseň, ktorú som urobil sám. Boli pred ňou ešte dve, ale tie som urobil s kamarátom na nejakú prebranú melódiu. Tá moja prvá pieseň sa volá Sup a jej text pokladám dodnes za brilantný (dokonca aj Jankovi Kulichovi (ďalšiemu slov. pesničkárovi) sa veľmi páčil). Hudobne to nejako nevynikalo ale vlastne už tam sa začalo prejavovať, čo zo mňa na hudobnej scéne vyrastie. Prvky čierneho humoru a sarkazmu sa tam spojili s nadhľadom nad vecou. Z prvého roku môjho pesničkárenia, kedy som napísal asi 25 vecí, sa prebojovala jedna jediná, ktorú mám vo svojej vlastnej evidencii počúvateľných piesní, ale nehrávam ju. Tá skladba sa volá "O nás". Je aj v jednom z mojich spevníkov.

Ako sa pozeráš na svoju súčasnú tvorbu ak by si to mal porovnať s prvotinami?

Keby sme sa od toho odosobnili a povedali si, že to napísal niekto iný, tak vtedy to bola pomoc, dnes je to už svetlejšie, jasnejšie a priehľadnejšie. Je to tým, že človek sa učí. Hoc napr. Peter Lachký a niektorí iní ľudia mi vytýkali, alebo lepšie povedané "nerozumeli" mojej pesničkárskej plodnosti, za ktorú som ja veľmi vďačný. Som vďačný za to, že som napísal tak veľa piesní, pretože keby som napísal o 70% menej ako som napísal, tak by sa z toho redukovaného množstva dalo vybrať oveľa menej toho, čo napr. dnes hrávam na koncertoch a čo tak skoro nestratí na aktuálnosti.

Pre mňa a určite aj pre našich čitateľov je tajomstvom predmet tvojho štúdia na strednej škole. Čomu si sa teda venoval?

Vyštudoval som obchodnú akadémiu a po jej skončení mi bolo úplne jasné, že takéto niečo nechcem robiť. Po jednom skúšobnom pracovnom pomere trvajúcom pol druha roka v jednej rodinnej firme som sa voľne dostal do mediálnych vôd, ako som už spomínal v mojom profile.

Viem o tebe ale aj to, že teraz máš aj iné zamestnanie. Čo je to?

To je krásne. Vždy by mala byť zachovaná určitá následnosť. Mám na mysli to, že človek by si mal rozhovor prečítať po túto otázku, potom ísť na môj koncert a potom by mal zase pokračovať v čítaní, inak mu to nebude úplne jasné.
Ten, kto ma pozná a už ma zažil, si už určite povedal, že ten Had musí skôr, či neskôr skončiť na psychiatrii. A ja som tam skutočne skončil.
Pred necelým rokom, od 1.12.2000 som zamestnancom psychiatrickej kliniky v Bratislave Ružinove. Má to svoje výhody. Vďaka tomu, že tam pracujem, mám istotu, že keď to u mňa naplno prepukne, nebudem musieť nikam chodiť a dokonca mi aj kolegovia sľúbili, že mi nejakú tú sieťku vyčistia a že tam budem v pohode a v teple :-)

Berieš prácu na psychiatrickej klinike ako prácu v inšpiratívnom prostredí?

Áno, veľmi. Nedávno u nás ležala jedna moja kamarátka, mala depresie a už nevládala existovať, tak som zobral svoju gitaru, (ktorú tam mávam permanentne a hrávam na nej našim pacientom - je to tam vítané a aj vedenie kliniky ma v tom podporuje) a napísal som jej vtedy Haloperidol blues (Haloperidol je utlmovací liek - pozn. redaktora).

Ako sa pozeráš na svoje účinkovanie na festivaloch?

...smiech....
Musím priznať, že vďaka svojej lenivosti som až tak veľa festivalov neprešiel. Nebyť Petra Lachkého, tak si myslím, že dopodnes nikde nevystupujem. On ma zatiahol na výberové kolo Strunobrania, kde som postúpil a postupujem každý rok, kde sa mi dokonca tento rok podarilo vďaka deckám z tábora, ktoré tam prišli so mnou, získať aj cenu diváka. Oni totiž odovzdali svoje divácke hlasy mne a keďže ich bolo veľa, tak som to vyhral. Na iných festivaloch som ani nebol, ak nepočítam Trampskú Portu 2001 (asi je to festival). Tam som vyhral Autorskú portu. Festivalov totiž na Slovensku nie je až tak veľa (myslím tých veľkých festivalov). Inak, ja mám radšej také tie menšie festivaly a do ďalších rokov pevne dúfam, že ma kamaráti z EFKA dokopú k nejakým príležitostiam hrania na takýchto festivalíkoch. Pre mňa je totiž veľmi príjemné hrať a jeden čas som sa stotožňoval s teóriou alebo skôr zážitkom Jardu Samsona Lenka, ktorý na otázku svojho otca "Čím ty vlastne chceš byť, alebo čo chceš robiť?" odpovedal "Já chci hrát a spívat lidem". Mal som tendencie, keď som to hlásal všade a všetkým. Ono to stále platí, ale tých príležitostí na Slovensku nie je až tak veľa, aby sa z toho dalo vyžiť (nehovorím, že ich je málo, lebo stále sú miesta hoc aj niekde v úzadí, kam nás zavolajú, len musí prísť na človeka rada).

Aká je tvoja definícia folku?

Folk je podľa mňa jeden z najčestnejších hudobných žánrov, pretože nie je až tak strašne premyslený. Folk vychádza z ľudovej tvorby a tá je postavená na jednoduchosti. Možno by som práve ja nemal hovoriť o hudobnej jednoduchosti, lebo som známy tým, že mám rád bohatú harmóniu, ale aj tak. Medzi nami pesničkármi a profesionálmi je jedna veľká priepasť. Sú ňou peniaze a sláva. Profesionál píše pieseň s tým, aby sa stala hitom. Zavolá si k tomu najlepších textárov, fantastického speváka, ktorý to preslávi a bude na tom zarábať. Pesničkár nepotrebuje slávu, texty si píše sám, vieme o tom, že masy to tiež nikdy nechytí. Urobíme pieseň a jednoducho ju zahráme tak, ako najlepšie vieme. Keď nie je dobrá, vymyslíme tri ďalšie a ak ani tie nie sú dobré, nič sa nedeje a svet sa preto nezrúti. My máme jednoducho na výber, u profesionálov sú možnosti výberu omnoho oklieštenejšie. Čiže folk je aj o slobode.

Hovoril si o ľudovej tvorbe, z ktorej vychádza a čerpá folk. Aký je tvoj vzťah k ľudovej piesni?

Je veľmi vrelý. Mal som na páske nahratú jednu starú pani, ktorá mala asi 90 rokov keď prvýkrát spievala na nejakej oslave do mikrofónu. Ona poznala nespočetné množstvo piesní z Turca odkiaľ pochádzala, a tie na tej oslave nahrala a darovala ich svojmu synovi k výročiu. Som smutný z toho, že sa mi tá páska stratila. Moja mama tiež vyrastala na vidieku, konkrétne na Liptove, takže aj vďaka tomuto regiónu mám ľudové piesne veľmi rád.

Ja som na tvojej kazete začul jednu ľudovku, ktorú si sám zložil. Ako vznikla?

Ja tam mám dve ľudovky. Sú to "Huslenky" napísané na základe Ulrichovcov a Rédla a tá druhá to je taký úlet. Vzniklo to za takých okolností, že keď som v štúdiu nahrával pesničky na album "Tichá pošta", tak technik Dušan Vančo (moja veľká opora) si potreboval nastaviť zvuk a všetky tie čudlíky a povedal mi, aby som len niečo hral. Keďže som bol v dobrej nálade, v akej človek zvyčajne býva. keď nahráva svoj prvý album, tak som začal improvizovať a výsledkom toho sú "Mládenci". Ja som ani nevedel, že on to nahráva a keď som si to potom vypočul, tak som dostal taký záchvat smiechu, že som to počúval z dlážky :-). Proste to bola absolútna sila a Dušan ma potom aj dotlačil k tomu, aby sme to dali ako bonus track na CDčko. Možno si sa dobre spýtal, lebo hudba presne takýmto štýlom aj vznikala - improvizáciou.

Ďakujem za rozhovor.
Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu