Pásku mám...:)

Folkovanie v Liptovskom Hrádku mi dvakrát uniklo. Dvakrát som uprednostnila rodinnú udalosť, raz veľmi smutnú, raz veľmi veselú pred účasťou na ňom. Raz som tam mala hrať s PHB, raz s Petiarom. Do tretice to vyšlo s Mysami. V piatok naobed sa stretávame u Radiara, až po strop nakladáme Renault Espace požičaný od Seejfových rodičov a hurááá, vyrážame...:)

Niekde uprostred cesty zvoní telefón. To, že volá v Hrádku bývajúci a Folkovanie moderujúci Petiar poznať na Radiarovi na hlase presne tak, ako keď sa Petiarovi volá Števo Šanta. Vraj kde sme, nuž v Žiari. A čo tam robíme? Žiarime, bez váhania zahlási Radiar. Cesta ubieha, Seejfo za volantom statočne čelí nástrahám typu starý favorit predbiehajúci do kopca cez plnú čiaru a onedlho už vystupujeme na lúke v Hrádku a žiarime ešte o niečo viac.

Mysami festival otvárame, takže času nie je nazvyš. Stíhame sa však ešte krátko osviežiť pri stánkoch. „Katka, ty si nebola na Pohode,“ je tuším Petiarova prvá veta. Nuž, nebola som, nebola lebo Porta. Petiar sa rozhovorí, čo a ako bolo, prečo sa nezadarilo interview s Joan Baez, prečo má žltú pásku miesto modrej a ja to hltám a sŕkam pivo. „A vieš čo? Jednu pre teba mám, azda ju budeme vedieť rozobrať, alebo pôjde dať dole, ale mám ju...“ vraví na záver a moja sánka dojato klesá, v očiach priam svätojánske ohne, zem sa mi pohla pod nohami. Petiar ju úspešne sťahuje z ruky a vzápätí je moje zápästie ozdobené belasým náramkom so spokojným bábätkami. Taková blbost, ale...:-D Je to jeden z najkrajších darčekov, aké som kedy dostala. Pred očami sa mi premietnu časy, keď sme spolu hrávali a pozerali hry DJC, než odišiel do UK, keď sme debatovali a popíjali pivko cez skype, stretali sa iba na Pohode, pokiaľ bol v UK. Uf...:) Ďakujem mu a letím sa prichystať na koncert. Pri vykladaní v kufra však márne hľadáme okrúhly čierny obal. Seejfov bohdran zostal zabudnutý pod stolom... „Jediný nástroj, ktorý za niečo stojí a vy ho necháte doma“ smeje sa Petiar, ale to už Radiar prichádza s nápadom niečo si od niekoho požičať. Máme šťastie, Orbus nám ochotne prináša svoj cajón a ideme na to.

Po Mysami hrajú v ten deň kapely Orbus, Slnovrat, Arccus, Ivan Mládek a Banjo Band a na záver Ploštín Punk. Program oproti pôvodnému plánu pozmení iba meškanie Arccusu. Pohotový inšpicient však háďže rukavicu Hadovi a ten nazaváha ani na moment, hoci zo svojich tristo piesní, ktoré napísal, ovláda spamäti iba niekoľko a o chvíľu je ho plná lúka. Tá sa utešene zapĺňa aj divákmi, priestor pod pódiom i lavičky sú vyťažené, prichádzajúcich neodradilo ani postrašenie dažďom. Banjo Band potešil, pobavil aj roztancoval. To, čo zdarne začal, sa chystá dokončit Ploštín Punk. Rozbalí to suverénne, nepotrebuje ani úvodné slovo moderátora. Nám však na dnes stačilo a tak dobre naladení opúšťame festivalové dianie. Slávny Zanzibar už nás očakáva...:)

Ideme peši, Petiar cestou vyhráva na malej zelenej harmonike. Zo všetkých pesničiek sa mi najviac páčila tá krátka, v ktorej odznela „finta“. Priatelia, to bude hit...:-D

Zanzibar je taká väčšia obývačka s pohovkou, barovým pultom a biliardovým stolom. Netuším koľko je hodín, ale cítim, že ma akosi rozbolel chrbát, a tak si sadám a v tichosti vychutnávam pivko. Had s Hankou davajú pár kúskov na gitare. Ide na mňa únava. Zrazu sa z reprákov ozve sa Age of Aquarius, medzi barom a biliardovým stolom sa tom okamihu vytvorí tanečný parket. Radiar ma ťahá od stola, ťahá mocne, ale ja sa dáko nechytám a zostávam sedieť s vyťahanou rukou. Hanka a Seejfo medzitým rozbehli partičku pri biliardovom stole. V zápale hry prichádza o svoj krehký život pohár na pivo. Na stene a na koberci zostáva krvavožltý fľak. Predstava menej náročného pohybu ma zlákala a druhú rundu už hráme v trojici. Medzi údermi pohojdávam tágom doľava, doprava, tam a späť... Na konci hry je to presne naopak. Ja sa húpem okolo tága! A vzápätí aj bez neho. Tancujem a skáčem až po strop, hoci ten je v Zanzibare prekliate nízko, takže to nie je až taký kumšt. Ale je to strašne fajn!

Odchádzame okolo tretej. Seejfo, Hanka a ja. Vlastne sme šli odprevadiť Seejfa do spacáku, ale na lavičke pred domom sa rozhodneme dať si ešte jeden dlhý dym zmiešaný s vôňou noci a pri ňom sa spontánne rozvinie veľmi príjemná filozofická debata o nás mysamých. Keď sa v blízkom parku objavia siluety ostatných, odchádzame do spacákov spoločne.

Ráno sa lúčime so Skajkou, ktorá nás prichýlila aj napriek tomu, že nás prišlo o dve tretiny viac, ako predpokladala. Ešte jeden pohľad na skalku a lúku pod ňou a uháňame po diaľnici. Seejfo púšťa prastarú kazetu Brontosaurov, Radiar trochu podriemkáva, Had spieva a takmer zároveň počúva našu nahrávku zo včera, Hanka spieva s ním, okolo tváre slnečné lúče. A ja... Liptovské lúky sú nádherné, plné zelených, hnedých a žltých odtieňov. Baránky na oblohe narozdiel od tých na pastvinách ešte pred stihaním sem-tam odhalia skrz huňu kúsok sýtej belasej. Krása.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.