Ostrov - Prach

Ostrov: Prach

 Táto recenzia je z druhu článkov, ktoré si sám pre seba pracovne (a s určitou mierou výčitiek) nazývam Recenzia-na-album-o-ktorom-som-vždy-chcel-napísať-ale-nikdy-som-na-to-nemal-čas. A zároveň aj hneď z úvodu prehlasujem, že aj keď asi neexistuje úplne objektívna recenzia, táto bude výsostne subjektívna. To len aby som sa vyhol prípadným atakom a obvineniam z ignorantstva...

Naozaj sa nepovažujem za znalca Števovej tvorby - až tak často sme nehrali na rovnakých akciách a jeho nahrávky sa mi dostávali do rúk a do uší skôr sporadicky.

Aj z toho, čo som dovtedy počul, som si Števa Šantu sám pre seba zaraďoval skôr do kategórie hľadačov, večne nespokojných tvorcov, ktorí skúšajú raz to, inokedy zas ono. Možno to bolo naozaj tým, že som sa k jeho pesničkám dostával len sporadicky, chýbala mi však v nich väčšia kontinuita a čosi, čo by sa možno dalo nazvať rukopisom, alebo štýlom. Či už ako sólista alebo v tandeme s niekým iným - vždy, keď som narazil na jeho tvorbu, on už bol niekde inde .

 Všetko mi však zrazu „scvaklo“, všetko sa spojilo, keď som ho pred pár rokmi počul ako frontmana rockovej kapely.  Zrazu bolo preč skúšanie a experimentovanie, zrazu bolo všetko definitívne na svojom mieste. Na pódiu stál pesničkár s vlastnou tvárou, s vlastným nezameniteľným štýlom a charizmou, s vierou v správnosť toho, čo robí a v cestu, ktorou kráča.

Platnosť tohto môjho pocitu som si vzápätí overil na prvom Šantovom cédečku Po hladine. V textoch piesní bolo presne to, čo ma vždy priťahovalo aj na jeho blogoch – úplne bežné veci, ktoré sa stávajú hocikomu z nás, ale spracované tak, že aj najobyčajnejšie veci, stretnutia či dialógy sa stávajú povznášajúcim sviatkom alebo naopak osudovou skúsenosťou.

A do tretice – keď v roku 2011 v bratislavskom divadielku Ticho a spol. odohral Števo Šanta a Ostrov dvojkoncert s Metelicou, nielen pre mňa to bol jeden z najpôsobivejších koncertov, aké tento priestor zažil.

A teraz k cédečku – obal neklame. Tlmené farby zodpovedajú zväčša tlmenej, komornej nálade pesničiek. Pozor – nie unylej, ale skôr takej, aké majú spodné prúdy zdanlivo ospalej rieky. Človek doslova cíti energiu, ktorá nemusí vyvierať na povrch v erupciách, ale imanentne tam je... Muzikanti z kapely Ostrov kongeniálne napĺňajú Števove predstavy, zhmotňujú prchavé pocity do pulzujúcej pesničkovej riavy. Neviem si predstaviť tieto pesničky počúvať v rušnom pube – ale silu ich sugestívnosti a naliehavosti v malom klube som si overil na vlastnej koži dostatočne.

Na ploche desiatich pesničiek sa striedajú nálady aj aranžérske postupy. Väčšina piesní je postavená na gitarách – akustických aj elektrických – ale o to viac zarezonuje použitie iného nástroja, ako napríklad znepokojivé violončelo v Rieke alebo osudový klavírny akord v Ráno vždy voniaš niveou. Preludujúci klavír alebo naliehavá gitara v džezom presiaknutej skladbe Oči sú muzikantskými lahôdkami sami osebe. Než som sa poriadne započúval do textu, pesničku som Nikdy som ti nenapísal pieseň považoval za milostné vyznanie. Lenže v Šantovom prípade veci nikdy nie sú také, akými sa zdajú byť, pričom paradox je to najmenšie, čo človeka môže postretnúť. „Si to stále ty, iba trochu iný, / cestou sa k tebe kde-čo prilepilo, / trocha filozofie, trocha tej špiny, / vyzeráš teraz celkom otužilo,“ spieva v jednom z vrcholov albumu, v Rieke.

O muzikantských výkonoch som sa už zmienil, treba však spomenúť aj zvukovú stránku nahrávky. V hudbe, kde záleží na každom tóne, na každom zvuku, je zvukár ďalším členom kapely. V prípade Prachu všetci členovia kapely fungovali viac ako na sto percent. A na výsledku je  to poznať.

                                                                                                           Miloš Janoušek 

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu