Ostrie Stana Kalmana

Interview so Stanom Kalmanom sa začalo zaujímavo, hlavný hrdina nasledujúcich riadkov takmer zabudol doraziť, a keď sa naveľa objavil, otázky, dôkladne spísané na ťaháku, sa nedali nájsť. Improvizácia sa nakoniec nekonala, prvý sa však pýtal Stano: „Ty máš naozaj pripravené otázky? To mi pripadá ako test: Ste normálni? Otestujte sa!“ Tak teda – testujeme Stana Kalmana.

Prvýkrát som o tebe čítala v reportáži z Folkovej Bane 2003, autor ťa vtedy nazval „ostrieľaným pesničkárom“, čo môžeš povedať na svoju obhajobu?
Autor toho článku sa veľmi zmýlil, fakt nie som ostrieľaný pesničkár, možno raz budem dostrieľaný... Celé moje koncertné účinkovanie tvorí niekoľko koncertných fiásk, napríklad recitál v krčme v Tlmačoch u Martina Považana, potom v Leviciach v R-kafé a ďalšie verejné strápnenie v levickej Ľadovni. Prvý koncert, o ktorom sa dá povedať, že bol „normálny“, som mal v decembri 2003 v Univerzitnom pastoračnom centre v Bratislave.

Podľa teba tvoj najlepší koncert bol v UPC? Dostalo sa mi do uší – hral si nedávno v Čajovni U dobrej víly Žiline – že si tam vraj podal svoj vrcholný výkon.
Ja si myslím, že vrcholnejší výkon ako v UPCčku už nepodám. Ale v Žiline sa mi páčilo a hralo sa tam dobre.

Čo tvoja punková minulosť? Hrával si v punkovej kapele Mary Jane.
Tam som im to tiež jeden čas likvidoval. Toto je tá úspešná kariéra – všetko je to o fiaskách a likvidovaní... Ale nie, boli to také moje čiperné časy, mal som vtedy blízko k barom. Hrával som aj na basgitaru a rád by som sa k tomu niekedy vrátil, no venoval som sa vtedy naozaj viac barom ako kapele, takže tak sa to aj potom skončilo. Teraz tam hrá na basu Mário Polónyi. A mojím hudobným vzorom je okrem neho ešte aj Flea z Red Hot Chilli Peppers: je to môj poloboh, ktorý ma nahovára, aby som sa k basgitare vrátil. Ale basa má zlomený krk, je z nej teraz ostrie charitného sociálneho pracovníka. :-))))

Aká tŕnistá je cesta od punkového basgitaristu k folkovému gitaristovi?
Ja si myslím, že tam zatiaľ tŕne neboli. V živote sa dá ísť aj po rovnej ceste. Nebol som ani punker, tá kapelka nebola čisto punková. Chalani sa viac zaoberali speed metalom a podobne, čomu som ja veľkú pozornosť nevenoval. Hral som na base, lebo sa mi to zdalo najjednoduchšie – malo to štyri struny, tak som si myslel, že sa na tom naučím hrať. Nakoniec to dopadlo tak, že som z kapely radšej odišiel. Mňa to skôr vždy ťahalo k alternatíve, také niečo ako Bez ladu a skladu, a k undergroundu.

Piesne si písal už popri tom?
Napísal som zopár punkových skladieb aj s kamarátom. Mám k dispozícii demo, keď mám veľmi skleslú náladu a chcem sa dobre zasmiať, tak si ho pustím. Ale nikomu nepožičiam, je striktne v trezore. Tam sú texty, ktoré som kedysi robil. Gro celého môjho pesničkárstva je moja viera. V piesňach sa snažím niesť nejaký étos – čosi ako moderná evanjelizácia. Pesničky, ktoré teraz hrávam, som začal písať až po tom, ako som sa obrátil na vieru. Predtým sa mi to tak nedarilo.

Keď som ťa počula prvýkrát, tak si mi občas pripomínal Karla Kryla.
Kryla mám veľmi rád, veľmi rád si ho vypočujem. Páči sa mi spôsob, akým on upozorňoval na veci, ten „kritický“ folk. Bavilo by ma robiť niečo podobné, ale v tej dobe to malo zmysel, dnes to vôbec zmysel nemá, ľudia sa chcú zabávať. Takže musím spievať, ako som sa posral v električke... to ľudí baví počúvať.

Nie všetci. Ľudia inklinujú k folku aj preto, že očakávajú, že tie piesne nebudú prvoplánovo o zábave, a keď už, tak len tak pomimo...
Ja som tiež pôvodne používal folk ako svoj asertívny prejav, ako spôsob vysporiadania sa s niečím, čo ma štve. Vtedy o tom napíšem pesničku a tak to rozhlásim všetkým. Ale potom som zistil, že som to rozhlásil iba sebe a ešte sebe a ešte raz sebe. Tak som potom uznal za vhodné, že by hádam aj bolo namieste zobrať odvahu a vystúpiť. Inšpirovali ma Pathetic Hypermarket Band a koncerty v UPCčku.

...ale hrával si už predtým, napríklad tá Nová Baňa...
To akoby ani nebolo. A Nová Baňa je festival takej úrovne, no, k čomu by som to prirovnal? Skrátka, strach a hrôza. I keď Baňa bola zimná aj letná. Na tej zimnej to bolo perfektné – natrieskaná hala, ľudia tam sedeli a počúvali. Ale na tej letnej som účinkoval len preto, že som mal so sebou gitaru, a partia, s ktorou som tam bol, ma stále tlačila, aby som si šiel zahrať. Potom som sa stal takým stálym účastníkom, bolo to vlastne jediné miesto, kde som účinkoval. A ešte doma. Vlani to nemalo ktovieakú úroveň, tak neviem, či ešte poctím svojou účasťou tento festival. Tam nebola nejaká odvaha, to bola skôr nutnosť trochu sa prejaviť aj pred ľuďmi.

Teraz niekedy si bol na predkole Strunobrania v Stupave.
Áno, to je jediný festival, ktorý som stihol. Zistil som, že sa posielali nejaké prihlášky, ale nemám demonahrávky a nemám sa čím prezentovať. Čakám, že sa mi tento rok niečo podarí, a uvidím... Účinkujúci na Strunobraní boli na takej mojej amatérskej úrovni, takže som si s nimi dobre rozumel. Samozrejme, boli tam aj dobré kádre, napríklad Karpatské horké – dotiahnuté aj do džezu, aj do všetkého možného. Páčilo sa mi, že na predkolách majú priestor aj amatéri, a tých tam bolo dosť, vrátane mňa.

Tvoja gitara sa volá Karel?
Áno, volá sa podľa Kryla. Snažím sa nejakým spôsobom oživiť jeho texty i hudbu, lebo si myslím, že je to stále aktuálne. Len, žiaľ, niektoré moje ideály, ktoré sú o tom, že ľudí dnes zaujíma to, čo Kryl hovoril, padajú na tom, že zisťujem, že tak to vôbec nie je. Ľudia to už dnes nemajú čas počúvať a už vôbec ich nebaví počúvať nejaké depresie. Ja sám, keď si niekedy pustím Karla Kryla, napríklad Tekuté písky, tak to musím vypnúť preto, že ma to strašne deprimuje a nemôžem to počúvať... Na to musí mať človek náladu. Sem-tam by som chcel urobiť nejaké akcie – spomienky na Karla Kryla. Už sme oslovili aj pani Marlene Krylovú ohľadne autorských práv, aby sme mohli tie piesne hrávať. Chceme ich vybrať podľa Krylógie – knižočky, ktorá vyšla ako písaný text hovoreného slova Rádia Európa, kde sa vysielala relácia Krylogie. Kryl to uvádzal a hral tam svoje pesničky. Z tohto sme vybrali piesne, chceme urobiť taký prierez diskografiou. Prepáčte, že si vykám... prečo si vykám? Aha, ešte sa na tom podieľa svojou účasťou Mário Polónyi.

Teraz z iného pólu: viacerým ľuďom pripomínali, najmä tvoje piesne na spôsob Kapustovej šťavy, slovenského pesničkára Iva Weissa Hada. Ty si ho prvýkrát počul pred necelými dvoma mesiacmi – stretli ste sa na spoločnom koncerte v Bielej ľalii. Ako na teba zapôsobil?
Je škoda, že nikde nehráva. To ma mrzí a práve preto sa ho snažím niekam ťahať. Ivo Weiss musí hrávať, treba, aby hrával, je to folk takého razenia, ktorý sa dnes celkom rád počúva. A je to taký dobrý protipól mojim depresiám. Až na tú Kapustovú šťavu – to je tiež taký protipól mojím depresiám.

Napísal si Kapustovú šťavu ako protipól k svojim depresiám?
Človek, keď píše somariny, a všetci sú okolo neho smutní, tak musí napísať aj úplnú blbosť, aby... takže vlastne moje pesničky sú somariny a blbosti... :-)))) Myslel som si, že už treba napísať niečo veselé, toto sa mi pritrafilo, a som tomu rád. Odvtedy sa mi celkom darí v niektorých veselých pesničkách, teda, mne sa páčia, sa im aj zasmejem. Či sa zasmejú aj ostatní? Poväčšine sa už začínam cítiť trápne, keď hrám Kapustovú šťavu, lebo, musím podotknúť, že žiaľ, je to čistá fikcia. Ináč kapustová šťava má fakt také účinky, to viem z vlastnej skúsenosti, ale nezažil som to v električke. Recept môžem pokojne poskytnúť. Treba si potom nechať veľa voľného času, tak 2-3 hodiny, mať k dispozícii veľa toaletného papiera a voľný záchod, samozrejme... permanentne voľný záchod.

V zákulisí sa čviriká, že zo Stana-pesničkára sa stáva Stano-organizátor. Povieš niečo bližšie o chystanom festivale v Tlmačoch?
Do MsKS Tlmače som poslal návrh urobiť tam folkový festival. Rozprával som sa s vedúcou i jej zástupkyňou a boli tomu naklonené, ale s tým, že finančné prostriedky nebudú. Vedeli by poskytnúť amfiteáter a v prípade nepriaznivého počasia aj kulturák. Musíme ísť oficiálne cez pána primátora, uvidíme, čo sa podarí. Samozrejme, problém je s účasťou. Na začiatku septembra sa tam majú konať nejaké medzinárodné preteky motorových člnov a chcel by som to vtesnať do toho termínu, aby sa ľudia odtiaľ mohli prípadne večer prísť pozrieť. Koncepcia je taká, že by to mal byť čisto pesničkársky festival bez výberu, resp. taký nejaký výber „medzi nami dievčatami“ – že by tam prišiel pesničkár, ktorý je odporúčaný iným pesničkárom, to by sa uskutočnilo 10. 7. Ľudia by si mohli prísť pozrieť a vypočuť pesničkárov, ktorí potom na festivale budú vystupovať. Festival by mal byť v piatok a sobotu večer (cca od 18.00 – 24.00). Na každom večeri by malo vystúpiť 6-7 pesničkárov Samozrejme, že si prihrievam aj vlastnú polievočku, lebo aj ja sa tam chcem predstaviť, a je mi tiež ľúto, že Ivo Weiss, Polónyi, Petiar, Radiar či Veronika Lendelová nekoncertujú až tak často. Ich piesne sú piesňami, ktoré majú úroveň a ktoré môžu niekomu prehovoriť do duše, môžu ľudí zabaviť, odľahčiť. Neviem, ako to s festivalom nakoniec dopadne, čakám na odpoveď. Už sú vybratí piati pesničkári, hovoril som s nimi a šli by aj bez úhrady cestovného. Nejaké vstupné by sa vyberalo, takže uvidíme...

Prezradíš, koho plánuješ?
Peter Lachký, Peter Piatko, Ivo Weiss, Pathetic Hypermarket Band, ja... Bola by to trochu aj taká víkendová stanovačka niekde pri Hrone s opekaním a popíjaním dobrého tlmačského vína.

Držím palce, nech to vyjde. Možno vieš, že pri Tlmačoch, resp. pri Kozárovciach kedysi fungoval festival Ozveny ciest.
Áno, tam som tiež raz hral, to bol asi môj úplne prvý koncert...

Ja ti ďakujem za rozhovor, ale keby si mal nejakú otázku, ktorú by si si rád položil, tak si ju polož.
Ja by som len chcel niečo poopraviť: na Folk.sk som sa dočítal, že ma niekto označil za slovenského Nohavicu. Ja nie som slovenský Nohavica, to Nohavica je český Kalman.

Kačica

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu