Mladé folkové zoskupenia expandujú!

Exkluzívne! Len pre čitateľov Folk.sk! Zvolen padol! Kalman a PhB tu nenechali kameň na kameni, predsudok na predsudku! Boli sme pri tom! Priamo! Horúcu novinku podávame priamo z nášho reportérskeho stanovišťa na archovej pneumatike.

Je všeobecne známe, že každý zdravý, normálne sa vyvíjajúci organizmus, či už ľudský, zvierací, alebo literárny či hudobný, pociťuje túžbu rozvíjať sa, rozpínať a hľadať nový priestor. Platí to nielen pre Tatárov, Turkov či kobylky, ale i pre folkové skupiny. Na rozdiel od predchádzajúcich kategórií sa tejto podarilo nevídané – dobyť zvolenské hradby, a to vonkoncom nielen preto, že už neexistujú, ale preto, že moc hudby je bezpochyby tak nevídane účinná, že môže dobyť i nevidené, neviditeľné, a preto inak neprekonateľné vrátane bariér v ľudskej duši. Najmä, ak sa do toho pustíte s riadnou dávkou patetizmu koreneného zmyslom pre humor a sebairóniu.

Dobyvatelia sa do Zvolena vydali v stratenej arche, čiže vo vozidle, ktoré v časoch potopných a predpotopných bolo plavidlom, o čom svedčila tiež rezervná pneumatika, údajne slúžiaca pôvodne ako záchranné plávacie koleso pre Noem prevážané slonie mláďatá. Tentokrát poslúžila ako spacák a pohovka pre verného kronikára nájazdu, ktorý sa v noci z 31. 3. na 1. 4. 2004 konal, a nevyhnutne sa tak z marcovej smršte zmenil na prvoaprílový žart.
Archa, utesnená asfaltom, bola i napriek vetracím dvierkam takmer vodotesná. Materiál zmienený však vôňu prenikavú vyludzoval a výfukom vyplachovaný na predné sklá okoloplaviacich sa pocestných ako testovací prostriedok zmyslu pre humor pôsobil. Väčšina z nich testom neprešla, zato však osadenstvo archy bolo spomenutými podmienkami zocelené natoľko, že následné dobytie mesta zvolenského pre nich len hračkou bolo, ba čo priam kratochvíľou.

Nuž zhruba o 20.00 h zakotvili, zbrane vytiahli, tasili a potom hrali tak, že všetka malta na hradbách predsudkov popraskala a balvany nedôvery menili sa v prach. Ako prvý hradby víťazoslávne prekonal statočný bard Stano Kalman. Prekvapivo robustný výraz jeho sociálne britkých textov, duchaplných vo svojej trefnej jednoduchosti, triafal presne. Chvíľu sa kývali sánky a chveli bránice, potom sa zasa strhávala šedá kôra mozgová. Kalmanove rozsiahle texty, väčšinou bez refrénov, držané pokope vnútorným rytmom zmyslu, vybuchovali v jeho ohňostrojoch ako rozbušky uprostred neurónov obrancov, ktorí sa nenápadne menili na spolubojovníkov až spolunadšencov. Zhudobnené, pokojne a triezvo podané príbehy oslobodené od zbytočných kudrliniek zložitých rýmov sa neodbytne prihovárali množstvom obrazov a postrehov. Hnev, tragika, humor i irónia sa niesli kultivovane, umiernene, aby nenápadne dosiahli svoje – presiakli pórmi hradieb i ľudských duší až priam do kostnej drene.

Po smelom jednotlivcovi nastúpilo kvarteto, hrdo nesúce v šíku do boja tričká s nápisom Pathetic Hypermarket Band. Áno, táto štvorica a jej dnes už (po recenzii fenomenálneho a neprekonateľne duchaplného Waltera Mischjewského) legendárny patetizmus Zvolen dobyla a rozniesla na kopytách tónov - zvučných, ráznych, prierazných, no predovšetkým umne dávkovaných do sálv patetickými majstrami miery a vkusu. Spevák a textár skupiny Mário Polónyi vo svojom tvorivom registri ani raz nesiahol do polôh jemnosti či idyly. Láska v podobe zmierlivého šťastia či vo folku obľúbená kulisa clivo v rytme strún sa kníšucej prírody ustúpila drsným, miestami naturalistickým obrazom, prešpikovaným paradoxmi a vo svojej zdanlivo krikľavej hrmotnosti nenápadne ukotveným v hlbších polohách, miestami azda aj reflexívno-filozofických (Bezhlavý rytier bez tela a pod.). Drsnosť Polónyiho textov pripomína Kryla, Nohavicu či Vysockého, na rozdiel od predošlých však omnoho menej (ak vôbec) zohľadňuje sociálny akcent. Burcovanie a protest nesmerujú proti konkrétnym veciam a javom. Presmerované do absurdnej polohy zdanlivo udierajú do prázdna, ozvena ktorého nám ich však vracia v omnoho naliehavejšej a trýznivejšej podobe. Akordeonistka a basgitaristka Katarína Žilová prezentovala texty v o čosi komornejšej, no rovnako vyspelej veršovej i myšlienkovej podobe. Atmosféru pravého patetizmu nezameniteľným spôsobom dotvárali plavovlasý alt s gitarou (Laura Dudová) a perkusionista Julián Ratica. Po doznení posledných tónov nenapraviteľne spatetizovanej country starinky Rovnou bolo jasné, že kóta Zvolen je doby(i)tá a patetici sa na viac než hodinu stali obeťami krvilačných žurnalistov, blúdiacich v troskách zrúcaných a prevalcovaných bariér odporu voči skutočnému umeniu, ktoré zasa raz zvíťazilo – akokoľvek to v ono ráno po vypľutí z archy vyznievalo ako prvoaprílový žart.
Raz však bude prvý apríl počas celého roka.

Profesor

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu