Nachádzate sa tuMartin Chrobák a PRIVATE MUSIC v Hlave XXII
Martin Chrobák a PRIVATE MUSIC v Hlave XXII
26.10.2006, Bratislava, Hlava XXII
Nebudem popisovať klubovú reštauráciu Hlava XXII, v povedomí hudobnej bratislavskej obce je snáď už zakotvená, aj keď nájsť toto miesto v blízkosti križovatky Záhradníckej s Karadžičovou nemusí byť v prítmí jesenného večera jednoduché.
Keďže súčasťou koncertu malo byť aj premietanie mojich fotografií s Martinovou hudbou, ktorú pôvodne zmajstroval na vernisáž do Sudkovho ateliéru v Prahe, prišli sme na miesto činu skôr. Sadli sme si rovno pod premietačku naištalovanú pod stropom, ale nakoniec nebolo kábla, ktorý by kompozíciu iBooku a premietačky spojil do funkčného celku. Nevadí, pomyslela som si a obrátila som pozornosť na začínajúci koncert.
Na trojuholníkovom pódiu sa okrem dvoch počítačov, splete káblov a reproduktorov vyskytoval Martin Chrobák, Marián Jaslovský a Mišo Kubinec. Martin zaujal miesto v ťažisku trojuholníka, Mišo sedel trochu za ním /jeden divák si do konca koncertu myslel, že namiesto na basgitaru hrá na bicie/, Marián akčne prechádzal do polôh pod a nad pódiom a v saxofónových partiách to občas naozaj „rozjel“.
Z pódia sa ozývali skladby z albumov To bolo rečí a Ďaleko a pešo, miestami prešpikované pre mňa neznámymi pesničkami, ktoré by sa mali objaviť, snáď niekedy v blízkej budúcnosti, na ďalšom nosiči. Musím povedať, že odznela aj moja obľúbená „Karyatída“, ktorá mi naozaj vždy pozdvihne náladu.
Medzi stolíkmi reštaurácie – hľadiska sa nenápadne pohybovali čašník a čašníčka a kontrolovali stav nápojov na stoloch.
Nedá sa povedať, že by sa nás v Hlave XXII zišli v ten večer davy, ale iniciatívne vstupy jedného z divákov svojimi nečakanými slovnými spojeniami, nadšením a razanciou spontánnych recenzií vystačili za celý zájazdový autobus. Na tomto mieste mi nedá neodcitovať aspoň časť ideí, ktoré som letmo zachytila na zadnú stranu Návodu na obsluhu a inštaláciu kotla; citujem:
„Ten saxofón je ako taký zúrivý vtáčik“, odznelo po jednom z Jaslovského sól.
„Ste expresionisti zrkadlového typu“, alebo: „Hlbokej veci dajú výšku“, prípadne: „On vie hrať na flaute ako na fujare, to je ako keby urobil z kuraciny bravčové.“ …
Toto odznievalo medzi skladbami a zaplavovalo všetkých troch hudobníkov i nás v obecenstve. Keď Martin v závere ohlásil skladbu Patológie, zaznelo: „Patológie? = trochu depresie nezaškodí“.
A po koncerte, tesne pred odhalením svojej identity, padli vety: „Nie, to nie je o stratení, ale o nájdení, nie o zmiznutí, ale o vzniknutí“.
Z neznámeho hosťa sa vykľul akademický maliar Tomáš Krčméry. Po tom, čo niekoľko sekúnd po skončení poslednej skladby pustili za barom do reproduktorov nejakú južanskú music, okomentoval to v duchu, že tomu koncertu nedali vydýchnuť. S týmto výrokom nebolo možné nesúhlasiť, ostatne, aj tie predošlé výroky mali svoje zlaté jadro.
Na záver večera sme si predsa len komorne na iBooku premietli slide-show „Superman“ s tou Chrobákovou hudbou. Tomáš sa ako výtvarník vyjadroval aj ku kompozíciám fotografií, ale tieto vyroky boli už skôr technické ako štavnaté.
Z koncertu som odchádzala s príjemným pocitom čakane-nečakaného hudobno-spoločenského zážitku. Chvíľu som pochybovala či nie som niekde v Banskej Štiavnici. To snáď niekedy na budúce…
Ľudmila Holíková
Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť