Leonard Cohen v Bratislave

Niektoré sny sa plnia síce neskoro a v čase, keď už človek v ich naplnenie ani nedúfa, ale nakoniec sa realizujú. Pre mňa bol jedným z takýchto dlho nesplnených snov zažiť koncert Leonarda Cohena, jedného z pesničkárov, ktorí ma  priviedli k folkovej hudbe, k hraniu i skladaniu pesničiek. Suzanne, ale najmä Sisters of Mercy a Partisan boli pre mňa zjavenia a prvými lekciami folku.

Vzhľadom na Cohenovu nahrávaciu a koncertnú aktivitu som už ani nepredpokladal zažiť tohto starého pána a nieto ešte v Bratislave, ale – ako vraví nesmrteľný slogan – nič nie je nemožné a aj nereálne sny sú na to, aby sa plnili.
Beznádejne vypredaná Incheba ma prekvapila hneď na začiatku nielen svojou kultivovanosťou a príjemným prostredím, ale aj neuveriteľne dobrým ozvučením (po niektorých predchádzajúcich skúsenostiach sa ani neveril, že je také niečo vôbec možné).
Koncert začal presne o ôsmej (ďalšia na podobných akciách bežne nevídaná vec) tónmi piesne Dance Me to the End of Love. Dnes už 75-ročný Leonard Cohen odspieval a odohral 3 (!) hodinový koncert v neuveriteľnej pohode a pripravil bratislavskému publiku zážitok, na aký sa nezabúda. Neexperimentoval s repertoárom, ale naservíroval prakticky všetky svoje najväčšie a najúspešnejšie hity, pričom sa opieral najmä o piesne z albumov Various Positions, Songs of Leonard Cohen, Songs from a Room, New Skin for the Old Ceremony, I´m Your Man a The Future.
Mal pritom obrovskú výhodu, že sa mohol spoľahnúť na šesťčlennú skupinu naozaj brilantných muzikantov. Aj pôvodne folkovo ladené klasiky ako Sisters of Mercy, So Long, Marianne alebo Partisan boli nanovo zaranžované do súčasnejšej, rockovej podoby, ktorá poskytla priestor už spomínaným muzikantom. Z nich excelovali predovšetkým hráč na bandurriu, laúd, archilaúd a 12-strunnú gitaru, Španiel Javier Mas, a hráč na klarinet, saxofón, chromatickú ústnu harmoniku a ďalšie fúkacie a klávesové nástroje Dino Soldo. Vizuálne obaja predstavovali tie najväčšie protiklady – kým postarší Javier Mas po celý koncert sedel na stoličke a len prsty predstavovali dynamický prvok jeho vystúpenia, ortuťovitého Dina bolo plné pódium, keď stihol hrať na klávesy a dychové nástroje. Oboch však spájalo výnimočné muzikantské majstrovstvo.  Paradoxne starší Mas predstavoval tú živelnejšiu a dynamickejšiu (a vďaka pre stredoeurópske ucho neobvyklým hudobným módom aj tú exotickejšiu) alternatívu, naopak Soldo vnášal so svojou hudbou neobyčajnú kultivovanosť a pokoj (potlesky na otvorenej scéne počas koncertu boli bežnou záležitosťou a jeden z nich si vyslúžil dokonca aj sám Cohen za – aspoň z hľadiska profesionality ostatných spoluhráčov – mierne inzitné sólo v skladbe Tower of Song. Ale aj takýto nadhľad patril k neopísateľnej pohode piatkového večera). 
Jedna z vokalistiek, (inak skladateľka, producentka a aj držiteľka Grammy – teda žiadne „dievča do počtu“), Sharon Robinson, dostala sólový priestor v Boogie Street (opäť špičkový výkon s dlhými ováciami), a ďalšie dve speváčky, sestry Charley a Hattie Webbové, si v rámci prídavkov „vystrihli“ krehkú, ale pritom veľmi pôsobivú dvojhlasnú verziu Cohenovej If It Be Your Will, zahranú len s vlastným doprovodom akustickej gitary a harfy. Gitarista Bob Metzger a klávesista Niels Larsen sa k sólovaniu dostali iba  sporadicky, ale nad tým, čo a ako zahrali, musel laik aj profesionál len s uznaním pokývať hlavou. Napriek všetkým plusom zúčastnených však ústrednou postavou koncertu bol Leonard Cohen.
    Ak sa o niekom píše, že je to človek s charismou, tak pre Cohena to platí stopercentne. Pokojný, striedmy, hoci s minimom pohybových a vizuálnych prostriedkov, bol počas celého koncertu stredobodom pozornosti. S nepredstieranou pokorou a úctou dokázal počúvať spoluhráčov, a keď ich predstavoval alebo po ich sóle zložil klobúk a sklonil hlavu.... Samozrejme, že u človeka, ktorý je s prakticky nezmeneným ansámblom a repertoárom na turné už druhý rok, je v takýchto gestách aj kus réžie a divadelného gesta, ale Cohenovi to človek rád uveril... Z pódia sa šírila pozitívna energia smerom k hľadisku a hľadisko zas vysielalo vlny porozumenia späť, k hudobníkom. Dlhé standing ovation, to sa často na koncertoch nevidí - ale teraz sa asi inak ani nedalo.
Je zvláštnym paradoxom, že kdesi na začiatku tohto zážitku bola Cohenova menežérka, ktorá – kým spevák roky meditoval kdesi v zenbudhistickom kláštore – stihla vyčistiť jeho bankové kontá a dôchodkové úspory do poslednej mrte. Mladší muzikanti na vyhojenie svojich porozvodových rán urobia tzv. alimentové turné, spevák Cohenovho ročníka musel podniknúť „dôchodkové“ turné. Ale, i keď hospodársku kriminalitu obvykle neschvaľujem, v tomto prípade som vlastne aj trochu vďačný. Veď čo iného mohlo prinútiť takéhoto starého tapíra vydať sa na svetovú šnúru a pripraviť mne a tisícom ďalších obdivovateľov takýto zážitok? God Bless You, Mr. Cohen!

Niekoľko albumov, ktoré treba poznať (ak ste sa ešte s L. C. nestretli):
Songs of Leonard Cohen (1968) – debutový album s cohenovsky jednoduchým gitarovým doprovodom a nesmrteľnými piesňami Suzanne, Sisters of Mercy a So Long, Marianne. Pieseň Suzanne pôvodne nahrala a preslávila americká folková speváčka Judy Collins, ale ďalej už za svoje úspechy môže Cohen sám...:-)
Songs from a Room (1969) – dvojka s ďalšími klasikami ako sú Seems So Long Ago, Nancy, Story of Isaac, Bird on a Wire a zrejme jedinou prevzatou vecou v Cohenovom repertoáre, piesňou Partisan
Songs of Love and Hate (1971) – tretí výsostne folkovo ladený album s intímnou atmosférou, dlhými piesňami a minimalistickými aranžmánmi. Cohen nikdy nebol šíriteľom prehnaného optimizmu, ale toto je mimoriadne temný album. V porovnaní s predchádzajúcimi platňami najmenej hitový, ale v Cohenovom prípade to určite neznamená horšiu kvalitu, len si vyžaduje väčšiu sústredenosť a ochotu vnímať – potom jeho krása vypláva na povrch.
New Skin for the Old Ceremony (1974)- druhý vrchol Cohenovej diskografie. Muzikantsky bohatší ako predchádzajúce nahrávky s nahrávkou Chelsea Hotel No. 2, opisujúcou Cohenov vzťah s Janis Joplin; piesne ako Lover, Lover, Lover alebo Who By Fire sú dodnes stabilnou oporou Cohenovho repertoára.
Various Positions (1985) – ďalší prelomový album. I keď bohatšie aranžmány boli na Cohenových nahrávkach využívané aj predtým (napríklad na Death of a Ladies' Man sa dosýtosti vybláznil sám legendárny Phil Spector), dovtedy ďalšie nástroje len dopĺňali cohenovskú gitaru a dofarbovali pôvodný folkovo znejúci model. Na Various Positions sa však akoby Cohenovi uvoľnili ruky a začal skladať piesne s popovou ľahkosťou a hitovým nábojom. Za všetkých možno spomenúť napríklad Dance Me to the End of Love, Law, If It Will Be Your Will alebo ďalšiu mnohokrát „coverovanú“ pieseň Hallelujah, z ktorej urobil celosvetový hit iný pesničkár, Jeff Buckley (podľa niektorých zlých jazykov je Buckleyho vezia  lepšia než Cohenov originál, ale to je tvrdenie, ktoré my, cohenovci, musíme samozrejme hneď zamietnuť...:-)
I´m Your Man (1988) – ďalší nádherný album, nabitý výraznými piesňami; síce definitívne odrezal Cohena od imidžu osamelého folkera s gitarou, ale umožnil naplno vyniknúť Cohenovi ako pesničkárovi. Syntezátory, elektronické bicie  plus  First We Take Manhattan, I'm Your Man, Take this Waltz, Everybody Knows... Ťažko hovoriť o najlepších piesňach, keď na albume niet slabej skladby.
The Future (1992) – postupuje v smerovaní, ktoré naznačil predchádzajúci I´m Your Man, teda smerom k modernému pesničkárstvu; kvalitou je na obdobnej úrovni ako predchádzajúci album, len to hitmakerstvo už tak neprekvapuje – úspešnosť piesní ako The Future, Waiting for the Miracle, Closing Time alebo  Democracy je už v Cohenovom repertoáre štandardom. Prekvapením je inštrumentálka Tacoma Trailer.

                                                                                                                                Miloš Janoušek

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu