Keď hudba prehráva

V sobotu 16. marca sa na ružomberskom Ranči uskutočnilo výberové kolo festivalu Porta. Ešte predtým, než sme s kámošom nasmerovali auto na severnú highway, som mal trochu obavy, v akej atmosfére bude tento fesťák prebiehať. Predsa len, usporiadať oblastné kolo festivalu známeho mena v country pube, sa mi nezdal ako dvakrát šťastný nápad. Realita však zďaleka predčila moje obavy, a ja sa v nasledujúcich riadkoch pokúsim vysvetliť, prečo mi táto akcia pripomínala hudobnú katastrofu.

Prvým a základným problémom festivalu bol zvuk. Pódium sice z oboch strán lemovali tri veľké reprodebne, no to, čo z nich vychádzalo, bola neidentifikovateľná masa tónov. Zlý zvuk však nebol problémom len viacčlenných kapiel, ale i osamelých pesničkárov. Ak niekto nedokáže nazvučiť akustickú gitaru, mal by sa asi poobzerať po inom džobe. Pochopím, ako to ešte pri treťom interprétovi občas zapíska, ale ak zvukár obšťastňuje muzikantov spätnou väzbou počas celého festivalu, to už nie je amatérizmus, ale vyslovene diletantstvo.
K nepočúvateľnosti muziky však neprispievali len zvukári, ale aj diváci, ktorých, ako to už na podobných festivaloch býva, tvorili z väčšej časti samotní účinkujúci. Akotak to šlo ešte prvú hodinku, no s pribúdajúcim pivom naberal na intenzite aj šum publika. Niektorí muzikanti balili osamelé pesničkárky, iní si rozprávali veselé príbehy a vtipy, a tak hudbe z pódia silne konkurovali štrngot pohárov, smiech a hlučná vrava. Neúcta ku kolegom z brandže, ktorú ja nemôžem nazvať inak ako buranstvo, sa s pribúdajúcim večerom stupňovala do takej miery, že v závere festivalu už publikum jednoznačne vyhrávalo nad hrajúcimi interprétmi. Martinským pivom rozjarení diváci, ešte ako tak vnímali, keď sa skladba skončila (bolo zrazu akosi tichšie), a odmenili hráčov potleskom, nevedeli však, čomu vlastne tlieskajú.
Ešte niekoľko slov k porote. Tá mala k dispozícii texty súťažných skladieb, a tak ako jediná vedela, o čom sa na pódiu spieva. Prečo však hodnotí texty autor gramatických skvostov typu "mávaj sa fajn"? Ak neviete, hovorím o Allanovi Mikušekovi. Alebo tu bol za odborníka na spev Dušan "Songy" Dobiáš, pri všetkej úcte k jeho majstrovskému fingerpickingu a vôbec všetkému, čo robí pre bluesovú hudbu, textárom tiež nie je. Zarazil ma tiež s pribúdajúcim večerom rastúci nezáujem porotcov počúvať účinkujúcich. Bol to smäd, čo ich ťahal preč, alebo už mali o všetkom dávno rozhodnuté?
Meno tretieho porotcu som si, ako na potvoru, nezapamatal, viem len, že to bol gospelový muzikant. Škoda, lebo to bol jediný človek, ktorý od začiatku do konca pozorne počúval, čo sa na pódiu deje a súdiac podľa jeho mimiky aj to úprimne prežíval. Bol však na tomto festivale solitérom.
Nech si tento článok neberú k srdcu pracovníci Ranča. Nie je o nich. Vedia tu rýchlo načapovať pivo, chutne varia a za skvelé ceny (vyprážaný syr - 50 Sk, kuracie soté - 55 Sk). Rád si tu prídem posediet aj inokedy. Za hudbou sa však nabudúce vyberiem niekam inam.
Keďže som neostal do úplného konca festivalu, neviem, kto toto oblastné kolo vyhral. Zdá sa mi však, že je to úplne jedno. Pretože muzika ako taká tu jednoducho prehrala na celej čiare.

Števo Šanta

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu