José González naživo, Londýn, 11. apríla 2008

Katkin článok v ktorom krásne zrecenzovala najnovší album Josého Gonzáleza ma tak navnadil na jeho muziku, že som hneď začal pátrať či tento švéd s argentínskymi koreňmi nemá niekde na okolí aj živé vystúpenie. Dnes si vravím že to bol skvelý nápad, pretože londýnsky koncert bol na pláne už o pár dní. Zadarilo sa mi aj v internetovej dražbe oficiálne vypredaných lístkov a tak sme si v piatok 12. apríla mohli dať s Ostrovankou jedno obligátne predkoncertné pivko v príjemnej krčmičke hneď vedľa Shepherd's Bush Empire, kde mal José v ten večer hrať.

Predskokani sú vždy takým riskom. Spomínam si, že zatiaľčo na Rice-ovom koncerte to bolo vcelku v pohode, na koncerte Manu Chao sme vyslovene trpeli. José González si pozval pesničkára Joela Thibodeau-a, kapelníka Death Vessels, ktorý je, súdiac podľa jeho produkcie, silne ovplyvnený americkým country. Veľmi sa nám to nepáčilo ale nenudili sme sa - počas jeho vystúpenia sme sa snažili odhadnúť či ide o muža alebo ženu. Meno sme prepočuli, naše miesta na balkóne boli ďaleko na to aby sme ho identifikovali vizuálne a hlas? Nebudete mi veriť, ale keď rozprával tak mužský, ked spieval tak ženský. Veď sa presvedčte sami.

Po jeho predskakovaní nechal na seba hosť večera ešte chvíľu čakať, ale akonáhle sa zhasli svetlá skromne sa usadil na stoličku a spustil. Bolo to ako pohladenie, doslova. Nie v kontraste s predchádzajúcim hudobníkom, i keď trošku možno aj, ale kto poznáte jeho hudbu isto viete o čom hovorím. Jeho akustické gitarové "loopy" sú na koncerte presne také isté ako na albume. Ba možno ešte trošku lepšie, dynamickejšie, pretože do digitálneho záznamu sa niektoré veci preniesť nedajú.

Po niekoľkých pesničkách z albumu Veneer si tento vynikajúci gitarista pozval na pódium dvoch spoluhráčov, speváčku a perkusionistu. Ich mená som ani nepostrehol ani sa mi ich nepodarilo vypátrať na internete, ale ich príspevok k Josého pesničkám taký utajený neostal. Veľmi citlivý, ale zato presne rozpoznateľný obohacoval pesničky už z nového albumu In Our Nature, Za zmienku stojí i atmosféru vhodne dotvárajúci vizuálny prvok - biele plátno, na ktoré sa počas pesničiek premietali jednoduché video variácie na motívy z jeho piesní.

Až na tomto koncerte som si uvedomil aké sú Josého piesne krátke (a viete, že ja to mám rád). Možno i z toho pramení ich sila vo výraze, i keď na druhej strane to trošku skrátilo celé vystúpenie. Zároveň som postrehol že vďaka jeho charakteritiskému spôsobu hry na gitare môže jeho tvorba pri povrchnom pozorovaní vypadať až príliš jednotvárne. Otázkou ostáva, či sa dá hovoriť o jednotvárnosti ak sa niekto pokúša čo najviac vyčerpať priestor, ktorý mu jeho spôsob tvorby poskytuje.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.