Hurááá, poďme na Baštu...

Je to až neuveriteľné, že prešli štyri roky odvtedy, čo som zliezla z Kráľovej hole rovno do baníckeho mestečka Kremnica a poprvýkrát som vyskúšala chuť folkového festivalu a zároveň si uvedomila, že z tohto sa už nevylížem a musím sa sem vracať znova a znova a znova a...

V r. 2001 sa konal prvý ročník kremnického festivalu, nad ktorým sa týčila jedna z mestských bášt a ktorý podľa toho dostal aj meno – Kremnická bašta. Neskôr folkáči, trampíci, vandráci a im podobní prichádzali za Kremnickou baštou na kúpalisko Katarína a až piate, tohtoročné pokračovanie znamenalo návrat pod baštu – do Vinotéky Biely bocian, len pár metrov od klubu Labyrint, kde sa prvé dva roky festival rozbiehal... A rozbehol sa, ako sa patrí...

Piate narodeniny oslávili spolu s Baštou skupiny, zúčastňujúce sa festivalu od počiatku, i nové objavy. A faktom je, že máloktorý festival dáva priestor takisto „legendám“ (snáď za ne možno považovať Lesných Škriatkov, Rolničky či Petra Janků) ako i tým, čo ešte nie sú –násťročnými príliš dlho.

Baštu naštartovala domáca kapela Uhlíky, ktorá mňa po textovej stránke až tak výrazne nezaujala, inak však boli výborní a vo svojej kategórii určite patria k tomu najlepšiemu, dôkazom čoho je aj ich víťazstvo v súťažiach Kremnické laso a Senický kľúčik i odozva publika. Veronike, autorke textov, učarovala skupina Blackmore´s Night, a tak okrem niekoľkých vlastných piesní patria do ich repertoára najmä texty na hudbu tejto skupiny.
Aj duo Len ja pochádza z Kremnice a tak ako Uhlíky vyšlo spod ochranných krídel organizátora festivalu a zároveň pedagóga v kremnickej ZUŠ-ke Maroša Vojtka. Len ja tvoria dve baby Janka a Lenka a na tohtoročnom Kremnickom lase zvíťazili v kategórii „starší sólisti a duetá“.
Pavla Gajdošíková z Otrokovíc pri Zlíne je drobné žieňa s úžasným hlasom, ktorá mi trochu pripomenula moje vlaňajšie prekvapenie nad výkonom mladučkej slovenskej pesničkárky Danky Števánkovej. Podobne ako predchádzajúci interpreti aj Pavla sa tohto roku zúčastnila Kremnického lasa a odniesla si cenu za vokálny výkon a prvé miesto v kategórii mladších sólistov a duet. Pri jej skutočne skvelom podaní piesní napr. od Kamelotu či P. Jíšovej sú malé gitarové kiksy zanedbateľné. Teším sa na to, keď začne písať vlastné piesne.
Peter Janků, pokiaľ sa dobre pamätám, mal na Bašte svoju premiéru. Skalní určite poznajú jeho svojský štýl s nádychom irónie a ľahkosť s trošku divadelnou príchuťou, s akou sa vie prehrať od začiatku ku koncu pesničky.
Náhodní pocestní z Vrútok si tiež v Kremnici zahrali po prvýkrát, hoci už niekoľko rokov sa zaraďujú, a myslím, úspešne, so svojím folk-rockovo-jazzovým soundom medzi to lepšie, čo slovenská folková scéna ponúka.
Napriek tomu, že Mišo Fox už kdesi na Folk.sk stihol spomenúť, že som si poctivo zapisovala všetko, čo sa na pódiu dialo, nebolo to vždy tak. Občas som sa zabávala ako ostatní a počas vystúpenia skupiny Turkovci ma zabával ešte aj samotný Mišo, takže priniesť dôveryhodné informácie o ich vystúpení v tento večer si netrúfam. Turkovci však už po niekoľkýkrát v histórii Bašty pripravujú pôdu pre zlatý klinec programu, ktovie, možno raz budú oni sami tou čerešničkou na torte.
Záver prvého večera patril Bobovej diéte a tí to roztočili, ako sa na Bobovu diétu patrí, k čomu neodmysliteľne patrí Molkov osobitý humor, jeho flauta á la Jethro Tull aj zaujímavý súzvuk Silviinho „nádherne ženského hlasu“ a Tinkinho „jediného mužského hlasu“ v kapele.

Úvod do sobotného programu patril domácemu Tajfu. Skvelá to hudba so skvelými textami. A predviedli aj pár nových. O Marošovej piesni Vodácka som bola veky presvedčená, že ju písal človek, ktorý pravidelne chodí na splavy, Maroš však priznal farbu – nikdy v člne nesedel a neskôr ho i Kremnienok Rolničkový upozornil na faktickú nepresnosť textu „plávať proti prúdu loďou – to sa ráta“ . Vraj plávať treba len po prúde. Vtedy sa to ráta. V každom prípade, Tajfu to išlo naozaj ľahko ako po prúde.
Duo Nestíháme čiže Petr Ovsenák i Honza Řepka to stihli, i keď Honza pobehoval areálom Bašty v tričku s nápisom NESTÍHÁM a Petr presadol v Hronskej Dúbrave do zlého vlaku. Za tých pár minút svojho vystúpenia stihli chalani uchvátiť diváctvo až tak, že si vyžiadalo tuším až 3 prídavky, a to ich väčšina prítomných počula po prvýkrát. Medzi piesňami, ktoré hrali, sa mihol Paul Simon či Mňága a Žďorp, ale majú i vlastnú, a vcelku originálnu tvorbu. Do navonok veselej pesničky vedia vložiť vážnosť a naopak; atmosféra piesní mi chvíľami vzdialene pripomínala skvelého českého pesničkára Iva Cicvárka.
Nevada v česko-slovenskom zložení hrá trampské piesne, ktoré, nech mi je odpustené, vo mne nevzbudili prílišný záujem...
Písať o nasledujúcich interpretoch je nosením dreva do lesa, ale aspoň zopár poznámok... Pod baštou sa objavili aj dve sympatické mladé dámy z Česka, po štvrtýkrát tu stála pred publikom Žofie Kabelková a po vlaňajšej premiére aj Martina Trchová. Každá z týchto dám prichádza s vlastnou tvorbou, no majú aj mnoho spoločného, obe sa na folkovej scéne pohybujú zhruba 5 rokov, obe sa za ten čas vypracovali na kvalitné pesničkárky, obe spája Ježibabinec, kapela, v ktorej okrem nich funguje ďalšia mladá hviezda českého folku Magda Brožková. Po tom čo Žofie Kabelková vydala v r. 2003 svoje prvé CD Žiju, ju nasledovala aj Martina Trchová a nedávno prišlo na svet jej CD Čerstvě natřeno.

Po Vandermúze sa na Folk.sk objavila reportáž, v ktorej autorka použila výraz, ktorý mi učaroval, a síce „multifunkčný človiečik“. Hoci tento skvelý prívlastok smeroval na flautistu, speváka, akordeonistu, no najmä jasoňáckeho a tajfáckeho gitaristu Robina, často sa stáva, že v každej skupine sa takéto multifunkčné čosi objaví. Týka sa to aj Lesných Škriatkov. Keď sú leniví a počas roka nenapíšu nové pesničky, ako tomu bolo teraz, prinesú si na festivaly nejaké prekvapenie, a tak ich basák nie je vždy basákom, ale i akordeonistom a mandolínistom, a tohto roku bol aj klávesákom.
Takisto nie je zriedkavosťou, že z prvotného obsadenia ostáva iba jeden pôvodný člen, a tak je to aj s Jasoňom, ktorý dosť často vystupuje v trojčlennej zostave, z ktorej tým prapôvodným prvkom je len Uhroš. Adrike a Robinovi sa však už dávno podarilo aklimatizovať. Pri tradične dobrom jasoňáckom vystúpení ma špeciálne zaujala pieseň Bojovníčka, ktorú vynikajúco zaspievala Adrika.
Výborne zohraté Rolničky s notoricky známymi pesničkami nemohli na Bašte chýbať. Bol to rozlúčkový koncert pre basistu Bieleho medveďa, ktorý čoskoro Rolničky opustí. Bývavalo zvykom na Bašte, že Rolničky vždy vystupovali pred svojím českým dvojčaťom – skupinou Poupata, z ktorej po ich rozpade vzišli Marien a Pouta. Kým Marien tu hrali vlani, tento rok sa dostavili Pouta a roztočili to, ako to najlepšie vedeli. Muzika Pout sa od tej poupatovskej (porovnávania s nimi sa asi dlho nezbavia) až tak nelíši, no líderka Andrea Troníčková tvrdí, že sa snažia uberať svojou vlastnou cestou. Obrovský úspech zožalo blues, ktoré napísal i odspieval harmonikár a dobrista Jaroslav Buksa.

Čo sa týka miesta konania, nádvoria Vinotéky Biely bocian, mnohí účastníci si pochvaľovali. Hoci prostredie kúpaliska bolo vcelku príjemné, Bašta je jednoznačne kompletnou Baštou, keď je pod baštou. Nad zastrešeným pódiom sa týčili kamenné hradby a ktosi s pozornejším zrakom, ako je ten môj, ma upozornil na zopár kamenných ksichtíkov hore na hradbách, škeriacich sa na muzikantov spoza chrbta. Po obvode nádvoria boli zastrešené drevené stoly s lavicami, na ktorých sa oprieť dalo, kým v centre staré známe baštové lavice, na ktorých sa oprieť nedalo (už toľkokrát ma tu bolel chrbát! :))) A počasie? To bolo ideálne. Ako poznamenal pán organizátor, prvý a posledný dážď v histórii Bašty bol vlani, takže sa do budúcnosti máme na čo tešiť.

Úplný záver zvyčajne patrí jamovaniu v kremnickej ZUŠke, o ktorom by sa dala napísať osobitná reportáž. Tohto roku trochu chýbala Nanyho škótska sukňa a jeho brušný tanec a osadenstvo sa po oba večery rozpadlo na dve skupiny – tliachaciu a hraciu (podaktorí sa nevedeli rozhodnúť a pendlovali medzi obomi :)). No a nadránom sa hŕstka najvernejších mohla presvedčiť o vzácnych improvizačných schopnostiach organizátora Maroša Vojtka, keď nanovo zhudobnil celý nedvědovský spevník vrátane rozhovorov... :)
Čaro mala pre mňa i naša polnočná púť do nocľažiska. Slová piesne istého slovenského pesničkára „Hurá, poďme na hrušky, najviac chutia polnočné...“ sa potichu ozývali spod osamelej hrušky pod kremnickými hradbami, ktorej plodmi sme sa dovolili ponúknuť. Snáď nám za to mestský úrad nezakáže vstup do mesta. A mohol by sa niekto kompetentný postarať o vznik inej pesničky v podobnom znení, napr.: „Hurá, poďme na Baštu, najviac chutí kremnická...“ To sa zas bude o rok baštiť.

Kačica

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu