Hudobné lásky Sone Horňákovej /2/

Dnes vám prinášame druhú časť seriálu o tom, čo z hudobného sveta má rada Soňa Horňáková.
Minule sme ju predstavili ako moderátorku relácie Folkfórum, tentoraz sa v úvode pozrieme na jej hudobné začiatky. Zo samotných hudobných lások spomenieme, napríklad, brazílsky prídel optimizmu Da Lata alebo famózneho Davida Sylviana.



Soňa Horňáková

Soňa Horňáková, Piesne z nevydaných albumov

Napriek tomu, že koncertovala už počas vysokoškolských štúdií na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, svoj debutový album vydala až v roku 1993. Volal sa jednoducho, Soňa Horňáková. Obsahoval 12 piesní (známe sú najmä Ulice Toleda a Biely pavúk), melancholických a zadumaných, plných života, skutočnosti a pritom mysliacich tak trochu zasnívane na to, aké by to celé mohlo byť, keby... Pri prehľade tvorby pesničkárky Sone Horňákovej nesmieme zabudnúť na album, ktorý síce chronologicky našiel miesto v jej diskografii až v roku 2003, zachytáva však obdobie úplne ranej tvorby – osemdesiate roky. Tu nájdeme piesne, s ktorými Soňa uspela na Bratislavskej lýre (Dnes je láska príťaž z r. 1988) či vystupovala vo svojich vlastných recitáloch (Mlčanie, Bez pýtania, Odyssea...).
V hodnotení slovenskej pop music nachádzame "zrazu" Soňu Horňákovú, ktorá znela moderne a progresívne už v polovici osemdesiatych rokov vo fantasticky nadupanej postbigbítovej pesničke Staré husle smiechu. Dvojcédečko Piesne z nevydaných albumov sme recenzovali aj u nás, tiež sme priniesli rozhovor so Soňou. Apropo, rozhovory so Soňou Horňákovou sú vždy krásne – tu je jedna z jej odpovedí na otázku časopisu Slovenka, aké bolo jej prvé vystúpenie:
"Bolo to doma na dvore v Dunajskej Strede, deti sedeli na plote a ja som s hokejkou na šnúrke, akože gitarou, spievala pesničky skupiny Prúdy. Vtedy boli mojimi idolmi Pavol Hammel a Marta Kubišová. Ako dieťa som vyhlasovala, že budem kombajnistkou, námorníčkou alebo farárkou, ale v podstate sa celý život hrám. Mala som štyri roky a neúnavne som triafala loptou do oblakov, lebo som verila, že si malý obláčik odnesiem do izby. Tešila som sa z toho. Rovnako, ako keď sa hrám s farbami a maľujem obrázky alebo píšem básne, texty alebo komponujem. Mám radosť, ak sa mi pesnička podarí, pohladí mi dušu, verím jej. Až potom ju môžem podať ďalej. Pieseň i tú svoju radosť."

Da Lata
Songs from the Tin
Nielen názov albumu – piesne z konzervy –, ale aj názov tejto brazílskej dvojice nesie príchuť tajomstva zatvorenú v plechovke. Da Lata je akási brazílska literárna fráza, ktorá znamená "z konzervy". V tamojšej hantírke sa však pojem Da Lata spája s pocitom "všetkého dobrého", pretože evokuje udalosť, keď more na povrch vyplavilo plechovky naplnené marihuanou.
Album Songs from the Tin je debutový počin dvojice priateľov – DJa Patricka Forgea a multi inštrumentalistu Chrisa Francka. K tomu, aby zaujali, potrebovali čas a možno aj vokalistku menom Nina Miranda, v trojici tvorili pod názvom The Smoke City. Album Songs from the Tin s vynikajúcou piesňou číslo päť – Pra Manha – je pohodovým koktailom spríjemňujúcim tropický večer, ktorý dlhým časom stráveným v konzerve určite neutrpel!

David Sylvian

Dead Bees on a Cake

Tento Pán hudobník z Veľkej Británie oslávi 23. februára 46 rokov. Má za sebou už značnú kariéru a rozhodne sa nemá za čo hanbiť. Prvé úspechy sa dostavili ešte v kapele Japan, obľúbenej britskej chuťovke prelomu 70. a 80. rokov. David Sylvian sa však rozhodol pre sólovú kariéru, pretože podľa vlastných slov "chcel nájsť svoj vlastný hlas a tiež rozvinúť vzťahy s hudobníkmi z iných sfér". Pesnička Forbidden Colours z albumu Secrets of the Beehive (Tajomstvá úľa) z roku 1983 sa stala jeho prvým úspechom na sólovej dráhe. Vznikla pôvodne k filmu Veselé Vianoce, pán Lawrence.
Nasledoval kopec albumov. Inšpirovaný "hmyzou" terminológiou nahráva o šestnásť rokov neskôr album Dead Bees on a Cake (Mŕtve včely na koláči). Ten je považovaný za jeho najlepší, s mnohými nádhernými experimentmi, napríklad hneď prvou temer desaťminútovou pesničkou s kapitulačným názvom I Surrender. Nájdeme na ňom však množstvo výletov zabŕdajúcich do etna, elektroniky s folkovými koreňmi až po vokálne umenie – pieseň Praise. Jeho aktuálny album sa volá Blemish (Pokaziť) a kritika ho označila doslova za taký experiment, ktorý už nechápe nikto, len sám autor. Nech je to ako chce, David Sylvian si to jednoducho môže dovoliť! Možnože ťažko pochopiteľný Blemish ešte mnohých prekvapí...
Ešte poznámka v súvislosti s odporúčanými linkami: opäť sa potvrdilo, že neoficiálna stránka je oveľa lepšia ako prehnane umelecky vyzerajúca oficiálna. Tak sme ich aj zoradili.

Buena Vista Social Club

Soundtrack, ktorý si navždy vydobyl miesto v pomyslenej hudobnej dvorane, film Wima Wendersa, ktorý sa zapísal do histórie kinematografie. Má veľa zaujímavých momentov, k jedným z najdojímavejších patrí určite prechádzka kapely Buena Vista Social Club po New Yorku, výlet na Sochu slobody či možnosť stáť pri Radio City Music Hall. Nebyť gitaristu Rya Coodera, mnohí z nás by o týchto kubánskych velikánoch nevedeli. Postupne si ich predstavíme, začneme však práve ich "objaviteľom".
Ry Cooder odštartoval svoju kariéru bluesmana začiatkom sedemdesiatych rokov. Ako štúdiový hráč spolupracoval s Rolling Stones, Neilom Youngom, Randym Newmanom alebo nesmrteľným Johnnym Cashom. Jeho najobľúbenejším žánrom však bola filmová hudba: poznať ho tak môžeme napríklad z filmov Križovatky, Paríž – Texas či Posledný zostáva. V roku 1990 spolu s hudobníkmi Johnom Hiattom, Nickom Loweom a Jimom Keltnerom vytvoril skupinu Little Village, neskôr nahral album Meeting by the River s indickým gitaristom Vishwa Mohan Bhattom, za ktorý získal cenu Grammy. V roku 1995 získal ďalšiu Grammy – za albumovú spoluprácu s malijským gitaristom Ali Farka Toureom na albume Talking Timbuktu.
"Je pekné vytvoriť jednu vec ovplyvnenú tou predošlou," hovorí Cooder o svojej kariére. "Urobil som práve jeden projekt tu a využijem ho zas tam. Všetko je to jedno veľké vzdelávanie."
Ry Cooder je veľký hudobný cestovateľ, ktorý sa nebál venovať väčšinu svojej tvorby skúmaniu a objavovaniu, nachádzaniu nového. Vidno to najmä na jeho albumoch Paradise & Lunch, Bop Till You Drop alebo Borderline.
Nabudúce sa v rámci soundtracku BVSC pozrieme na Compaya Segunda, okrem iného, vynálezcu vlastnej gitary s názvom "armónico".

Živé kvety

V dobrom aj v zlom

Dnešné lásky zakončíme na Slovensku, kapelou, ktorá v jednej zo svojich piesní spieva: "pretože tu nie je žiadna rovnosť šancí, tí najlepší ľudia žijú ako štvanci..." Pokiaľ to platí, päticu Živé kvety tvoria snáď najväčší súčasní štvanci u nás! Na našich stránkach sme vám ponúkli recenziu albumu aj niekoľkých koncertov. Nebyť relácie Folkfórum, nepozná možno doteraz Živé kvety ani autor tohto článku.
V roku 1999 nahrali svoj debutový album Živé kvety, ku ktorému sa podľa vlastných slov už nevracajú, aj keď ho nepovažujú za zlý. Za štyri roky sa výrazne posunuli, k pesničkám a vôbec k poslucháčom pristupujú inak. V rozhovore pre magazín Zionmag povedala speváčka Lucia Piussi aj toto: "Chcela by som, aby sme spievali o naozajstných, reálnych veciach. Dúfam, že to však nikdy nebudú vypchaniny v múzeu, nejaký nafúknutý muflón so sklenenými očami, na ktorého padá prach."
Najbližšie sa o tom, či je to naozaj tak, môžete presvedčiť 7. februára v klube Priestor v Malackách.

Tešte sa na ďalšie pokračovanie Hudobných lások Sone Horňákovej, ktoré prinesieme na Folk.sk.

Matej Lauko

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu