Folkový večierok

Nedávno som dostal otázku, ako by mal vyzerať večierok, na ktorý by bolo vhodné pozvať hrať folkovú kapelu. Položila mi ju kamarátka, majsterka v usporadúvaní tématických večierkov, na ktrorých dokáže vtiahnuť účastníkov do atmosféra a deja.

Zamyslel som sa hlboko, pretože viem aké to je, keď sa muzikanti ocitnú kdesi mimo svojho sveta. Metalisti vo filharmónii, dychovka na technopárty, folkový pesničkár v reštaurácii.

Folkáči patria, samozrejme, na folkáčsky večierok, alebo aspoň tam, kde ľudia prijmú ich pesničky, texty a spôsob myslenia. Dlhoročným pozorovaním folkáčov som zistil niektoré zásadné znaky, ktoré folkáčov charakterizujú, sú pre nich sväté a robia ich folkáčmi.

Je to v prvom rade sloboda. Folková muzika je spojená s voľnosťou a nespútanosťou, ktorú máme najmä v hlavách. Folkáč si spieva čo sám chce. Nedrží sa nijakých vzorcov a do pesničiek dáva to, čo má v hlave. Nemusíte s ním súhlasiť, ale nemôžete ho donútiť, aby hral a spieval čo nechce. Neskockatíte ho do nijakých žánrových hraníc. Neexistuje nič ako „tradičný folk“ či „progresívny folk“. Je len slobodná muzika, ktorá má akési dávne korene, ale keďže je stále živá, čerpá z okolia živiny a vypúšťa aj dnes nové korienky.

Folkáč hrá obvykle na akustických nástrojoch preto, lebo sa na nich dá hrať hocikde a nepotrebujete k tomu štúdio, aparatúru, elektriku. Folkáč hrá totižto hocikde a často na miestach, ktoré má rád. Folkáč je jednoducho slobodný muzikant – aj keď je ženatý. Prosím, netvrdím, že muzikanti ostatných žánrov nemôžu byť slobodní. Tvrdím však, že folkáč vždy je.

Druhým zásadným znakom je, že folkáč je vždy sám sebou. Nepoznám nijakého folkáča, ktorý by sa hral na niekoho iného. Áno, aj folkáči majú svoje vzory. Pamätám sa na obdobie, kedy vznikali ako huby po daždi trojchlapové kapely – basa a dve gitary, pričom temer všetky sa podobali na Kamelot. My sme boli výnimka. Nám sa páčili Brontosauři. No a čo. Postupne si tie z kapiel, ktoré mali na viac, než kopírovať vzory, stali folkové kapely s vlastným obsahom, tvárou a posolstvom.

Folkáč je neraz tak zanovito sám sebou, že mu to až bráni hrať pravidelne s iným folkáčom, ktorý je tiež sám sebou. Vzájomné prispôsobenie sa totižto nie je len o muzike, ale o zblížení duší a to sa môže, ale aj nemusí podariť. Aj preto je medzi folkáčmi pomerne veľa solitérov.

Ten večierok by sa mohol podariť, ak naň prídu ľudia, ktorí budú sami sebou. Nebudú zamaskovaní, nebudú oblečení podľa „dresscode“, ale budú vyzerať presne tak, ako sami chcú. Budú sa cítiť slobodne a prídu preto, lebo sa chcú stretnúť s ostatnými ľuďmi a vypočuť si pesničky, v ktorých by možno radi našli aj kúsok seba. Ak sa medzi nimi nájde aj niekto, kto sám zoberie do rúk gitaru a sám niečo zahrá, kým pozvaná kapela zvlaží hrdlá, bude to super, pretože podeliť sa s ostatnými o to, čo považujem za krásne, či dôležité, prostredníctvom pesničky, je pre prítomných možno prekvapením, ale určite príjemným zistením o spevákovi a jeho vnútre, ktoré ľudia bežne neodhaľujú – teda pokiaľ nie sú folkáči.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.