Folkové Chvojení 2011

Nikdy som nebol na Porte, len som počúval rozprávanie kamarátov o neuveriteľnej atmosfére v obrovskom amfiteátri, kde tisíce ľudí počúvali muziku, spievali spolu s muzikantmi na pódiu, prípadne s nimi aj hrali. Z Porty sa šírili pesničky k táborákom a pojem „portovní hudba“ označoval pesničky hodné toho, aby si ich zaspieval ktokoľvek, kto má chuť chytiť gitaru do rúk – a takých ľudí bývalo pomerne veľa. Počuť gitaru vo vlaku bolo celkom bežné, v kempoch, v táboroch, na školských výletoch, v krčmách.

Vytratilo sa to. Za facku dnes kúpite akékoľvek zariadenie, z ktorého sa na vás hrnie také množstvo zvukového smogu, že stratíte chuť produkovať ďalšie zvuky sami. V kempingoch sa z otvorených dvier áut rozlieha „duc-duc“, prebytky produkcie hudobného priemyslu, často recyklujúceho osvedčené, chytľavé diela, na nás útočia na každom kroku. Nepočúvame čo je v pesničkách, nenachádzame v nich seba. Zvyšujeme hlas, aby nás na bolo počuť na zvukovom pozadí, ktoré sa snažíme nevnímať.

Médiá sa neprispôsobujú nášmu hudobnému vkusu, ale ovplyvňujú ho a následne tvrdia, že hudba, ktorú do nás hustia je tá, ktorú chceme.

Odpusťte, prosím, tento teoretický úvod z môjho subjektívneho pohľadu, bez neho však neviem vysvetliť, prečo považujem festival Folkové Chvojení za výnimočný.

Minulý rok sa dal dokopy šéf úspešnej agentúry Ivan Kurtev s muzikantom Vítom Troníčkom. Obaja majú radi tie obyčajné pesničky „na spievanie“ – podobne ako desaťtisíce ľudí v Čechách a na Morave, hoci médiá ich za prispenia „odborníkov“ dehonestujú na akýsi „stredný prúd“ a zužujú im mediálny priestor. Preto si mnoho ľudí myslí, že folk, to je Jan Nedvěd, Jarek Nohavica a Čechomor a country je Michal Tučný a Kabát. Rýchlokvasení „odborníci“ pritakávajú, že folk je vlastne mŕtvy.

Ivan sa toho chytil profesionálne a Vít s nadšením a nasadením táborákového muzikanta. Po veľmi úspešnom nultom ročníku usporiadali v tomto roku oficiálne prvý ročník festivalu v lesnom amfiteátri v obci Vysoké Chvojno neďaleko Pardubíc a Hradca Králové.

„Festival plný člověčí muziky“ dýchol na každého človečinou už pri vchode. V tričkách organizátorov tam kmitala celá Vítova skupina Marien. Známi muzikanti a miláčkovia publika nosili kufre a bedne, riadili dopravu, predávali cédéčka a pre každého mali dobré slovo. Okrem nich sa na organizácii podieľalo ďalších asi 30 dobrovoľníkov – akčných, prívetivých, vždy usmiatych.

Na javisku sa striedali známe hviezdy osemdesiatych rokov s mladšími kapelami, o ktorých, bohužiaľ, v Čechách vie iba zanietené publikum a na Slovensku vôbec nikto. Duo Janoušek a Vondrák sa kedysi preslávilo opusom „Revize jízdenek“ a tiež piesňou o Haileyho kométe. Druhú trávu s frontmanom Robertom Křesťanom tiež netreba po toľkých rokoch zvlášť predstavovať, stačí počúvať.

Uznáte, že vidieť Spirituál Kvintet na začiatku jeho 51. sezóny je zážitok. Najmä keď aj z ich nových pesničiek svieti neochvejná sila dobra – platná za komančov, keď nám Spirituál Kvintet dodával odvahu nenechať sa zblbnúť, rovnako ako dnes.

Hodnotným zážitkom však bola chvíľa, keď počas vystúpenia Pavlíny Jíšovej s kapelou ľahla v celom areáli elektrina. Kým organizátori naháňali technikov ČEZu kvôli vadnej fáze, Pavlína Jíšová a jej dcéra Adélka vyšli pred mikrofóny a pokračovali vo vystúpení „nasucho“. A, predstavte si, amfiteáter celkom stíchol, len po pesničkách burácal potleskom.

Celý amfiteáter spieval s právnikom Ivom Jahelkom refrény jeho súdničiek, takisto v závere piatkového koncertu tridsaťročná kapela Nezmaři mala tisícčlenný doprovodný zbor.

Videli a počuli sme Kantorov s ich muzikou zabiehajúcou skôr do histórie, takisto Trdlo, ktoré nám predviedlo prekrásne folkové úpravy ľudoviek a Wyrton kdesi na pomedzí bluegrassu a gospelu.

Skupina Epy de Myje patrí ešte stále k mladým kapelám, ale ich invenčná muzika a prepracované, zmysluplné texty ju jednoznačne zaraďujú ku kapelám zrelým. Pesničky, ktoré majú v sebe jasné posolstvo a dokážu osloviť každého, kto potrebuje aspoň dovidieť na nejaký pevný bod.

Devítka už tiež hrá pekných pár rokov, počas ktorých obohatila český folkový repertoár o viacero pôvodných pesničiek. Stráníci sa venujú viac prevzatým melódiam zo svetového folku s českými textami, v podaní pripomínajúcom americkú skupinu Peter, Paul and Mary.

Žamboši predviedli ako sa v trojici s gitarou, akordeónom a bicou súpravou dá robiť rôznorodá muzika – od jemnej, priam komornej hudby cez veselé hračky so slovami až po jazzrockový „nářez“. Nesmierne invenčná muzika, v ktorej žiadna nota nie je zbytočná, ale ani náhodná.

Nechýbalo ani Tempo di vlak, dlhé roky skvelá kapela verná trampskej tradícii, no s pesničkami dnešnými a dôveryhodnými – majú to jednoducho zažité.

Vystúpenie Marien mi pripadalo byť vrcholom celého festivalu. Vynikajúco zohratá kapela hrajúca pesničky, v ktorých sa nachádzam a ktoré si dokážem zahrať aj sám – len čo si napočúvam alebo stiahnem z internetu  texty. Vít je navyše nadaný zabávač, takže pesničky, ktoré do pomyselného zlatého fondu českých pesničiek už vstúpili, sa striedali s novými, ktoré na vstup ešte len čakajú a s vtipným konferansom a celkový dojem bol veľkolepý. Viem aké to je náročné, keď muzikanti celý deň makajú ako organizátori a len na chvíľu si odbehnú zahrať. O to viac oceňujem skvelé vystúpenie.

Apropó konferans. Prvý koncert mal pevne v rukách Vašek Souček a sprevádzal nás ním s jemu vlastným,  láskavým humorom. Očakával som to a Vašek ma nesklamal. V sobotu som však utrpel pozitívny šok. Konferoval Pepa Štross, ktorého meno som kedysi dávno zachytil a malo patriť akémusi pesničkárovi. Tak toto bol on. Objavil sa po mnohoročnej prestávke v úlohe konferanciéra a bol jednoducho skvelý! Vtipný, láskavý, disponujúci neobvyklými výrazmi a metaforami, schopný pomôcť si neopočúvanou anekdotou, vyplniť čas Villonovou básničkou prednesenou s pátosom člena národného divadla. Nešlo teda o vyplňovanie prestávok, ale o striedanie hudobných vystúpení s divadlom jedného herca.

Festival gradoval smerom k sobotňajšej polnoci. Po Marien nastúpili Žalman a spol. U Žalmana ťažko nájsť neznámu pesničku, lebo viac-menej každá, ktorú napíše a zverejní, veľmi rýchlo zľudovie. A tak sme spievali všetci. Poslednou piesňou  koncertu bola „Všech vandráků můza“. Počas prvej slohy nastúpili za kapelu všetci prítomní účinkujúci a mohutný refrén v podaní muzikantov na javisku a publika v amfiteátri znel neuveriteľne.

Následne muzikanti priniesli gitary, basy a bendžá, vyšli na kraj javiska a spievalo sa ďalej – ako pri ohni. Deti nám zaspávali, takže sme nevydržali až do konca. Pri takých akciách sa nedá predvídať, či sa bude spievať hodinu, či až do ranného brieždenia.

Spali sme v chatke v neďalekom autocampe „Hluboký“ na brehu rybníka, do ktorého som ráno vhupol, ešte stále plný muziky a viery, že s ňou je väčšia šanca na lepší svet. A pripájam sa k heslu kampane Ivana Kurteva, skupiny Marien a ďalších nadšencov: Folk žije!

kremienok

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu