Nachádzate sa tuFolkové Chvojení 2011
Folkové Chvojení 2011
Nikdy som nebol na Porte, len som počúval rozprávanie kamarátov o neuveriteľnej atmosfére v obrovskom amfiteátri, kde tisíce ľudí počúvali muziku, spievali spolu s muzikantmi na pódiu, prípadne s nimi aj hrali. Z Porty sa šírili pesničky k táborákom a pojem „portovní hudba“ označoval pesničky hodné toho, aby si ich zaspieval ktokoľvek, kto má chuť chytiť gitaru do rúk – a takých ľudí bývalo pomerne veľa. Počuť gitaru vo vlaku bolo celkom bežné, v kempoch, v táboroch, na školských výletoch, v krčmách.
Vytratilo sa to. Za facku dnes kúpite akékoľvek zariadenie, z ktorého sa na vás hrnie také množstvo zvukového smogu, že stratíte chuť produkovať ďalšie zvuky sami. V kempingoch sa z otvorených dvier áut rozlieha „duc-duc“, prebytky produkcie hudobného priemyslu, často recyklujúceho osvedčené, chytľavé diela, na nás útočia na každom kroku. Nepočúvame čo je v pesničkách, nenachádzame v nich seba. Zvyšujeme hlas, aby nás na bolo počuť na zvukovom pozadí, ktoré sa snažíme nevnímať.
Médiá sa neprispôsobujú nášmu hudobnému vkusu, ale ovplyvňujú ho a následne tvrdia, že hudba, ktorú do nás hustia je tá, ktorú chceme.
Odpusťte, prosím, tento teoretický úvod z môjho subjektívneho pohľadu, bez neho však neviem vysvetliť, prečo považujem festival Folkové Chvojení za výnimočný.
Minulý rok sa dal dokopy šéf úspešnej agentúry Ivan Kurtev s muzikantom Vítom Troníčkom. Obaja majú radi tie obyčajné pesničky „na spievanie“ – podobne ako desaťtisíce ľudí v Čechách a na Morave, hoci médiá ich za prispenia „odborníkov“ dehonestujú na akýsi „stredný prúd“ a zužujú im mediálny priestor. Preto si mnoho ľudí myslí, že folk, to je Jan Nedvěd, Jarek Nohavica a Čechomor a country je Michal Tučný a Kabát. Rýchlokvasení „odborníci“ pritakávajú, že folk je vlastne mŕtvy.
Ivan sa toho chytil profesionálne a Vít s nadšením a nasadením táborákového muzikanta. Po veľmi úspešnom nultom ročníku usporiadali v tomto roku oficiálne prvý ročník festivalu v lesnom amfiteátri v obci Vysoké Chvojno neďaleko Pardubíc a Hradca Králové.
„Festival plný člověčí muziky“ dýchol na každého človečinou už pri vchode. V tričkách organizátorov tam kmitala celá Vítova skupina Marien. Známi muzikanti a miláčkovia publika nosili kufre a bedne, riadili dopravu, predávali cédéčka a pre každého mali dobré slovo. Okrem nich sa na organizácii podieľalo ďalších asi 30 dobrovoľníkov – akčných, prívetivých, vždy usmiatych.
Na javisku sa striedali známe hviezdy osemdesiatych rokov s mladšími kapelami, o ktorých, bohužiaľ, v Čechách vie iba zanietené publikum a na Slovensku vôbec nikto. Duo Janoušek a Vondrák sa kedysi preslávilo opusom „Revize jízdenek“ a tiež piesňou o Haileyho kométe. Druhú trávu s frontmanom Robertom Křesťanom tiež netreba po toľkých rokoch zvlášť predstavovať, stačí počúvať.
Uznáte, že vidieť Spirituál Kvintet na začiatku jeho 51. sezóny je zážitok. Najmä keď aj z ich nových pesničiek svieti neochvejná sila dobra – platná za komančov, keď nám Spirituál Kvintet dodával odvahu nenechať sa zblbnúť, rovnako ako dnes.
Hodnotným zážitkom však bola chvíľa, keď počas vystúpenia Pavlíny Jíšovej s kapelou ľahla v celom areáli elektrina. Kým organizátori naháňali technikov ČEZu kvôli vadnej fáze, Pavlína Jíšová a jej dcéra Adélka vyšli pred mikrofóny a pokračovali vo vystúpení „nasucho“. A, predstavte si, amfiteáter celkom stíchol, len po pesničkách burácal potleskom.
Celý amfiteáter spieval s právnikom Ivom Jahelkom refrény jeho súdničiek, takisto v závere piatkového koncertu tridsaťročná kapela Nezmaři mala tisícčlenný doprovodný zbor.
Videli a počuli sme Kantorov s ich muzikou zabiehajúcou skôr do histórie, takisto Trdlo, ktoré nám predviedlo prekrásne folkové úpravy ľudoviek a Wyrton kdesi na pomedzí bluegrassu a gospelu.
Skupina Epy de Myje patrí ešte stále k mladým kapelám, ale ich invenčná muzika a prepracované, zmysluplné texty ju jednoznačne zaraďujú ku kapelám zrelým. Pesničky, ktoré majú v sebe jasné posolstvo a dokážu osloviť každého, kto potrebuje aspoň dovidieť na nejaký pevný bod.
Devítka už tiež hrá pekných pár rokov, počas ktorých obohatila český folkový repertoár o viacero pôvodných pesničiek. Stráníci sa venujú viac prevzatým melódiam zo svetového folku s českými textami, v podaní pripomínajúcom americkú skupinu Peter, Paul and Mary.
Žamboši predviedli ako sa v trojici s gitarou, akordeónom a bicou súpravou dá robiť rôznorodá muzika – od jemnej, priam komornej hudby cez veselé hračky so slovami až po jazzrockový „nářez“. Nesmierne invenčná muzika, v ktorej žiadna nota nie je zbytočná, ale ani náhodná.
Nechýbalo ani Tempo di vlak, dlhé roky skvelá kapela verná trampskej tradícii, no s pesničkami dnešnými a dôveryhodnými – majú to jednoducho zažité.
Vystúpenie Marien mi pripadalo byť vrcholom celého festivalu. Vynikajúco zohratá kapela hrajúca pesničky, v ktorých sa nachádzam a ktoré si dokážem zahrať aj sám – len čo si napočúvam alebo stiahnem z internetu texty. Vít je navyše nadaný zabávač, takže pesničky, ktoré do pomyselného zlatého fondu českých pesničiek už vstúpili, sa striedali s novými, ktoré na vstup ešte len čakajú a s vtipným konferansom a celkový dojem bol veľkolepý. Viem aké to je náročné, keď muzikanti celý deň makajú ako organizátori a len na chvíľu si odbehnú zahrať. O to viac oceňujem skvelé vystúpenie.
Apropó konferans. Prvý koncert mal pevne v rukách Vašek Souček a sprevádzal nás ním s jemu vlastným, láskavým humorom. Očakával som to a Vašek ma nesklamal. V sobotu som však utrpel pozitívny šok. Konferoval Pepa Štross, ktorého meno som kedysi dávno zachytil a malo patriť akémusi pesničkárovi. Tak toto bol on. Objavil sa po mnohoročnej prestávke v úlohe konferanciéra a bol jednoducho skvelý! Vtipný, láskavý, disponujúci neobvyklými výrazmi a metaforami, schopný pomôcť si neopočúvanou anekdotou, vyplniť čas Villonovou básničkou prednesenou s pátosom člena národného divadla. Nešlo teda o vyplňovanie prestávok, ale o striedanie hudobných vystúpení s divadlom jedného herca.
Festival gradoval smerom k sobotňajšej polnoci. Po Marien nastúpili Žalman a spol. U Žalmana ťažko nájsť neznámu pesničku, lebo viac-menej každá, ktorú napíše a zverejní, veľmi rýchlo zľudovie. A tak sme spievali všetci. Poslednou piesňou koncertu bola „Všech vandráků můza“. Počas prvej slohy nastúpili za kapelu všetci prítomní účinkujúci a mohutný refrén v podaní muzikantov na javisku a publika v amfiteátri znel neuveriteľne.
Následne muzikanti priniesli gitary, basy a bendžá, vyšli na kraj javiska a spievalo sa ďalej – ako pri ohni. Deti nám zaspávali, takže sme nevydržali až do konca. Pri takých akciách sa nedá predvídať, či sa bude spievať hodinu, či až do ranného brieždenia.
Spali sme v chatke v neďalekom autocampe „Hluboký“ na brehu rybníka, do ktorého som ráno vhupol, ešte stále plný muziky a viery, že s ňou je väčšia šanca na lepší svet. A pripájam sa k heslu kampane Ivana Kurteva, skupiny Marien a ďalších nadšencov: Folk žije!
kremienok
Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
Chápem tvoje očarenie a verím, že to tam bolo krásne, len Československo sa rozdelilo. Takže folk žije v ČR k čomu im gratulujem. U nás doma živorí. Určitým dôkazom a meradlom je aj návštevnosť týchto stránok a tak...
Postav sa v Bratislave na Obchodnú a opýtaj sa okoloidúcich, nech ti vymenujú troch slovenských folkových interpretov :).
Kde ten folk žije v SR ? Je to len výkrik do tmy.
Asi nie je namieste porovnávať sa so situáciou v Čechách či na Morave z hľadiska kvantity. Ide o prejavy životných funkcií. Oni tam majú tie svoje. Aj my máme svoje. Napríklad tie, že sa folk stáva opäť undergroundovou záležitosťou. Koncertov a koncertíkov je relatívne dosť a robia ich často sami muzikanti - a to je pre mňa prejav života.
Ja sa teraz necítim o nič menej konfortne ako za socíku, keď som za svojou obľúbenou muzikou musel chodiť. Aj teraz musím, ale mám kam. A navyše keď usporiadam pre kamarátov koncert nejakej dobrej kapely, tak si ho nemusím dať schváliť na národný výbor a neaujíma sa o mňa tajná polícia. A nemusím tajne šíriť správy o ňom, ale použijem internet.
Davy netiahnu za nami, ale za hviezdami superstar, ale mne to akosi nevadí. Som šťastný ako blcha kdekoľvek narazím na zopár ľudí, ktorí chápu, cítia a spievajú muziku, ktorú milujem. Nemusí ich byť veľa - stačí malý ostrov v mori. Ale to je život!
Na folk.sk naozaj nikto nepíše. Lenže mne pripadá, že nie preto, že by ľudia nemali radi muziku, ale preto, že neradi píšu - a to beriem ako prostý fakt.
A nemáme to šťastie, že by sa tu objavil niekto ako Ivan Kurtev. Navyše organizátori viacerých tunajších festivalov trpia fixnou ídeou, že hviezdou festivalu musí nutne byť nejaký hosť z Česka s predrevolučným repertoárom a že kapely ako Spod Budína či Pohoda musia nutne byť v postavení lúzrov na začiatku programu či na vedľajšej scéne pri stánkoch s pivom.
Aj to beriem ako fakt.
Že sa môžem dočítať v našich časopisoch o novom albume dva mesiace fungujúcej kapely z Wyomingu, ale páni redaktori nie sú ochotní dvihnúť riť od internetu a ísť sa pozrieť aj inde ako na Pohodu, to tiež beriem ako fakt. Ale to je ich živorenie, nie naše.
Živorenie je, keď banda niekdajších dobrých muzikantov strávi celý večer popíjaním a rozprávaním o tom, akí sme boli junci, prípadne prekáraním sa kto kde za koľko hral, ale keď niekomu z nich dáš do rúk gitaru, díva sa nechápavo.
Život je, podľa mňa to, keď vieme odmakať a potom odohrať koncert či festival a po ňom ešte do rána hrať a spievať. Keď dokážeme natočiť cédéčko, rozhodiť ho medzi kamarátov po celej krajine. Kým sa dokážeme tešiť, že sa znova stretneme a zahráme si spolu.
To je podľa mňa život! Je pravda, že nežijeme z folku, ale žijeme s folkom!
Edo, my fakt žijeme!
Ta dobre.Pekne si to napísal.
za reportáž aj tento koment - nedá sa inak než súhlasiť :-)
... a potom, ze vraj sem nikto nepise... hm, pekny report, Kremienok. Suhlasim aj s Tvojim komentarom a beriem aj nutnost jemneho prehanania kvoli jeho sile ;-)
Dusan, napisal si to fakt pekne....je nas dost tych co pocuvame folk, co nim aj zijeme...naposledy sme s Vitom Tronickom na junovom stretnuti fanklubu Zalmana a spol. v Kalisti hrali a spievali az do rana a spominali sme aj Rolnicky, dokonca Vito poznal vase piesne, tak sme si spolocne zaspievali:), bolo to moc krasne...taka cesko-slovenska spolupatricnost...prajem vsetko dobre, vela dalsich peknych piesni z vasej tvorby!