Folkovanie s Černou Horou - reportáž

Tak som sa zase, ako každý rok, v rámci dovolenky vybral aj na festival, mne z najbližších, Folkovanie s Černou Horou. Predtým Folkovanie pod Skalkou a ešte predtým Country Folk Fest, ako iste veľmi dobre viete. No a keďže mi už druhým rokom pripadla taká milá povinnosť túto akciu aj moderovať, som možno jeden z mála, ktorý videl a počul všetkých účinkujúcich (countrybál nepočítam, ale skupinu Louziana vrelo pozdravujem), rozhodol som sa že o tom aj čosi napíšem. No a navyše som to sľúbil keď som odchádzal na dovolenku.

Vďaka mestu Liptovský Hrádok, ktoré sa nebálo a zainvestovalo nemalé peniaze, má už areál pod hrádockou horou regulérny prívod elektrickej energie a tak nemuseli šetriť ani stánkari na chladení piva ani zvukári pri zapájaní rôznych zvuk-okrášľujúcich krabičiek. A že to bolo poznať (aj to pivo aj ten zvuk).

V piatok som sa najviac tešil na Orbus (Skajka prepáči), pretože som s touto formáciou istý čas hrával. Po mojom odchode ma vystriedal skúsený gitarista Paľo Malovec a tak som bol na posun skupiny zvedavý. Počúvalo sa to príjemne, mnohé pesničky už boli podstatne iné ako som ich poznal, väčšinou sa im ušlo pekných nadstavovačiek a vyhrávok. Jediné, čo ma trochu zamrzelo, bolo prílišné preplácania piesní vyhrávkami. I keď mám rád zvuk priečnej flauty a páči sa mi ako hrá Paľo na gitare, vo vokáloch pôsobili ako pavučina na okne.

Miš-maš, skupina, ktorá sa pravidelne po festivale rozpadne aby mohla nasledujúci ročník ohlásiť poďspäť (aka comeback) neprekvapila. Autorské ambície nemajú, ale pesničky z pera Zuzky Navarovej odohrali presne tak, ako sa to má - so srdcom. Príjemné spomienka. BezoBratři ma ale dostali úplne. Skôr folklórna ako folková skupina je vlastne partia ľudí z Moravy a Slovenska, hrajúca ako prevzaté, tak i vlastné, pseudofolklórne pesničky. Ich nástrojový park (fujary, píšťaly, koncovky, cello, druble, atď...) akoby sám hovoril "Tak teraz uvidíte!". A veru sme uvideli a počuli. Poctivá (nebojím sa napísať) world music, muzikanti, ktorí nielen vlastnia netradičné nástroje pro-forma, ale na nich aj vedia hrať, ľudia s citom pre ľudovú pesničku a slušne vygradované vystúpenie. Profesionáli, doslova. Mimochodom, BezoBratři preto, lebo majú takmer všetky nástroje vyrobené z čiernej bazy.

Mince vo fontáne neprekvapili, ani neurazili. Ich vystúpenia majú svoju stabilnú úroveň a ponúkajú zmes spevavo-skočných, ale i regulérnych folkových pesničiek. Bol som trošku sklamaný že som tam nezačul nič nové (ale možno som len nedával pozor) - vyzerá to tak, že členovia kapely akoby uprednostňovali svoje iné, bočné hudobné projekty.

O členoch bývalej skupiny Montana už viem, že sú v rámci svojich terajších projektov mierne citliví na spájanie so svojim bývalým pôsobiskom a preto by som sa skupine (či skôr triu) exMontaňáci ešte raz hcel ospravedlniť, že som ich po koncerte predstavil ako Montanu. Bolo to nechtiac. Nabudúce už ich radšej budem volať ich novým názvom, ktorý zatiaľ ešte trošku taja. Neviem, ale mne sa Bubo Uchenícke zdá byť celkom pekná slovná hračka. Škoda, že ich nepašujú viac do svojich textov.

Honza Nedvěd sa pre ochorenie ospravedlnil a tak prišiel jeho brat Franta. No, prišiel. Nechal sa doviesť, sadol si na do tieňa a oznámil nám, kedy bude hrať. Chvíľu sme kmitali, pár kapelám sme museli kvôli dedkovi useknúť z vystúpenia, ale nakoniec si sadol na pódium zhruba tak ako si želal a začal hrať. Hral nové pesničky, hral staré, hral i čosi ne-nedvědovské a to všetko bolo v poriadku, pretože to asi malo mať tú atmosféru, ktorú to malo (súdiac podľa ohlasov z publika). Na istý čas však nechal na pódiu svojho klávesáka sólo a ten nám ukázal čo všetko dokáže zo svojou samohrajkou. Ťažko to k niečomu prirovnať, ale keď si predstavíte to najhoršie zo Senzusu, pomiešate to zo 116-tou svadbovou kapelou z vedľajšej dediny a v tomto štýle si zanôtite Nedvědovské hity, dostanete zhruba to, čo sa z reproduktorov rynulo neuveriteľných asi 15-20 minút. Ešteže sú Vianoce len raz do roka. Keď toto nešťastie pominulo, sadol si zas Franta na svoje miesto, odohral a nechal odospievať publikum zvyšok koncertu a pobral sa domov.

To už sa pod pódiom chystal maskot skupiny Ploštín Punk, tanečník objavujúci sa snáď na úplne každom ich koncerte a dával tak neklamne najavo, že aj jeho najobľúbenejšia skupina už stojí niekde v zákulisí a chystá sa na svoje vystúpenie. Toto bolo zároveň záverečným vystúpením v piatkovom programe festivalu vôbec a tak sa po ňom návštevníci pokojne, i menej pokojne, pobrali do svojich domovov, stanov, či obľúbených krčiem (schválne hádajte, kam ja).

V sobotu, ako býva zvykom, sme začali skôr. Po drobnej úprave programu festival zahájil pesničkár Janko Majerčík z Liptovského Mikuláša. Tématicky sú jeho pesničky o dobru, láske a prírode, v tom najúprimnejšom význame aký si len dokážete predstaviť, pričom sú silne inšpirované slovenskou ľudovou piesňou. Vedel by som si ich kľudne predstaviť aj v spracovaní s kapelou - nakoniec týmto smerom sa mierne uberá aj jeho CD Dieťa vo veku Vodnára, ktoré mi po vystúpení daroval. Veľmi pekne ďakujem, zrecenzujem.

Had (Ivo Weiss) je svojrázny textár a hudobník a jeho vystúpenia sú rok čo rok lepšie a kompaktnejšie. Istú zásluhu má na tom aj mimoriadne kvalitný slovný prejav, ktorým obdaruje publikum medzi pesničkami. Je to ten typ muzikanta, ktorého si na festivale nemôžte nevšimnúť a nezapamätať. K pesničkám ako takým mi napadá jedno slovo - rôznorodosť. Had je schopný napísať dobrý text prakticky na akúkoľvek tému.

Pathetic Hypermarket Band je bratislavská skupina ktorá má s Hadom spoločnú práve onú spomínanú originalitu. Nielen napríklad v tom, že si vozia človeka, ktorého jedinou úlohou na pódiu je uvádzať jednotlivé piesne, ale aj v piesňach samotných. Ťažké texty s prepracovanými metaforami, Máriov barytón, kvalitné aranže a súhra na pódiu - to sú znaky patetizmu ako ho ponúkajú a ako ho ja chápem. A ako sa mi páči. Trošku bolo cítiť absenciu Katky Žilovej, ktorej asi účinkovanie na tomto festivale nie je súdené (nemohla sa dostaviť ani minulý rok). Snáď do tretice všetko dobré.

Lubor Hraník so svojou huslistkou prišiel až z Komárna a zahral pár pesničiek na tradičné témy. Lubor je, aspoň podľa jeho osobného bulletinu, všestranný muzikant, ktorý hráva nielen na Slovensku ale i v zahraničí a nemá problém zahrať si napr. so sláčikovým kvartetom. Nemôžem sa ale ubrániť pocitu, že publikum na Folkovaní nepresvedčil.

Nie preto som si po ňom vzal do rúk gitaru ja. Po minuloročnom (nevydarenom) experimente som sa sústredil (ako moderátor však len v rámci možností) na to, čo mám naozaj nacvičené a odohral som len nové pesničky. Štyri, aby som trošku popohnal program aj ja. Igor Cvacho & Drive zo Žiliny je trojica muzikantov, ktorí si odskočili od svojich rockových projektov na akustickú pôdu a veru, tá rocková dravosť tam bola cítiť. Textami sa síce pohybovali už v stokrát preplávaných vodách, ale to vystúpenie malo skutočne "drive".

Martin Chrobák účinkuje sporadicky a je to škoda. Jeho skladby (schválne nepoužijem slovo piesne) sú kompozične i textovo pomerne náročné, nie však neprehľadné. Keď má navyše možnosť osviežiť ich dychovými nástrojmi Mariána Jaslovského a podliať decentným half- alebo možno až quarter-playbackom, je to skvelé.

Po ňom nastúpili na scénu záhoráci ZA zo Skalice. Táto skupina sa tým, že jej členovia žijú prakticky na hraniciach medzi Slovenskom a Českou republikou, striedavo pohybuje medzi folkovými vodami spomínaných štátov, pričom žne úspechy takmer všade kam príde. Môžu za to, podľa mňa, netuctové aranže a dobré vokály.

Teraz som zistil, že už idem akosi mimo poradia v akom muzikanti hrali. Totiž - orientujem sa podľa fotiek a niektoré mi chýbajú (skúste stíhať moderovať, naháňať kapely aby boli včas na pódiu, skracovať im vystúpenia, dostávať za to vynadané, stretať kamarátov ktorých som rok nevidel, neopiť sa :-) a ešte aj fotiť...). Takže teraz vychádzame z časovej osy, len toľko som chcel.

Nany z Prievidze a ich riečna lyrika je jedným z ozdravných činiteľov slovenskej folkovej, alebo lepšie, akustickej scény. Ich vystúpenie, podobne ako PHB, tiež poznačila absencie jedného z členov, napriek tomu znovu ukázali to, čo vedia. Krásne lyrické texty, priam nevídané harmónie a Nany-ho presvedčivý spev. Pekne pôsobí aj kapela ako taká - mám rád pocit, keď nepočujem spievať speváka, hrať gitaristu, bubnovať bubeníka atď, ale miesto toho počujem hrať celú skupinu. To je veľmi príjemné a Nany to vedia. Toto mi celkom nešlo s Mysami z Bratislavy. Asi nie preto, že by to nevedeli, ale skôr kvôli tomu, že sa na pódiu stretli dve osobnosti - Rado "Radiar" Tiňo a Had, o ktorom som tu už písal. Títo dvaja pesničkári zvykli spoločné bloky zaraďovať do svojich samostatných koncertov už skôr (spolupracujú aj pri tvorbe), ale až teraz som ich videl ako regulérnu kapelu. Vzali si na pomoc aj speváčku Hanku a svoje vystúpenie postavili na výrazných vokáloch a poetických textoch. V tomto prípade Hadov slovný, medzipiesňový prejav trošku rušil, i keď nemôžem povedať, že nebol k veci. K ich bloku ako takému len toľko, že by bolo fajn, keby ich spolupráca pokračovala ďalej. Kamienok z Hladovky si pamätám ešte z čias keď to boli štyri mladé dievčatá, dnes už sú to veľké slečny. S ich muzikou sa ale neviem stotožniť, vždy som mal pocit, že existenciu kapely postavili skôr na akomsi pocite výnimočnosti (Bedna od whisky v podaní štyroch nežných stvorení proste je niečo výnimočné) a tak sa hodnotenia zdržím.

Hlavným hosťom večera bola Věra Martinová. Priviezla so sebou aj milých hostí - Lenku Slavíkovú a Jamieho Marshalla (UK) a aj keď country ja veľmi počúvať nemusím, toto bola profesionalita s veľkým P a to sa počúva veľmi dobre. Škoda, že večerný dážď okresal počet divákov v publiku na menej ako by si asi účinkujúci či organizátori želali, ale nevadilo to. Nočný neodmysliteľný country bál odohrala skupina Louiziana z Prievidze.

Mimochodom, keď sme pri tej Prievidzi - sám šéf kultúry v Liptovskom Hrádku mi pripomenul, že Prievidza sa spája v týmto ročníkom Folkovania s Černou Horou viac, ako ktorékoľvek iné mesto. Veď uznajte sami: moderátor je z Prievidze, celá obsluha občerstvovacích stánkov bola údajne z Prievidze, country bál odohrala Louiziana z Prievidze...

A aký bol vlastne festival ako celok? Tu a tam sa objavila chybička (už ste čakali na pivo 40 minút?), ale aj napriek tomu sa na ňom ľudia cítili dobre. V sobotu síce, ako som už písal, kvôli dažďu mierne klesla návštevnosť, ale v piatok bol areál lúky pod hrádockou horou zaplnený na prasknutie. Z hľadiska dramaturgie sa musí podobný festival postaviť na osvedčených folkovo-countrych hviezdach, ale to nevadí, pokiaľ ponúkne aj alternatívu v podobe sviežeho prehľadu toho, čo sa deje na Slovensku za chrbtom veľkých vydavateľstiev. A to je veľmi fajn.

Adresná poznámka: Nie, nevadí, keď niekto príde na festival neskôr, najmä ak cestuje zďaleka. Zápchy po ceste sa nedajú predpokladať a organizátori to pochopia. Ale ak z iných, objektívnych dôvodov požiadam skrátiť vystúpenie a šplechnete mi do ksichtu podpásovku na adresu inej kapely, ktorá údajne "...hrá už desiatu pesničku", bez váhania prestávam byť tolerantný a výčitku ("Ale tá kapela prišla načas!") vraciam.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu