Folkovanie pod Everestom

Keď sa povie Himaláje, ľuďom sa v mysliach často vynoria prívlastky ako „strecha sveta“, „kráľovstvo snehu“, či „nedobytná hradba hôr“. No len málokto si pri slove Himaláje predstaví život, ktorý v ľudskej podobe pulzuje týmto územím už tisíce rokov. Ľudský život, ktorý by sme možno my moderní Európania nazvali zaostalým, no ktorý sa vo svojich hrubých rysoch od toho nášho až tak veľmi neodlišuje. Už od narodenia ho totiž sprevádza tak ako každého z nás hudba a aj tú by som vám chcel v tomto článku priblížiť.

 

Moje putovanie sa začalo v Káthmandú, kam som z Indie dorazil po troch dňoch vyčerpávajúceho prestupovania a čakania. Cestou som využil skoro všetky dopravné prostriedky ktoré existujú od vlaku, autobusu, motocykla pre 3 osoby až po konský záprah. Pozemné cestovanie v Indii chce totiž pevné nervy a poriadnu dávku trpezlivosti. V Káthmandú som sa stretol s priateľmi a spolu sme začali plánovať trek pod najvyššiu horu zemegule. Postupne sme zhromaždili všetok nevyhnutný materiál, vybavili formality a do začiatku expedície zostávalo už len pár dní. Stále som sa však cítil nekompletný, akoby mi ešte niečo dôležité chýbalo. Čo to je som zistil, keď som pri potulkách mestom zablúdil do obchodu s hudobnými nástrojmi. No jasné, veď ja som „muzikant“ a už skoro mesiac bez gitary, tak to teda nie! Chytám jednu čo príde pod ruku,  prehadzujem struny zprava doľava zjednávam už aj tak dosť nízku cenu a ide sa na to. Moje turné po himalájskych dedinkách sa môže začať. Večer už hrám svoj prvý koncert na recepcii hotela pre priateľov, ktorí mi pomohli dostať sa cez chaotickú nepálsko-indickú hranicu a atmosféru umocňuje svetlo sviečok, pretože v Káthmandú v rámci úsporných opatrení väčšinou po zotmení vypínajú v celom meste elektrický prúd. Na ďalší deň ráno vyhadzujem 25kilový batoh na strechu terénneho autobusu a ródeo po úzkych cestičkách , miestami aj necestičkách, sa začína. Premýšľam o veciach okolo seba a prichádzam na to že nič nie je tak ako sa zdá. Existujú len ľudia, ktorí však vnímajú veľmi rozdielnymi spôsobmi preto trápiť sa nad niečím mi pripadá zbytočné. A tak si vychutnávam každý okamih a nechávam sa unášať zvukmi ľudových piesní, ktoré nám šofér púšťa stále dokola. Tradičné nástroje ako bubienky a perkusie, populárne sarangi ktoré sa podobá na korýtkové husle slovákov minulého storočia dotvárajú expresívne vokály nepálskych spevákov a speváčok ktorí rozprávajú svoje príbehy. A to, že vždy je o čom rozprávať potvrdzuje aj dĺžka piesní v priemere okolo pol hodiny, takže jedno sedemhodinové CéDé je dobrý relax na polovicu našej 160kilometrovej trasy. Po celom dni strávenom v autobuse sa cítim naozaj dobre keď večer vystupujem na konci našej cesty.

 A to doslovne, cesta sa tu končí a ďalej už len po vlastných. Koniec hluku a prachu s každým krokom sa od toho vzďaľujem a po pol hodine do kopca už len z diaľky počujem trúbenie áut. Konečne mimo „civilizácie“. Večer po šálke zeleného čaju ešte trocha zabrnkám pre detičky, ktoré sa prišli pozrieť čo im to pristálo na kopci za domom a keď ich mama hlasným výkrikom z verandy zavolá domov tiež zaliezam do spacáku a ponáram sa do ríše snov. Z Jiri odkiaľ vyrážam, je to pod Everest asi 120 km, no existuje možnosť priletieť nebezpečným letom do začiatku tretej tretiny cesty, čo ako som sa neskôr presvedčil využíva asi 90% turistov. Moje zámery však nie sú len dobyvačné, preto som rád že môžem hlbšie spoznať život miestnych a pomery ktoré ho ovplyvňujú. Chodník do kraja Khumbu, čo je kraj osemtisícoviek a domov kmeňa šerpov pretína zopár horských hrebeňov a sediel, ktoré sa postupne zdvíhajú od 2 až po 3500 m.n.m. takže nasledujúce dni opäť získavam stratenú kondíciu a prekonávam začiatočné úseky treku. Ani vo sne by mi nenapadlo že pod himalájskymi kopcami rastú banány, no keď schádzam do dolín podnebie je tu naozaj tropické, ľudia vysmiaty a ja tiež, keď im večer pri kozube zahrám zopár slovenských nôt. Ráno ma však čaká opäť výstup a po celodennej drine do kopca už večer na gitaru nemyslím. Prekonal som 2000 výškových metrov a začínam chápať, že všetko je len ilúzia. Pár kilometrov odo mňa v doline sa starý pán teší z dozrievajúcich citrónov a ja v horskom sedle zasypanom snehom ukrytý v kôlni počúvam ako sa hrá víchrica s konármi stromov. Ráno je však opäť všetko ináč a lúče slnka rýchlo roztopia posledné kôpky snehu a ide sa ďalej. Čaká ma ešte zopár sediel, kým dorazím do Namche Bazaru, hlavného mesta národného parku Sagarmatha. Pod jedným z nich mám to šťastie zahrať pre školákov z miestneho kláštora čo sa mi neskôr vráti pri počúvaní rannej púji (modlitba budhistov spojená s hraním na tradičné tibetské hudobné nástroje). Deťom sa gitara páči a to mi dodáva pozitívnu energiu, takže ešte tri dni cez hory a som v Namche.

Namche Bazar je naozaj hlavné mesto Everestu a ponúka turistom všetko čo potrebujú. Leží v mieste kde sa stretávajú tri obrovské himalájske doliny asi ako keď si predstavíte že medzery medzi prstami vašej ruky majú každá po 30 kilometrov na dĺžku a výška vaších prstov je v priemere okolo 7000 m. Konček vášho malíčka je samozrejme najväčší, ten má tých 8848, ak sa teda dívate na pravú ruku otočenú dlaňou nadol. No nebudem to komplikovať, zásoby sa doplnili, internet sa pozrel a ide sa do vysokých hôr. Vyberáme najmenej komerčnú trasu a to ľavou dolinou nahor a potom s perspektívou cez prostredník a ukazovák až pod Everest. Môj bleskový postup nahor sa skončil v dedinke Thame, kde som to schytal od výškovej choroby cez ktoviečo až po čo, a tak som si len potvrdil príslovie, že pomaly asi možno aj ďalej zájdem. Tak v posteli v kamennom hotelíku u šerpovcov  nechávam čas a aklimatizáciu plynúť a neľutujem.

Spoločnosť mi okrem majestátnych vrcholov a cesnakovej polievky domácej pani robil aj malý šerpa ktorý si chodil ku mne požičiavať gitaru. Po troch dňoch sa už cítim celkom ok a tak sa nasledujúce ráno lúčim s týmito milými ľuďmi a pokračujem v stúpaní do vyšších nadmorských výšok. Ešte jeden večer strávený na horskej chate s ďalšími turistami, vzájomné dodávanie si odvahy, a nasledujúce ráno sa začína výstup cez horský hrebeň do prostrednej himalájskej doliny. To je však pekný kus a tak si trasu rozdelím napoly a rozhodnem sa kempovať pri plese pod sedlom. Hrať na gitare vo výške 5000 metrov je dosť halucinogénne a to, že spev je len mrhanie drahocenným kyslíkom mi došlo hneď po prvej slohe. Tak ešte troška groove, kým slnko svieti a keď zájde a teploty rýchlo klesajú do mínusov ja len tíško v spacáku lapám po dychu. Ráno je magické a mrazivé zároveň preto sa ponáhľam hore do sedla a na slnko. Po 300 výškových metroch som hore a stojí to zato. Predo mnou sa ako na dlani majestátne vypína „bohyňa matka zem“ ako Mt. Everest volajú miestni.

Chvíľu sa tým pohľadom nechám unášať, potom spravím zopár fotiek a nasleduje zostup. Klesanie je rýchle a moju radosť pri pohľade tentoraz zdola nahor umocňuje stretnutie s priateľmi, ktorí v dedinke pri polozamrznutom jazere oddychujú už pár dní. Za ľadovcom nás čaká ešte jedno sedlo, ktoré však už spoločne zvládame o čosi ľahšie a o dva dni sme už v hlavnej himalájskej doline a na magistrále pod Everest. Karavány jakov vynášajúcich materiál pre expedície horolezcov a karavány turistov zo všetkých kútov zemegule nám robia spoločnosť a my sa blížime k bodu našej cesty kde sa budeme musieť otočiť a začať spiatočnú cestu. Večer ešte povymieňame zážitky so skupinkou z Česka, ktorí sem prišli na rodinný výlet, zahrám im pár teplých melódií a ďalší deň nás čaká výstup na Kala Pathar. Je to horský hrebeň odkiaľ sú na našu najvyššiu horu úchvatné pohľady a zároveň aj miesto, kde sa k nej nelezúci človek môže dostať najbližšie. Fakt super záver dvaapolťýždenného treku. Čo dodať, človek dokáže oveľa viac než si myslí dôležité je len byť sám sebou, bez predsudkov a nálepiek, snívať a žiť svoje sny. Čaká ma ešte týždeň chôdze späť do Jiri, ale to je už z kopca tak to pôjde ako po masle a ani sa nenazdám a budem v doline so starým pánom pri pohári „rakshi“ počúvať o tom, ako krásne dozrievajú citróny.

Tomáš Bindas

Ďakujem: Mirovi za podporu

                   Tomekovi za fotky a spoluúčasť

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu