Folkfórum na Padláši (reportáž zo Strunobrania 2002 - 2.časť)

V sobotu 13.júla 2002 pred 10:00 sa väčšina folkáčov prítomných v Banskej Štiavnici, začala tmoliť po námestí Sv.Trojice. Vtedy sa totiž na povale DK Rubigal (na Padláši) začínalo Folkfórum 2002 - tradičná to súčasť Strunobrania venovaná pesničkárom a duám. Po krátkych, ale o to výdatnejších raňajkách sme sa teda všetci zišli na Padláši a započúvali sme sa spočiatku do úvodných slov konferenciéra Dušana Franců a neskôr aj do prvých tónov súťaže pesničkárov. Ako prvý vystúpil na pódium Miro Hozák z Hornej Vsi (okres Prievidza). Bolo to jeho prvé vystúpenie na takomto podujatí. Zahral šesť svojich piesní. Je vidieť, že ešte hľadá svoj štýl, lebo väčšina z tých piesní sa dosť nápadne podobala na piesne známejších folkových pesničkárov. Napr. "Jarná pieseň" nielen mne silne pripomínala Brontosaurov a pieseň "Peniaze" zasa znela ako z tvorby skupiny 6ty (ne)zmysel. Miro by sa mal v budúcnosti sústrediť na prácu s textom a dovoliť viac vyniknúť aj melódii.

Jano Milan z Pohorelskej Maše bol druhým debutantom, ktorý vystúpil na tohoročnom Folkfóre. Oproti Mirovi, ktorý vystupoval pred ním, bol jeho prejav učesanejší a štýl vyhranenejší. V piesňach sa venuje témam medziľudských vzťahov, napr. v piesni "Keby nebolo keby" opisuje, ako neúspešne balí baby. V piesni "Chcel som" vtipne nezaspieval niekoľko vulgarizmov. V poslednej piesni "Myslíme naozaj na to isté" zhudobnil vlastnú bájku o vlkoch a kamzíkoch. Tá pesnička mi trochu pripomínala tvorbu Mareka Mačáka, ktorú si veľmi vážim. Ak Jano bude pokračovať tak ako doteraz, iste sa stane jednou z výrazných osobností slovenského folku.

Tretím súťažiacim bol Pavol Hulej. Jeho premyslené a dobre zaranžované piesne sem-tam inklinujúce k bluesu, ma príjemne prekvapili. Zaujímavosťou bolo, že takmer žiadna z nich nemá ešte ustálený názov až na posledné dve "Samotu" a "Rojka". Pavol, podobne ako jeho známejší brat Robo, zdedil po svojich predkoch výrazné hudobné nadanie a skvelý hlboko posadený hutný zvučný hlas. Je si vedomý týchto svojich predností a náležite ich využíva (v dobrom slova zmysle), o čom svedčí aj jeho menovanie za objav Strunobrania 2002.

Had je už dlhoročným účastníkom finále Strunobrania. Jeden rok mu bolo vyčítané to, iný rok zase ono. Tento rok sa však na svoje vystúpenie skutočne dobre pripravil. Nazabudol žiaden text, spieval čisto a porotu aj divákov zaujal vtipnými a nápaditými piesňami. Nie je pre neho problém písať ani v českom jazyku a v tomto zahral aj jednu z jeho najnovších piesní "Hlemíždí", ktorá mi svojou atmosférou trochu pripomína piesne Samsona Lenka. Hadovi sa to nakoniec tento rok podarilo a z festivalu si odniesol jednu z piatich hlavných cien, čím sa vlastne aj oficiálne stal tohoročným víťazom Folkfóra na Padláši.

Peter Medvecký - minuloročný víťaz prišiel tento rok s novými piesňami, ktoré musím povedať, sa mi viac páčili, než tie, čo odzneli z jeho úst minulý rok. Jeho vystúpenie bolo spočiatku rušené vyzváňaním jeho vlastného mobilu, ktorý ako sám povedal nevedel vypnúť, lebo ho vlastní ešte len zopár dní. Musím však povedať, že ako muzikanta ma to zvonenie inšpirovalo k zamysleniu, či by to nemohlo byť súčasťou piesne a keď som sa do toho lepšie započúval, zistil som, že by to tam skutočne aj zapasovalo. Nakoniec sa Petrovi podarilo mobil odstrániť z dosahu mikrofónu a jeho vystúpenie pokračovalo nerušene ďalej. Najviac sa mi zapáčila melodická pieseň "Smutný čas", v ktorej som konečne počul aj gitarové vyhrávky hodné učiteľa hry na gitaru. Posledná "Pieseň o šťastí" mi vďaka Petrovmu miernemu nachladnutiu znela, ako keby ju spieval Pavol Hammel. Ako sa mi Peter neskôr sám priznal, už mu to povedalo viac ľudí.

Duo Hups bolo mojím minuloročným favoritom na víťaza Folkfóra. Žiaľ, nestalo sa tak a preto som im palce držal o to viac aj tento rok. Zahrali veľmi dobre štyri svoje piesne, medzi nimi aj dve úplne nové "Piatok 13teho" a "Slová", ktoré sa nenachádzajú na ich debutovom CD. Od divákov zožali skutočne veľký potlesk a keby to pravidlá festivalu dovoľovali, odohrali by iste aj niekoľko prídavkov. Cenu sa im však ani tento rok vďaka veľkej konkurencii nepodarilo získať. Smútiť však nemusia, vo všetkých prítomných zanechali veľmi dobrý dojem.

Potom prišiel na scénu Robo Hulej. Robo si už medzi folkáčmi vytvoril dobré meno a svojej povesti nezostal nič dlžný. Hral hlavne nové piesne ako "Videl som ťa dávno", "Blažena" - humorná družstevná hitovka a "Svokra", v ktorej vyjadril svoj "vrúcny" vzťah k imaginárnej svokre (Robo je zatiaľ stále úspešne slobodný). Robove vystúpenie nakoniec tiež patrilo medzi tie najlepšie, avšak ani jemu sa tentokrát nepodarilo získať žiadnu cenu.

Poslednou interprétkou, ktorá sa predstavila na Folkfóre, bola pesničkárka Jana Mačovská z Nitry. Janu lepšie pozná festivalové publikum Country Lodenice, kde už dvakrát vystupovala na hlavnej scéne. Na Strunobraní som ju videl prvýkrát. Jana hrala svoje nostalgické viacmenej smutné piesne a svojim zaujímavo sfarbeným hlasom nastolila pokojnú atmosféru. Pesničky sa dosť podobali jedna na druhú a v budúcnosti by snáď bolo dobré pohrať sa aj s inými rytmami a napísať niekoľko svižných piesní.

Po Janinom vystúpení sa všetci prítomní odobrali na obed, po ktorom následoval ďalší propagačný koncert na námestí Sv.Trojice. Ja osobne som tam zažil skupiny L.P.S. z Trnavy a Michala Vargu & Band z Popradu. L.P.S. hrali svoje klasické dobre naaranžované pesničky, ale nijako extra ma svojim vystúpením neoslovili. O to viac som počúval Michala Vargu a jeho Band. Jazzový feeling sólového gitaristu je nesporne veľmi dobrý a gitarové vsúvky boli vkusne naaranžované. Ako som sa dozvedel, Michal hrá na gitare ešte len päť rokov a za taký krátky čas toho už dosť dokázal. Ako sa neskôr ukázalo, pesničkár Jano Milan bol stredoškolským profesorom Michala Vargu. Cesty folkáčov sú nevyspytateľné :-)

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu