Folk Martin 2009 - 1.časť

Síce až na druhý pokus, ale predovšetkým vďaka neuveriteľnej húževnatosti Hanky Daubnerovej a Petra Piatka (ale aj dalších zúčastnených z neziskovej organizácie M´ART´IN-centrum kultúry, n.o., Slovenskej televízie i z radov samotných pesničkárov) sa podarilo zrealizovať asi najvýznamnejšiu udalosť tohoročnej slovenskej folkovej sezóny. Aj keď pôvodné ambiciózne plány na plnohodnotný dvoj- až trojdňový festival a niekoľko paralelných scén bolo treba zredukovať na nevyhnutné minimum, nakoniec sa organizačný štáb zhodol na tom, že treba aspoň nejako začať...  Úvodný ročník teda dostal označenie „nultý“, nech je na čom stavať a potom sa už uvidí...

Kto tam bol, zažil atmosféru aj squelé výkony a za pár jurášov si vypočul kopu muziky. A pre tých, čo sa rozhodli neprísť pozrieť, aspoň pár slov o tom, čo sa dialo.

Symbolicky, ale aj zaslúžene sa česť otvoriť úvodný ročník ušla Petrovi Piatkovi. Dejiny určite ešte ocenia, čo v Martine robí pre pesničkársku scénu, v sobotu večer však išlo predovšetkým o muziku. Pôvodne sólový pesničkár k sebe postupne nabaľuje ďalších ľudí, k už zabehnutému tandemu so basgitaristom Romanom „Zibom“ Zábojníkom sa pripojil ďalší muzikant, Maťo Richtarčík (bicie). Piatko si už vybudoval svoj vlastný, nezameniteľný štýl a jeho pesničky získavajú stále viac na prieraznosti aj farebnosti.

Ak úplný začiatok patril mladej pesničkárskej generácii, číslo dve v poradí patrilo nestorom (takýto generačný mix sa ostatne odvíjal celým festivalom a určite prispel k výslednej pestrosti). Skupina 2 až 3 je nedmysliteľne spojená s predchodcom festivalu Folk Martin, s legendárnym Martinským Folkfórom. Monika Barabášová, Josef Zrník a Juraj Dorica a ich pesničky sú pre mňa ako ako dúšok pramenitej vody. Nádherné úpravy ľudových piesní sú nielen návratom ku autentickým koreňom folku a dôkazom, že ľudová pieseň má stále čo povedať, ale aj ukážkou, koľko krásy sa dá vyčariť s dvomi akustickými gitarami a tromi hlasmi. Zlá správa je, že napriek štvrťstoročiu existencie toto trio nemá vlastný album, dobrou správou však je, že stále hrajú, takže ešte zostáva nádej :-)

Skupina Mysami predstavuje na jednej strane nielen nejnepravdepodobnejšie zoskupenie protikladov, akými sú Rado Radiar Tiňo a Ivo Had Weiss, ale zároveň aj konvergenciu talentov. Spolu s ďalšími spoluhráčmi, Katkou Žilovou a Michalom Tölgyessym, predviedli blok vokálne prepracovaných pesničiek, v ktorých sa muzikantstvo preplietalo s nevídaným nadhľadom a dokonca aj s vo folku nevídanou choreografiou.

Ak Peter Piatko naznačil súčasný trend pesničkárov nabalovať na seba ďalších muzikantov, Peter Petiar Lachký je naopak pesničkár, ktorý sa tomuto trendu zatiaľ vyhýba. Petra vidím vždy tak v dvoch-troch ročných intervaloch, takže dá sa povedať, že sledujem jeho dráhu kontinuálne J. Pri jeho posledných vystúpeniach ma trochu mrzelo, že zamenil akustickú gitaru za elektriku s jedným či dvomi špecifickými zvukovými registrami, toto martinské vystúpenie ma však presvedčilo, že vie čo robí. V pesničkách zostala komorná atmosféra, zvuk gitary sa citlivo menil a ja som si znovu uvedomil, ako Petiarovi sedia klubové, uzavreté priestory.

Robo Hulej je ďalší pesničkár, ktorý sa sa pustil do sveta na čele svojej kapely (Spod Budína). Už na svojom cédečku Pozri sa do neba naznačil, že pesničkárstvo je pre neho viac, než len sprevádzanie sa na akustickej gitare a že v pesničkách si vie predstaviť aj výraznejšie aranžmány. I jeho vystúpenie na Folk Martin 2009 sa nieslo v znamení hľadania nového zvuku a možností, nástup s gajdovým intro s anglosaskými motívmi bol skutočne impozantný. Potešilo ma, že po rokoch odmlčania sa Robo opäť vrátil na scénu, lebo ľudí, ktorí s takou ľahkosťou súkajú spevné pesničky, nie je nikdy nazvyš. 

Peter Janků je naopak človek, ktorý sa zanovite drží folkového pesničkárstva v tej najarchetypálnejšej podobe. A to nielen formálne, ako osamelý bard s gitarou, ale aj názorom, že folk je predovšetkm politikum. V tom, čo Janků teraz robí, sa naozaj našiel, pretože spojil svoj novinársky nos pre témy, presvedčenie, že žiadne tabu nie je dosť posvätné, aby sa ho nedalo dotknúť (a sarkazmus, pomocou ktorého to aj skúša) a v kombinácii s inštrumentálno-vokálnymi dispozíciami a suverénnym pódiovým vystupovaním stvoril nadmieru príťažlivý mix, ktorý má vždy zaslúžený ohlas.

Aj Zuzana Homolová sa už zrejme definívne rozlúčila s modelom „dievča s gitarou“. Podobne ako 2 až 3, aj ona stavia na ľudovej piesni, balade, ale v posledných rokoch k nej pristupuje úplne iným spôsobom. Zloženie Trojky pre ňu predstavuje zrejme tú najoptimálnejšiu zostavu – už dlhoročný spoluhráč Samo Smetana jej pomohol postupne sa odpútávať od tradičného folkového prístupu a s príchodom gitaristu Miloša Železňáka  si celkom rozviazala ruky. V onen sobotný večer trojica názorne predviedla, v čom je rozdiel medzi folkom a world music. Základ síce v oboch prípadoch tvorí ľudová balada, ale obal a muzikantské postupy sú už celkom iné. 

Miloš Janoušek

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu