Folk, ľud a hudba

Ako rodáka zo severoamerického Stredozápadu a milovníka folkovej hudby ma potešilo, ba dokonca naplnilo určitou pýchou, keď som sa dozvedel, aké výsadné miesto zaujala „folková“ a „country“ hudba na Slovensku. Asi ma nemalo prekvapiť, že keď sa hudba jedného národa presadí do cudzej pôdy, nadobudne významy celkom odlišné od tých, ktoré ju obklopovali v jej rodnej krajine. No napriek tomu ma zarazilo, ako inakšie zrazu znejú piesne, ktoré mi kedysi spieval otec, keď sa odrážajú od stien slovenských hôr.

Ešte viac ma zarazilo, že hoci pre mňa slovo „folk“ znamenalo hudbu ľudu každej krajiny na svete, a že zatiaľ čo folkoví speváci, ktorých som poznal, spievali okrem pesničiek cudzích krajín aj svoje vlastné, na Slovensku folkoví speváci udržiavajú veľký odstup medzi svojimi horskými chatami a pod nimi ležiacimi dedinami. Ba vlastne po slovensky som ich počul spievať len zriedka.

Dôvod môjho prvého prekvapenia je jednoduchý. Severoamerická folková pesnička bola vždy piesňou odporu, niekedy namierená proti útlaku priamo, niekedy oslavujúca tradície chudoby a nepriamo tak útočiaca na “božský komplex“ bohatých. Túto svoju úlohu folkové piesne po presťahovaní na východ celkom nestratili, napĺňali ju však iným spôsobom. To je prirodzené. Rôzne formy útlaku si vyžadujú rôzne formy umeleckého odporu. No pri najlepšej snahe si nemôžem pomôcť, aby ma neohromovalo, koľko piesní spievaných pôvodne proti nadvláde kapitálu napomáhalo pri jeho nástupe vo východnej Európe. Z piesní, ktorých cieľom bolo odhaliť mizériu severoamerickej chudoby, sa stali oslavné ódy na západnú kultúru. Z piesní, ktoré chválili slobodného ducha vzdorujúcich, sa po prelezení Železnej opony stali pocty slobode vybájenej „Ameriky“. Z kovbojov a Indiánov, ktorí bojovali jednak medzi sebou, jednak proti útoku kapitálu z východného pobrežia, sa stali symboly presne toho režimu, ktorý ich zničil. Posolstvo piesní Peta Seegera, ktorý celý život bol a dodnes je komunista, sa takmer celkom stratilo, ak sa z neho nestal pravý opak.

To neznamená, že tieto piesne úplne stratili svoj progresívny význam, alebo že sa to stalo okamžite. Isteže, mnohí ľavici naklonení disidenti si v šesťdesiatych rokoch mysleli, že sú na jednej lodi s Bobom Dylanom – dokiaľ v rokoch pred Nežnou revolúciou neprestúpili na palubu krížnika Slobodnej Európy. Takisto sa nedá pochybovať o tom, že piesne o slobode sú dôležité, nech už má útlak, proti ktorému bojujú, akékoľvek meno. No zmeny, ktorými prešli folkové piesne i hnutie odporu koncom dvadsiateho storočia v Česko-Slovensku, by asi sklamali každého severoamerického milovníka folkovej hudby. Útechou pre nás môže byť, že keďže je teraz už po revolúcii a komunistická strana stratila svoju moc, folková hudba musí krôčik po krôčiku stratiť svoj antikomunistický charakter. Stane sa z nej opäť hudba tých, ktorí vzdorujú moci bohatstva a prestane byť nástrojom, ktorý tejto moci otváral cestu?

Ak to tak má byť, slovenský folk musí podľa mňa prekonať ešte druhý problém: svoj odstup od „ľudu“ – teda obyčajných ľudí. I keď je pravda, že folková hudba v Spojených štátoch sa delí do mnohých žánrov a niektoré z nich spievajú aj mestskí intelektuáli, na Slovensku sa z folku a country stala mestská hudba par excellence. Nemalo by nám uniknúť, aké je to hlboko ironické, keďže obsah týchto piesní i činnosti, ktoré s nimi súvisia, sú jednoznačne vidiecke. Vidiek zobrazovaný v týchto piesňach a festivaloch je však vidiekom inej krajiny a takmer každý účastník pochádza z mesta.

To samo o sebe nie je žiadna tragédia. Pre intelektuálov by bolo ťažkou úlohou žiť v malých dedinkách. Sem-tam odísť z mesta, alebo spievať o tom, čo sa skrýva za mestskými hradbami, je to najmenej, čo môžu urobiť. Nie je však čudné, že títo ľudia spievajú iba „folkové“ piesne cudzích krajín – alebo, že keď skladajú pôvodnú hudbu, robia to v zahraničnom štýle, najčastejšie anglickom či českom? Už veľakrát som počul, že „slovenčina nie je dosť poetická“, alebo „slovenčina je príliš mladý jazyk, nie je dostatočne rozvinutá, nie je dostatočne seriózna“. Politici, vedci i speváci popu však predsa slovenčinu používajú. Nehovoriac už o tom, že za Atlantikom sa folkoví speváci zo všetkých síl usilujú zachovať „nespisovnú“ angličtinu, z ktorej sa ich tradícia vyvinula. A ak máme byť úprimní, texty mnohých folkových pesničiek sú presne také smiešne a primitívne, ako pri tých najhorších slovenských ľudovkách. Zatiaľ čo mešťania zo strednej triedy sa vysmievajú z „rednecks“ a „hillbillies“ – teda amerických „sedlákov“ a „bačov“ – ktorí počúvajú country music, na Slovensku sa „country“ stalo znamením kozmopolitného založenia – pre ľudí, ktorí sa (často) smejú zo svojich vlastných slovenských dedinčanov. Ako je možné, že medzi Jánošíkom a Jesse Jamesom sa otvorila taká hlboká priepasť?

Ďalším ironickým momentom je, že časť viny za tento stav padá na bývalý režim – práve preto, že tak štedro podporoval tradičnú hudbu slovenskej dediny, že organizoval jej súbory, koncerty a festivaly. Úloha modernizovať ľudovú hudbu tak padla na plecia skupín, ktoré nemali dosť schopností a kritického politického uvedomenia. Je pochopiteľné, že ľudia kritickí voči režimu nadobudli odpor aj voči hudbe, ktorú ten režim podporoval. Je to však zároveň veľká škoda. A nemôžem si pomôcť, ale v láske mestských obyvateľov k Západu a pohŕdaní staršími, domáckejšími vecami vidím viac, než jednoducho kritiku moci. Ak chcú vzdelaní Slováci rozvíjať progresívnu, sociálne uvedomelú umeleckú kultúru (a dúfajme, že aspoň niektorí to skutočne chcú), potom sa musia naučiť rešpektovať, i keď nie vždy nasledovať, tradície ľudu, v mene ktorého zápasia.

To samozrejme neznamená vzdať sa folkových pesničiek zo Západu. Neznamená to ani nekriticky opakovať ľudovky, také obľúbené u dôchodcov a u starého režimu. Žiadna kultúra nie je statická a nemala by taká byť ani jej hudba. Podľa môjho názoru by však ľudová hudba mala vznikať s ľuďmi, nie povedľa nich alebo proti nim. Rovnako by ani nemala vznikať „síce“ pre nich, ale bez ich vkladu. Mala by považovať staré tradície za to, čím sú – svoje korene – a rásť tam, kde nájde slnečné svetlo. Slovensku by jeho ľudovú hudbu mohol závidieť každý západný folkár, ktorý si môže iba želať, aby bola folková hudba stále taká populárna a dobre zachovaná medzi obyčajnými ľuďmi jeho vlastnej krajiny. Bola by škoda, keby ju jedna generácia Slovákov nechala zaniknúť. Ak ľudová hudba vo svojej súčasnej podobe necháva mladých chladnými, bolo by ju treba pretvoriť, nie zabudnúť na ňu. A bolo by ju treba spievať spolu s piesňami z celého sveta, spolu s inými žánrami doma, ktoré môže inšpirovať a z ktorých môže inšpiráciu čerpať, ako ukážka solidarity bez nadvlády, oslava ľudí celého sveta, ktorí spoločne spievajú pre krásu a za spravodlivosť.

Možnože tento článok prichádza trocha neskoro, keďže pred desiatimi rokmi musela byť situácia urgentnejšia, ako dnes. Zároveň s tým, ako antikomunizmus pomaly, ale isto prestáva byť zaujímavý, čím sa otvára cesta pre zmierenie medzi „folkom a ľudom“, začali niektorí hudobníci rozvíjať nové formy hudby, v ktorých prísna hranica medzi týmito dvoma umeleckými svetmi neexistuje, kde sa jeden štýl vynára a opäť zaniká v druhom. Pre tých, ktorí sa k tomuto hnutiu ešte nepridali, mám návrh, či nádej: otvorte uši, i keď kritické, hudbe svojich starých rodičov.

Joseph Grim Feinberg

Zdroj: www.hejrup.sk 2003

Joseph Grim Feinberg pracuje na doktoráte z antropológie na University of Chicago. Ako držiteľ amerického Fullbrightovho štipendia strávil rok na východnom Slovensku, kde študoval dejiny rusínsko-ukrajinskej národnosti.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu