Ešte jedno obzretie sa za Šiestym (ne)zmyslom...

Novým príspevkom sa nebránime a keďže pluralita názorov má byť devízou každého magazínu, poskytujeme druhú recenziu na debutový album bratislavskej skupiny Šiesty (ne)zmysel. Autorom je Maroš M. Bančej. Príspevok zámerne uvádzame neupravený...To, že som pred rokom objavil Lýdiu Potočkovú a Šiesty (ne)zmysel, malo na svedomí niekoľko zákonitých (ne)náhod. Jednou z nich bola relácia „Garáž“ na stanici Rádio Regina, pri ktorej vzniku som bol, a keďže ide o reláciu bez žánrového a štýlového obmedzenia, bolo len logické, že moja prirodzená afinita k blues a folku vo všetkých odrodách a podobách musela viesť k stretnutiu s Lýdiou. Priznám sa, že som podozrievavý k akémukoľvek posolstvu, ktoré je prítomné v umení. Či už v poézii, próze, výtvarnom umení a... samozrejme v hudbe. Tuším na tieto prípady existoval (a existuje) bonmot: „Biblia sa o napravenia ľudí snaží už niekoľko tisíc rokov. Prečo si myslíte, že práve vy to vytrhnete.“
Práve preto som do relácie v ktorej odznel Šiesty (ne)zmysel pozval, ako subjektívneho počúvača Dušana Valúcha. Nemusím azda Dušanove aktivity vo folkovom žánri voľajak zvlášť rozoberať, ale aj tak ma prekvapil (a potešil), keď po niekoľkonásobnom počúvaní demo CD Lýdie Potočkovej konštatoval: „My sme v jej veku boli cynickejší, ostrejší a hlavne – my sme mali konrétneho nepriateľa. Režim. Ale podľa mňa je toto ponímanie folkovej muziky regulérne a nosné...“
Ale teraz od všeobecnosti ku konkrétnostiam. Nie som priateľom „nálepkových Ľubkov“ (viď. skladbu piešťanskej kapely Slniečko). To znamená, že nerád používam termíny ako „duchovný“ či „kresťanský“ folk. V každom prípade som si pustil Šiesty (ne)zmyslel niekoľkokrát, keďže ako básnik a občasný textár vnímam muziku (aj) cez slovo a vzápätí sprostredkovane v komplementárnom útvare spolu s hudobnou zložkou, vzyšlo z toho nasledovné:

Pozvánka – Vhodne zvolená ako prvá, a podľa mňa takmer najsilnejšia skladba celého projektu. Epicky rozmer textu niekedy až mrazí. Je to Bulgakov v úprimnosti zabiehajúci do Visockého.
Vojna – čistý protestsong, ktorý generácie narodené okolo roku 60. (ako ja) musí filtrovať cez spomienky na rôzne po „Festivaly politickej piesne“, ale...! Výpoveď textárky a líderky Lýdie Potočkovej úprimnosťou neguje zdanlivú agitačnú funkciu.
Prekliata banda – Hudobne najvypracovanejšia skladba. Pripomína mi v názvukoch ETC v časoch Mišíkovej najväčšej slávy. Textovo trocha preexponované.
Láska – cítim tam K.K., teda Karola Kryla. Jednoduchosť, priamočiarosť, čistota. Dobre vkomponovaná flauta. Ba dokonca mi, ako jedincovi, ktorý je občas neviem prečo označovaný za nemorálneho, nevadí ani „antisexuálna pointa“.
Modlitba – Troška „prekomponavaná“ skladba. Zvuková bohatosť nemusí vždy znamenať kvalitu. Podotýkam, že z toho ako poznám kritéria hudobných redaktorov, je to jedna z „najhrateľnejších“ skladieb. Ale na albume sú aj lepšie.
Dlh smrti – totálne inzitný text v spojení s valčíkovou melódiou, ktorú by nezahodil pod stôl ani Jarek Nohavica. Cítim tam skrytú minidávku irónie. Je to skrátka ponáška na rozprávku.
Mimozemšťania – silne mi evokujú časy Shadows a podobných gitarových reliktov rokov šesťdesiatych. A text? Pobavil. Platí to čo v predchádzajúcej skladbe. Mimochodom – excelentné gitarové vyhrávky
Rasizmus – Mám rád keď počujem pohym ruky po pražcoch. Jemne nasadené perkusie. Je v tom posolstvo. Priamočiare (niekto by mohol povedať polopatistické), ale ako chceme povedať niečo priame, keď nám to vnútorné založenie nedovolí zahmlievať?
Marihuana – Krôčik vedľa. Text je tak mentorský, až je neznášanlivý. Pripadá mi to podobne, ako keby našinec, ktorý celý život nevytiahol nohy z Hontianských lazov, spieval o ťažkom údele alabamských černochov. Ani hudobná zložka túto skladbu nevytrhla. Považujem ju skôr za rozpačitú...
Pán s divnou tvárou – Aj keď divný môže (a mal by) byť čudný, táto skladba je v niečom magicky jednoducho vsiakavá. Cítim tam už spomínaného K.K. Je tam voľačo z odkazu flover power.
Diabol – čistá folková zaležitosť bez zbytočných kudrliniek. Fajn.
Smutná pieseň – Tak to je definitíva!!! Prudko mi pripomenula to najlepšie zo slovenskej rockovej a folkovej klasiky, napríklad staré Prúdy, a tým bol oblúk CD dokonaný. Prvá a posledná. Alfa a omega. Odkiaľ a kam. Verím a cítim, že to je smer, kam sa Šiesty (ne)zmysel a najmä Lýdia Potočková pravdepodobne pohne v najbližšej budúcnosti. Túto skladbu si zrejme budem púšťať vždy keď príde jej čas.

Čo dodať? Úprimnosti dám vždy prednosť pred mediálne nacvičenou pózou. Nie, nejde tu o inzitnosť, aj keď sa to niektorým intelektuálnym „pátračom v podvedomí“ môže zdať. Lýdia Potočková a Šiesty (ne)zmysel na našej nielen folkovej scéne majú miesto. Chválabohu.

Maroš M. Bančej

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu