Eggnoise - Krst albumu Yolk v Paláci Akropolis v Prahe

Mohol to byť taký obyčajný, zimný večer, ale nebol... V pondelok 29. novembra udreli mrazy a Prahu, tak ako iné mestá zasypal prvý tohtoročný sneh. Prikryl ulice, utlmil ich zvuky a nastolil ticho ako predzvesť, ticho, do ktorého pod červeno-modrou žiarou žižkovského vysielača začala svoje nástroje ladiť kapela Eggnoise. Mohol to byť obyčajný záver obyčajného dňa, ale to by v ten večer kapela Eggnoise nemohla krstiť svoj nový album Yolk. K pol deviatej sa pražskom klube Akropolis pozvoľne zaplnil a v momente, keď na pódium dopadol dlhý zoznam piesní a do chladničky naložilo šampanské sa začal jeden výnimočný večer.

Eggnoise je ťažké niekam zaradiť, hoci žánre jazz aj folk veľa znesú, tu obidva nestačia. Nech by sme však vytiahli štítky a nálepky od výmyslu sveta, vždy za tým všetkým zostanú pesničky – sofistikované a dômyselne aranžované, melancholicky odtrhnuté z reťaze, s kľukatými melódiami, ale stále pesničky. Napriek nápadmi husto pretkanej štruktúre sú prekvapivo ľahké v ušiach a prudko návykové. A v tom je ich sila.

Tvorivým srdcom kapely sú Ondřej Galuška (gitara a trombón) a Ondra Kopička (Fender piano, klávesy a priečna flauta), obaja spievajúci a programujúci. V dohromady sedemčlennej kapela znie okrem rytmiky a ďalšej gitary ešte trúbka, krídlovka, klarinet a husle. Z tvorby Eggnoisu a z nového albumu obzvlášť je cítiť vrelý vzťah k jazzu, k jeho uhladenej aj divokej tvári, k punku a jeho surovému drivu, k ľahkosti a hravosti popu a to všetko spolu drží chuť experimentovať a objavovať chodníčky tam, kde by ich nikto nečakal. Táto partia šikovných muzikantov spája zdanlivo nespojiteľné a v poslucháčovi zanecháva silný pocit istoty, že je to taj má byť, že je to tak odjakživa. Oproti predošlým albumom pribudlo elektronických zvukov, ale to je dobre, len dobre.

Prvýkrát v živote som na koncerte malinko uprednostnila vizuálny zážitok pred hudobným a zaujala miesto tesne pod pódiom. Jednoducho som si chcela vychutnať niektoré detaily...:) Na úvod odzneli staršie skladby, do ktorých sa postupne zamiešavali nové kúsky. Možno slabšie zvukové podmienky (hoci miesto tesne vedľa vibrujúceho repráku má svoje neopakovateľné čaro :)) ma až tak nezaujala Lenka Dusilová v pozícii hosťa, hoci ju mám inak veľmi rada. Úplne iná káva už bola dychová sekcia z kapely Sto zvířat, tá výdatne podporila krásny záverečný opus Désillusion. Kapela pred krstom vypustila zopár žĺtkových lastovičiek, jednou z nich bola i Gubbinal, zhudobnená báseň Wallaca Stevensa, Parental Song so silným textom a jemný, do hymnických vokálov citlivo vygradovaný Brother Ben. S výnimkou experimentálnej Over myslím zazneli všetky a na prvé počutie úspešne zaliezali pod kožu. Samozrejme, publikum najviac reagovalo na pecky albumu Albumen, pre mňa osobne bola perfektne odpálená Rubbers in the House jedným z vrcholov večera.

Brodiac sa snehom mierim k najbližšej stanici metra a rozmýšľam, či hudbe Eggnoisu niečo chýba... Stabilný ženský vokál? Možno... Ale možno ani nie. Spev oboch frontmanov je dobrý, jemný a plný emócií. Nutno podotknúť, že spievajú aj ostatní členovia kapely a že sa odvážne púšťajú do vokálných experimentov a dokázali, že a capella pasáž z Désillusion a úvodné parlando z Drive zaspievať aj naživo. Takisto elektronika nezostala umlčaná, bubeník Michael Nosek v pozadí spoľahlivo zapájal do hry notebook a cenami ovenčenú Home ozvláštnil zrelým bicím sólom. Je tu ešte možné niečo pridať alebo niečo ubrať...?

Uberať určite nie, ale viem si predstaviť, že by sa na pódiu našlo ešte jedno miesto pre človeka v chaotickej spleti krabičiek a káblov, človeka ožiareného displayom, vášnivo hrajúceho na mašinky od výmyslu sveta, človeka vytvárajúceho farebné emócie z chladných, kovových boxíkov... Prečo? Pretože dobrá elektronika nie je zlá a ak je navyše aj živá, už nemôže byť lepšia...:) A osmička je navyše tak sexy číslo...:-D

www.eggnoise.cz

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.