Nachádzate sa tuCountry Lodenica 2005 - aká bola? 1.časť

Country Lodenica 2005 - aká bola? 1.časť

Radiar 01 september 2005

„Ufff“, presne to som si povedal, keď som prišiel domov z Country Lodenice 2005. Unavený som ešte stihol absolvovať sprchu, aby som rozpustil a zmyl škrupinu blata pevne zvierajúcu moje chodidlá a členky a potom už len šup do postele. Zaspať sa mi však akosi nedarilo. Hlavou sa mi preháňali obrazy z campu, vystúpení súťažiacich kapiel aj hviezd folkového neba, stretnutí so starými aj novými kamarátmi, skrátka to všetko, vďaka čomu bol ten víkend taký intenzívny. Poďme však poporiadku.

Do areálu piešťanskej Lodenice sa mi podarilo doraziť až v piatok pred polnocou. Pre informáciu, večer som strávil celkom vydareným koncertom mojej druhej hudobnej skupiny . Po registrácii som sa teda vybral pohľadať niekoho známeho. Neurobil som snáď ani 20 krokov a narazil som na svoju organizátorskú dvojku Kamilu, s ktorou sme si vzájomne pomáhali pri organizácii oboch vedľajších scén. Z uvedeného je teda zrejmé, že na festival som oproti minulým rokom prišiel už ako jeden z organizátorov. Dostal som na starosť Hyde Park Soiree scénu, ktorú som zasvätil pesničkárom a rozhovorom so známymi muzikantami. Ako to dopadlo, dozviete sa z ďalších riadkov.

Sobota sa prebudila do nádherného slnečného rána. Môj prvý koncert, ktorý som videl a vnímal naplno, bolo vystúpenie skupiny Nový Rownák na Twist scéne. Túto skupinu sledujem už dlhšie a v minulých rokoch som z nej mal dojem, akoby sa nevedela nájsť. Sobotňajšie vystúpenie však bolo z iného súdka. Kapela žila a dýchala ako jeden muž. Striedme, ale pritom nápadité aranžmány dali vyniknúť jednotlivým piesňam bez toho, aby devalvovali hudobný kumšt jednotlivých muzikantov. Ak to takto pôjde ďalej, viem si ich predstaviť ako headlinerov na hlavnom pódiu niektorého z festivalov. Na Twist scéne som stihol ešte začiatok vystúpenia dievčenskej skupiny Kamienok. Tieto mladé slečny si pamätám ešte z čias, keď sa objavili prvýkrát na Lodenici. Odvtedy sa mnohému priučili a ich country už začína naberať svoj smer. Stihol som len pár ich piesni, lebo pomaly začínala odbíjať dvanásta hodina a to bol čas, keď som sa mal ujať svojich porotcovských povinností. Áno, čítate správne, skutočne som bol jedným z jedenástich porotcov. Na bočnej obrazovke bežala práve reklama pivného sponzora festivalu a na pódiu sa objavila skupina Folktón. Neviem či to bol zámer dramaturga festivalu, alebo to jednoducho tak vyšlo, no ukázalo sa, že po ich vystúpení úroveň festivalu išla už len smerom hore. Vždy sa teším na vystúpenie skupiny, ktorú som ešte nepočul, no z tohoto som mal rozpačité pocity. Piesne boli priemerné, občas rytmicky rozbité, no klinec do rakvy zatĺkli vokály (ak to môžem týmto slovom nazvať). Skupina bude musieť ešte popracovať na svojom prejave.
Vinohrad po nástupe na pódium a krátkom nazvučení znel o triedu lepšie než predchádzajúca skupina. Ani ich som si nevedel v pamäti vybaviť a preto som sa započúval a hľadal niečo, čo by sa mi zapáčilo. Skupina sa pekne rozohrala strednotempovou piesňou a bolo jasné, že títo ľudkovia to poňali za správny koniec. Uprostred tretej piesne som však zaregistroval falošne znejúcu gitaru a nerozumel som tomu náhlemu rozladeniu. Pár krátkych okamihov, ktoré nasledovali dali jasnú odpoveď na to, čo sa stalo. Kapelník Vinohradu, Ľudo Bajza náhle utrpel mozgovú príhodu, ktorej na druhý deň aj podľahol. Týmto by som chcel skupine aj všetkým pozostalým vysloviť úprimnú sústrasť.
Studená sprcha v podobe nedokončeného vystúpenia Vinohradu postavila ďalšiu súťažiacu skupinu, břeclavské Rovnátka, do nezávidenia hodnej situácie. O to radšej som bol, keď som videl, ako sa im s týmto hendikepom podarilo vyrovnať. Speváčka a gitaristka Martinka ma presvedčila, že za riekou Moravou sa pod Lenkou Dusilovou začína silne otriasať stolička. Napriek svojmu mladému veku má táto dievčina už dnes pekne vyspievaný hlas a vie s ním skvelo narábať. Jej prejav je uvoľnený, vie byť lyrický, no keď treba, vie sa doň aj oprieť. Nebudem však chváliť len speváčku, aj výkon skupiny vo mne hneď od začiatku vzbudil sympatie. Ich piesne sú pestrofarebné a hovoria o dávnej mystike, vzťahoch, prírode a to všetko s citom pre detail. Väčšinu textov majú na svedomí Eva Neuhauserová a Dominika Černohorská. Za hudbu je zodpovedný vo väčšine prípadov Honza Kabelka, ktorý sa už pri zvukovej skúške ukázal aj ako veľmi nadaný bassgitarista (podľa všetkého odchovaný na dobrom funky).
LPS nie sú na folkových pódiách žiadnym nováčikom. Prvykrát som ich zaregistroval tušim na Strunobraní 2001. Ich devízou vždy boli perfektné vokály podporené citlivo zaranžovanou hudbou. Pri tohoročnom vystúpení som si všimol, že trochu pritvrdili a musím uznať, že tomu nie je na škodu. Koniec koncov, svojím vystúpením si vyslúžili cenu divákov.
O skupine Candy Floss som do Lodenice priznám sa ani netušil. Ich názov prezrádza, že by mali mať niečo spoločné s cukrovou vatou. Neviem čo tým chcel autor povedať, ale rezký bluegrass v podaní týchto mladých ľudí mi vonkoncom neznel sladko, ani lepkavo :-). Ich prejav ešte nie je dych vyrážajúci, cvičia spolu len krátko, no jednotliví muzikanti už majú dostatok skúseností, ktoré by im mohli pomôcť uchytiť sa.
Liberecký Vltavín bol druhou českou skupinou, ktorá sa objavila v súťaži a bol zároveň druhým pre mňa veľmi príjemným prekvapením. Na Slovensku sa im už podarilo vyhrať Radimovskú šopu a práve z nej sa dostali na Lodenicu. Skupina je zložená z kvalitných hudobníkov podporených dvomi speváčkami, z ktorých hlavne sólistka vie „nandať“ folkrock publiku tak, ako sa patrí. Výkon skupiny hodnotím ako jeden z najlepších počas sobotňajšej súťažnej časti festivalu.
Druhý dych môžete stretávať na folkových pódiách už dlho. Dôkazom ich aktivít sú aj dva nahrané albumy. Na bočnej obrazovke práve beží videoklip z futbalového stretnutia a skupina rozoznieva svoje perfektne nazvučené nástroje. Všeobecne môžem ku kvalite zvuku na hlavnom pódiu povedať, že zvukári sa tentokrát vyznamenali a že nástroje všetkých kapiel zneli výborne. Hlasy Andreja a Adriany spolu pekne ladia a túto svoju výhodu vedia využiť pri ťahavých pesničkách. Pri vystúpení mi však chýbala ešte jedna iskrička energie v ich prejave, aby som mohol povedať, že to bolo super. Každopádne im festivalové hrania prinášaju úžitok. Pozornému poslucháčovi nemôže uniknúť, že sa z roka na rok zlepšujú.

Skupina Dessert z Veselí nad Moravou už nehrala v súťažnom bloku, ale patrila medzi hostí festivalu. Je to zoskupenie okolo banjistu E. Loveckého a zameriavajú sa na anglicky spievaný tradičný bluegrass. Sympatický prednes, dobrý spev. Skupina už má toho dosť za sebou a skutočne znejú, ako by ich jedna mater mala. Aj keď bluegrassu veľmi nerozumiem, ich hudba sa mi celkom páčila. Ďalší hosť z česka, Tomáš Kočko je už dlho známy ako milovník pôvodnej moravskej a českej piesne, ktorý sa venuje úpravám starých ľudových piesní, ale píše aj svoje vlastné. Na pódiu predviedol so svojou doprovodnou skupinou , že ľudovky sa dajú upravovať aj inak, než z nich spraviť folkrockové pecky. Počas koncertu na mňa dýchala atmosféra starých časov na moravských dedinkách, v duchu som bol aj na bitevných poliach. Hudba ma pritom vôbec nerušila, iba vytvárala príjemný podmaz k toku myšlienok. Tomáš bol na Lodenici prvý, ale určite nie posledný krát.

Pomaly sa blížila 19ta hodina hodina a ja som chystal Hyde Park Soiree scénu, ktorá nahradila vo veľkom stane Divadelnú scénu, prebiehajúcu popoludní a podvečer. Trochu neštastné umiestnenie stanu neďaleko hlavného pódia bolo príčinou toho, že pesničkárov v Hyde Parku nebolo počuť tak, ako by si zaslúžili. Ako prvý vystúpil na pódium Peter Piatko. Určite sa mu nehralo ľahko, lebo v pozadí mu hral svoj živelný bluegrass Cop. Peťo sa však nedal zahanbiť podal veľmi dobrý výkon, ktorý ocenila hŕstka poslucháčov, ktorí sa v tom čase nachádzali v stane. Z reakcií publika bolo zrejmé, že ak sa Peťo raz objaví na koncerte v ich meste, určite si ho nenechajú újsť.
Janka Kúdelová tušila , že to nebude jednoduché, no bojovať o priazeň publika s Bukasovým Masívom bolo pre ňu náročnejšie, než by si bola pôvodne bývala myslela. Jej intímna lyrika mohla vyznieť iba v prestávkach hlasno nazvučeného „masívu“, škoda. Janka sa však držala "chlapsky" a svoj blok odohrala v takej pohode, aká bola v danej chvíli a situácii možná.
Poslucháčom na Twist scéne počas celého popoludnia pripomínala šarmantná moderátorka Adriana Brezovská, aby napísali na lístky, koho by chceli na vlastné oči a uši vyspovedať večer v Hyde Parku. Jeden z dotazov znel aj na Tomáša Kočka. Keďže ten s rozhovorom ochotne súhlasil, o pol deviatej už stál vedľa mňa na javisku Hyde Park Soiree a ja som sa pýtal a pýtal. Okrem iného som sa dozvedel, že Tomáš je zástancom udržiavateľov tradícií, že aranžovanie ľudových piesní sa dá robiť aj citlivo a nemusia všetky skončiť v šuflíku "folkrock", že sa mu za posledné roky objavilo veľa konkurentov a to vlastne súvisí s módnou vlnou, ktorá si zobrala za cieľ upravovať ľudovú slovesnosť. Otázok a odpovedí bolo omnoho viac, nebudem ich tu však rozpisovať, aby som zachoval určitú informačnú exkluzivitu pre tých, ktorí tam boli a počúvali.
Prišiel čas aj na nováčikov. Ľubo "Puky" Wágner so sebou priviedol pesničkára Michala Reckého a požiadal ma, či by som mu nenašiel priestor na pesničkárskej scéne. Sobotňajší program už bol takmer naplnený, no našli sme priestor zhruba na štyri pesničky s tým, že samostatný blok pre neho vyhradíme v nedeľu. Michal je vo veku niekde medzi 18-20 rokov (neviem to presne) a dosť ma prekvapilo, že jeho prejav je taký, ako keby ho s Karlom Krylom jedna mater mala. Nebudem špekulovať, či je v dnešnej dobe potrebná, alebo nutná revolta. Ak to pesničkár tak cíti, zrejme hej. V Michalových piesňach ma zaujalo to, že už v pomerne mladom veku sa stavia do pozície "mravokárcu", čo nevyznieva veľmi presvedčivo, obzvlášť keď si spočítam, koľko toho už stihol prežiť. Ku cti mu naopak slúži to, že spomedzi tých, ktorí sa snažili písať krylovským štýlom, sa mi on javil ako jeden z tých, ktorí aj veria tomu, o čom spievajú. Určitý nadhľad by mu však neuškodil.
V "predkulisí" sa už začínal netrpezlivo mrviť pesničkár Had alias Ivan Weiss. Tento pesničkársky zjav (nepoznám iné vhodné synonymum, ktoré by ho výstižnejšie popísalo) bol zrodený pre hudbu, hudbou žije a rozdáva ju všade, kde len príde. Svoj blok venoval prevažne svojej novšej tvorbe a vybral hlavne humornejšie a sarkasticky ladené pesničky. Bol to od neho vynikajúci ťah, lebo prítomné publikum veľmi pozorne počúvalo, aby mu neušla ani jedna replika. Had to s ľuďmi jednoducho vie. Po zhruba trištvrte hodinke sa už Had rozhodol, že stačilo (zrejme mu za dlhšie vystupovanie nezaplatili) a prenechal pódium mne. Keďže Hada poznám už dosť dlho a na množstve piesní sme sa podieľali ako spoluautori, zaradil som do bloku naše najvydarenejšie, kde sme si zaspievali niekoľko dvojhlasov. Ich úroveň mi neprislúcha hodnotiť a prenechám to radšej na komentátorov článku.
Hyde park Soiree scéna už sama osebe bola prekvapením. Prekvapením v tom zmysle, že pesničkári dostali vlastný priestor na svoju prezentáciu. Druhým prekvapením pre mňa bolo zistenie, že na Lodenici sa predsa len nachádza ešte jedna pesničkárka, ktorú som doposiaľ naživo nepočul a tá by si chcela na našej scéne zahrať. Nebolo potrebné presviedčať ani mňa, ani publikum, aby sme jej to umožnili. Na scénu teda vystúpila najmladšia poslankyňa NR SR, Edita Angyalová, ktorá po krátkom nazvučení odohrala kompaktný recitál s takým nasadením a sebavedomím, ako keby vystupovala od malička. Píše piesne o živote, láske, ľuďoch, vzťahoch, ktoré majú svoj pôvab, nie sú prešpikované metafórami, no pritom pôsobia sviežo. Edita vie výborne narábať so svojim pevným pekne zafarbeným hlasom. A ako tá dievčina hrá? Boli by ste prekvapení, ale hrá dosť dobre. Harmónie, ktoré si skomponovala ku svojím piesňam majú hlavu aj pätu, poskakujú si pekne okolo melodickej linky, ktorú spieva. Chvíľami som sa neubránil a začal som ju podvedome prirovnávať k známym speváčkam. Spomínal ktosi Janu Kirschner? Hmm, asi nie, Edit má krajší hlas. Skôr mi to evokovalo novodobú Soňu Horňákovú, avšak s trochou drajvu v hlase naviac. Dnes, s odstupom niekoľkých dní môžem povedať, že som bol viac, než len milo prekvapený.