“Folk je moderný” – 1. časť rozhovoru s Edom Mrázom

Nie sú Škriatkovia ako škriatkovia. A Lesných Škriatkov netreba hľadať len v lese. Preto ani Eda Mráza som nemusela stopovať v popadanom ihličí, ale objavila som ho celkom poľahky v istom levickom paneláku. A čo z toho vzišlo?

Ako Lesní Škriatkovia začínali?
Kapela vznikla z trampskej osady Lesní Škriatkovia, hrávali sme pri ohňoch. Potom sme si povedali, že by bolo načim sa aj oficiálne skonsolidovať, tak sme začali skúšať. Hrávali sme s chuťou, nešlo o to, kto koľko vie. Neboli sme kapela, ktorá si povedala: tak teraz poďme hrať, budeme mať úspechy, budeme stáť na pódiách. V tých dobách, keď sa nás pri ohni stretlo, povedzme 40, raz sme to v rámci srandy rátali a 32 vedeli hrať na gitare, s rôznymi kvalitami, ale vedeli. Takže tam sa muzikovalo dosť, to bol cieľ - zahrať si. Prvé účinkovanie na oficiálnej pôde bolo tu v Leviciach - Festival politickej piesne. Okresné kolo sme vyhrali, ale rozhodli sme sa, že ďalej nepôjdeme.

Prečo?
Asi rok sme cvičievali kade-tade, v zime, dýchali sme si na ruky, nikto sa o nás nepostaral, nikto nám neposkytol priestor. Ale keď sme na okrese vyhrali, odrazu prišiel šéf okresného SZM a kadekto z osvety, vraj vy ste naši a vy nás teraz budete dobre reprezentovať na kraji. Odrazu sme mali kopu mecenášov, tak sme sa rozhodli, že tam nepôjdeme. Potom sme sa zúčastnili takých „normálnejších“ festivalov, napr. Zaprášených ciest v Banskej Bystrici.

Ovplyvnil vás niekto?
Nikto. Kamaráti pri ohňoch. Počúvali sme Plavcov, od nich sme sa učili vokály, Brontosaurov, Pacifik... Potom prišiel W. Daněk, Ryvolovci... V tých začiatkoch to bolo tak, že muzikantská latina nám bola vedľajšia, všetko sa robilo cítením a ako nejaké tie akordy idú dokopy - to bolo vedľajšie.

Majú členovia nejaké hudobné vzdelanie?
Všetci sme v podstate laici, ja som sa začal učiť na gitaru dosť neskoro - na vysokej škole. A je sranda, že z toho množstva ľudí, ktorí u nás hrávali, bolo hudobne vzdelaných len pár. Jajo začal s nami fungovať ako hosť a pred tromi rokmi som mu po dohovore s kapelou - s Viktorom a Katkou - navrhol, nech nám pomôže s aranžami, lebo predtým ako hosť nemal právo do ničoho zasahovať. On sa aj to tej pozície staval, že čo mi poviete, to zahrám. Myslel som si, že keď mu to navrhnem, bude proti a prekvapil som sa, že sa tomu potešil. Potrebovali sme ho, lebo on naozaj hudobné vzdelanie má a má aj rozhľad v žánroch, je to dobrý muzikant. My sme už cítili, že sme v slepej uličke a ďalej nebudeme vedieť fungovať bez tej hudobnej latiny. Niečo iné sú veci, ktoré sa týkajú štúdia, aparatúry, to zase robím ja, celkom dobre sa dopĺňame.

Ako sa k vám dostal?
Burger a Šútovec, s ktorými som si veľmi dobre rozumel, založili kapelu Tu v dome spolu s Jajom, ktorého som vtedy nepoznal. Pamätám si akurát, že raz sme boli s Rolničkami vystupovať niekde v Bratislave a nejaký chlapík tam sedel za klavírom a hral naše pesničky. Až so spätnou platnosťou som si uvedomil, že to bol Jajo. Raz prišli ku mne na chalupu ako kapela a začali ma spracovávať, aby som ich zobral na Ozveny a Jajo tam došiel s nimi. Neskôr sme začali brávať Jaja na nahrávania, bol dobrý na basu. Hoci predtým basu nehrával, dal sa nahovoriť, a ešte k tomu na bezpražcovú - to hocikto nevie. On je človek, ktorý sa vie do nástroja zahryznúť. Potom mu nejako tie zostavy, v ktorých hrával, začali padať, zrazu mal viac času, zachutila spolupráca s nami a nám s ním a išiel s nami aj na pódiá. No a pred 3 rokmi sme si povedali, že žiadny a. h. už nebude. Takže žiadne hľadanie po iných kapelách - prirodzená cesta. Žiadne konkurzy - tie sme robili so speváčkami.

Ako to bolo s nahrávaním vo vašich začiatkoch?
V tých časoch možno ne Slovensku nahrali niečo Jazdci, pre nás bolo živé hranie všetko. Problém bol skôr, ako sa dostať z prírody na pódiá.

Preto si sa rozhodol organizovať festival Ozveny ciest, aby ste mali kde hrať?
Jasné, že je to tak. Keď sme fungovali s Pengagi čoby konkurenčné kapely, vykukli sme si priestor a jedného dňa sme skončili v Kozárovciach v motoreste, kde sme si prvýkrát povedali, že by sme šli do toho spolu. Keď chceme niekde hrať, musíme si vymyslieť festival, tak to zhruba začalo.

Narážka na informáciu na stránke: obľúbeným kapelovým zvieraťom je vraj múdra vrana. Prečo práve vrana?
Je jasné, že keď niekto robí texty, tak sa vyskytnú nejaké slová alebo obrazy, ktoré sa opakujú. No a v mnohých našich pesničkách sa vyskytujú vrany. Vrany ma uchvacovali vždy, lebo prežijú viac ako človek, majú múdrosť. To je taký symbol: kto dlhšie dožije, tak musí byť múdrejší. Ale žeby sme mali v aute, keď ideme hrať, hompáľajúcu sa vranu - tak to nie.

Čo ako hudobník považuješ za úspech? Čo je najväčším úspechom Lesných Škriatkov?
Úspech je to, že ešte za tie roky fungujeme. Alebo že sme boli schopní vydržať a počkať Viktor, keď išiel na 2 roky na vojnu. Alebo že Katke sa počas jej účinkovania v kapele narodili dve deti, a stále je s nami; že Jajo je ochotný dochádzať z Bratislavy. Úspech je, že hoci na tom nezarábame (hoci sem-tam sa vyskytnú nejaké kšefty), stále hráme. Úspech je, že nás ešte stále pozývajú na pódiá, hoci nie sme komerčne zaujímaví, tým je country. Úspech je, že neustrnieme po muzikantskej stránke, že vymýšľame. Možno sa to niekomu, kto má radšej tie staré veci, nepáči, ale ja rád experimentujem. Jajo je tam nato, aby to dokopal z hľadiska tej muzikantskej latiny, Viktor - ten stokrát zahrá nejakú pesničku, a keď po 4 rokoch poviem, že to treba prerobiť, tak on je ochotný to prerobiť - to hocikto nedokáže, Katka päťdesiatkrát urobí jednu chybu a ešte päťdesiaty prvý krát je ochotná to zaspievať. Úspechom teda je, že fungujeme.

...koniec 1. časti... :-)

Kačica

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu