Blog používateľa oli

s bezočivým úškľabkom sa prevliekla popod dvere nemocničnej izby. Ani sa príliš nerozhliadala, išla na istotu. Vôbec jej neprekážalo, že som jej budúcu obeť práve držal za ruku. Ani rozprávka v telke neodvrátila jej pozornosť od toho strašného odhodlania. Nechala ma prejsť pár krokov ku dverám, naklonila sa nad holohlavé dievčatko v umelom spánku a... vzala si ju. Nevidel som jej do očí, necítil som ani, že tu vôbec je.

 Toto sa mi naozaj stalo... pri jednej z tých strašne dlhých prechádzkok Prahou. Ak si niekto myslí, že téma je folku a folkovej hudbe vzdialená, je na poriandom omyle. Jej hlavný protagonista totiž účinkuje skoro na každom F&T&C&BG&SP&ČP&W festivale...

 Ďalším z  festivalov, ktoré sa zapojili do projektu Slniečka z onkológie sa stalo Klimkovické kytarobití. Festival je svojou vzácnou atmosférou zrejme jediný svojho druhu, čoho dôkazom je publikum. Pre amatérsku kapelu hádam asi jedno z najvďačnejších.

Jana Šteflíčková – jedna z najvýraznejších osobností českej folkovej a pesničkárskej scény (držiteľka Krtečka Zahrady 2006), herečka a pesničkárka s prezývkou Janis Joplin, ktorú získala ako jedna z jej najvernejších imitátoriek. Možno ju tiež ľahko stretnúť na doskách divadla Ypsilon, ako speváčku v jazzových kluboch, alebo hoci aj na veľkých FTCB+neviemeštečo festivaloch.
Janu na českej pesničkárskej scéne vnímam ako rozštiepený samorast. Jej pohyb je vymedzený samozrejme pesničkárstvom - do folku a prejavom - k jazzu, bluesu, latinu, tangu, k šansónu, či dokonca ku kabaretu a divadelnému expresionizmu, za čo do veľkej miery samozrejme vďačí aj kapele, veľmi dôsledne vyskladanej prevažne z jazzových muzikantov.

Ďeň prvý.
Do dažďa vyhrnutá kapucňa a vonku sneží. Či čo... Dobré skóre na stredu, dopravná zápcha trvá iba pol hoďku. Zvoní telefón a v ňom cudzí ženský hlas, čo po mne chce rodné číslo. Sanitka práve zrazila cyklistu, oblial som sa kávou a na dôvažok sedím uprostred miestnosti, v ktorej je priveľa kvetov. Vyhýbam sa odpovediam a myslím na knihu, ktorú som v dočítal v aute. Nevydarený záver to bol. A ešte na vybitú baterku v hodinkách.

Sedeli sme si takto v kaviarni s jednou českou pesničkárkou, pili sme kávu a písali pesničku. Taký nasprostastý, sebaironizujúci kuplet o pesničkároch.
V každej slohe sme chceli mať popísaný iný „druh“ pesničkára.
Od zamilovaných romantikov, cez depresívnych „temnomilov“, humoristov, výletníkov, snílkov a protestantov až po hĺbavých filozofov a melancholických podivínov. Pesničku sme samozrejme nedopísali. Že prečo?

všetko sa to začalo vo chvíli, keď sme ako chalani niekde niečo prvý krát rozbili. je možné, že to vtedy bola pouličná lampa. nohy na plecia a hybaj ho do lesa. pokračovalo to polnočnými telefonátmi učiteľke ZŠ, ktorá nám, celej bande dala päťky za to, že sme vyrušovali. tak sme jej zavolali a mlčali sme, chceli sme ju vystrašiť. nikdy nezabudnem na ten pocit druhý deň v škole, všetci sme pozerali do zeme a nemali sme odvahu pozrieť sa nevyspatej pani učiteľke do očí.

určite poznáte tie vtipy o rusovi, amíkovi a slovákovi v lietadle. zväčša ide o to, kto z nich je naj. kto z nich má najväčšieho, čo ja viem, medveďa v ZOO a kto z nich najďalej, čo ja viem, dovidí. napríklad.
tento druh vtipov ja osobne až na jednu výnimku príliš nemusím. poznáme ich všetci a každému je hneď jasné, že keď na ne dôjde, je to signál že zábava na večierku upadá a že sa už minula reč o babách a futbale.
skúste si však predstaviť, že sa takto v reáli stretnú traja ľudia a začnú sa prekrikovať v tom, kto z nich urobil viac – povedzme pre ľudstvo planéty zem.