Blog používateľa petiar

Vždy ma poteší, keď zbadám aspoň nejaký náznak toho, že tá beztvará masa ľudí okolo mňa premýšľa. Teda nie že slepo robí to, čo prikazuje televízia a rádio (najnovšie spoznáte nesvojprávnych ľudí podľa toho, že tvrdia že sú Fun Rádio).

Medzi najprimitívnejšie otázky vo vesmíre radím napríklad aj túto:

- V ktorom rade stojíte?

- Pohár víťazov pohárov je dosť divný názov pre nejakú súťaž, nie?

- To hej, hlavne keď si predstavíš, že jej víťaz je víťaz pohára víťazov pohárov...

- Áno, a doma na poličke má pohár víťaza pohára víťazov pohárov.

Kamkoľvek človek v týchto dňoch zablúdi, všade ho čakajú správy o návšteve anglickej kráľovnej na Slovensku. Ja sa tej udalosti veľmi teším. Jednak preto že som hrdý anglofil a potom tiež preto, že je vcelku príjemný pocit vedieť, že je u nás na návšteve kráľovná. Z toho konštatovania na mňa dýchne závan tradície so štipkou rozprávkovosti. A to sa mi páči.

Ako si tak na internete čítam slušné noviny tak som sa okrem iného dozvedel aj to, že u nás na Slovensku žije oficiálne asi tisícka Britov, neoficiálne možno aj o čosi viac. Vraj sa im najviac páči naša príroda - po mojom pobyte na Ostrovoch sa niet čo čudovať, divoké lesy tam prakticky nenájdete. Jedného máme dokonca aj u nás, v Liptovskom Hrádku. Volá sa Robin Rigg a "...na Slovensku založil občianske združenie Slovak Wildlife Society, ktoré sa venuje skúmaniu života divej zvery, predovšetkým vlkov a medveďov a ich konfliktom a spolunažívaniu s ľuďmi." (sme.sk). Tak by ma zaujímalo čo sa pozná s Jurom Lukáčom.

Je zvláštne, koľko ľudí ešte dnes pri písaní adresy do prehliadača používa tie tri písmenká "www". Vlastne ich tak trochu chápem - existuje ešte stále veľa amatérskych webov, ktoré ono www vyžadujú. Pritom je to úplne zbytočný prežitok. Keď napíšete adresu webovej stránky do prehliadača, tak on akosi štandardne predpokladá, že sa má na ňu pripojiť pomocou http protokolu (to je taký súbor predpisov vďaka ktorému si môžme prezerať webové stránky).

Už veľakrát som sa v živote stretol s niekým, kto vedel čítať ale nevedel písať (alebo vice versa). Vždy sprostredkovane - buď to bola postava v knihe, filme alebo v jednej z mnohých mestkých legiend (aka urban legends). Práve preto som tomu nikdy neveril - keď vie človek napísať písmeno, znamená to, že vie ako vyzerá, musí ho teda predsa vedieť aj prečítať (a znovu vice versa). Lenže ja som sa s tým človekom nakoniec stretol! A kde inde ako na internete?

Je to presne týždeň čo počúvam doma Pink Floyd viac ako kedykoľvek predtým. Objavil som ho pred veľa rokmi vďaka jednému kamarátovi, od ktorého som si požičiaval kazety s ich hudbou. Boli preňho také cenné, že mi nikdy nechcel požičiať viac ako jednu naraz a tak som sa, úplne fascinovaný tou nadčasovou muzikou, otočil k nemu a späť domov aj trikrát za deň. Doba pokročila a v mojej poličke sa dnes hrdo vynímajú takmer všetky ich albumy a DVD. Akurát živý koncert v spomienkach chýba - turné Pulse, v rámci ktorého sa zastavili aj v Prahe, som trestuhodne prepásol. Žiaden iný koncert Floydov v pôvodnom zložení sa už neuskutoční. Richard Wright nás navždy opustil.

Keď som si pred asi pätnástimi rokmi povedal že televízor doma nikdy nechcem (a veľmi ani rádio), bol v tom kus odporu voči konzumnej spoločnosti a bla bla bla. Postupom času ale tieto adolescentské ideály pozmenili kontúry a stal sa z nich mimoriadne trvácny odpor k reklamnej kultúre a k masám, čo mi vydržalo až dodnes. Samozrejme, že občas si televízor pozriem - väčšinou na návšteve u našich. Pozerať westerny alebo filmy s Burianom patrí k našim rodinným nedeľným rituálom. Nočný box a biliard zase k tým mojim maskulínnym. Ale vlastniť tento zabiják času? Radšej sa budem venovať kreatívnejším činnostiam. Nieže by som snáď nemal rád filmy - to nie - ja filmy zbožňujem. Ale močové ústrojenstvo mi slúži dobre a tak si nemusím pred sebou ani pred nikým iným ospravedlňovať falošné výhody reklamných prestávok.

Omán je nádherná arabská krajina, východný sused Spojených arabských emirátov. Vďaka kamarátke z Dubaja, blogerke na blog.sme.sk a môjmu bývalému kolegovi, ktorý si našiel prácu v Muscate, hlavnom meste Ománu a krásnej zhode okolností sa mi tam podarilo pred dvoma rokmi stráviť pár dní. Keďže tamojšie hory sú naozaj krásne a ako každé iné ma veľmi lákali, nestrávil som tento čas ináč ako naozaj exoticku turistikou. Veľmi rád si na to spomínam a rád by som sa o zážitky z tejto cesty podelil aj s vami. Všetky sa nachádzajú na mojom bývalom blogerskom pôsobisku a keďže nemôžem znovu uverejňovať články niekde inde, prikladám len odkazy. Veľmi neskromne veľmi odporúčam.

Sloboda je krásna vec. Je to možno tá najkrajšia vec na svete. Vďaka nej môžme mať pocit, že máme krídla, ktoré nám príroda odoprela. Vďaka nej záleží len a len na nás, akú cestu si zvolíme a vďaka slobode na nej nenatrafíme na ostnaté drôty. Môžme povedať čo si myslíme, môžme spievať o čom chceme. Dnes je tomu presne 40 rokov, čo sa ktosi pod falošnou myšlienkou ochrany pokúsil vraziť ploty a ostnaté drôty medzi ľudí. Zakázať hovoriť, hrať i spievať. Vtedy sa mu to podarilo a preto je dnes veľmi dôležité pripomínať si okamihy v ktorých sme slobodu strácali. Aby sa to už nikdy nestalo. Aby sme ďalej mohli lietať...

Vstupenky na koncert tejto rockovej skupiny z Islandu sme si s Ostrovankou kúpili už pred pár mesiacmi omámení ich hudbou i nádherným koncertným dokumentom Heima. Obaja, vtedy ešte nezamestnaní, sme zariskovali že v prípade, že v auguste budeme začínať v nových zamestnaniach, nemusíme ešte dostať dovolenku. Výlet do Prahy z Liptova je totiž celodenná záležitosť. Ale keďže odvážnym šťastie praje, zaprialo i nám a v utorok 19. augusta sme sa skoro ráno viezli smerom do stovežatej metropoly.

"Nekupujme si žiadne hlúpe bagety, vo vlaku si dáme normálne raňajky" odhováram Ostrovanku od nákupu pochybného staničného sortimentu s patričnou hrdosťou na to, aký skvelý nápad som dostal. Lenže v expresných vlakoch žiadne reštauračné vozne nebývajú, zistili sme tri minúty pred odchodom, a tak sme si nechali chuť na varené párky a teplý čaj zájsť v driemotách počas cesty.

Prvá vec po vystúpení z vlaku krátko poobede v hlavnom meste našich západných susedov bol teda práve nákup pochybného staničného sortimentu bagiet a pleteniek. Keď sme umlčali žalúdky vybrali sme sa tradičným smerom Václavák, Staromák, Karlák, Hrad a Zlatá ulička aby si Ostrovanka, ktorá bola v Prahe prvýkrát, absolvovala túto povinnú trasu a nabudúce už sa mohla venovať aj menej okukanejším a turistami zaplneným kútom tohto krásneho mesta. Po ceste sme, celkom prirodzene, naďabili aj na nejaké tie pivká a vepřo-knedlo-zelí či pečenú kačku. S tými pivkami sme to ale naozaj nepreháňali, pretože nás večer čakal hlavný program a nechceli sme sa nie príliš, ale vôbec unaviť. A tak sme si, pre každý prípad, tesne pred odchodom smerom na Výstavište ešte vychutnali skvelú kávu so zmrzlinou u McDonalda a o chvíľku sme už stáli pred HC Sparta Praha.