Stálo to za to - náHradný festival Trenčín 2009

Keď mi niečo pred vyše mesiacom a pol zavolal trenčianský pesničkár Miro Ďuriš, tušil som, že to zrejme nebude len tak. Nemýlil som sa. Miro ma spolu s Hadom pozval zahrať si na novom hudobno-divadelnom festivale v Trenčíne, ktorý sa mal uskutočniť na nádvorí Trenčianského hradu. Kto už by odolal takejto ponuke?

Trenčín je v posledných rokoch známy hlavne vďaka festivalu Pohoda, ktorý mu robí veľmi dobré meno. Okrem Pohody je však v Trenčíne toho na obdivovanie ešte veľa. Napríklad pútnici už zdiaľky spoľahlivo zaregistrujú jeho dominantu, nádherný Trančianský hrad. Hrad známy vďaka Matúšovi Čákovi Trenčianskému, Studni lásky a s ňou spojenou povesťou o Omarovi a Fatime sa od 13.júna 2009 bude môcť pochváliť aj novým hudobno-divadelným festivalom s názvom „náHradný festival“. Mínus prvý ročník tohoto festivalu sa nerodil ľahko, no aj napriek rôznym neočakávaným prekážkam sa ho podarilo zorganizovať a z toho čo som mal možnosť vidieť a zažiť, môžem skonštatovať, že na veľmi slušnej úrovni. 

Dramaturgia festivalu bola rozvrhnutá do dvoch festivalových dní (sobota a nedeľa). Divadelné predstavenia boli rovnomerne rozdelené pre deti, aj dospelých návštevníkov. Predstavili sa menej známe súbory, ale aj zoskupenia, ktoré majú na divadelnej scéne už svoje meno. Zamerám sa však na hudobných hostí. V sobotu sa publiku predstavili Veronika Lendelová, o ktorej už dlhšiu dobu nebolo počuť. Sám som jej vystúpenie nevidel, no podľa reakcií ľudí z publika predviedla svoj folkovo-šansónový recitál, ktorý nevdojak núti k zamysleniu. Ďalším sobotňajším hudobným hosťom bola Soňa Horňáková. Soňa na rozdiel od Veroniky koncertuje pomerne často a na koncertoch je známa svojou srdečnosťou a bezprostrednosťou. Nebolo tomu inak ani tentokrát. Sama odohrala zhruba trištvrtehodinový recitál, v ktorom nechýbali jej známe hity preložené pesničkami z posledného obdobia.

Nedeľný program začalo o 15:00 Divadlo Bascénus detským predstavením Psíček a mačička. Po ňom sme už nastúpili na scénu my dvaja s Hadom a v priebehu 45 minút sme odohrali väčšinu našich spoločných piesní a pár som ich zaspieval aj sám. Had mal v ten deň rozprávaciu náladu, tak som ho nechal, nech odmoderuje celé naše spoločné vystúpenie. Publiku sa naše pesničky páčili a od riaditeľky festivalu sme dostali na pamiatku štylizované keramické srdcia (tie dostali všetci účinkujúci). Po našom pesničkárskom vystúpení nasledovala Janais. Charizmatická speváčka a pesničkárka sa venuje hudbe už dlhšie, no v priebehu posledného roka zaznamenala so svojou kapelou hádam najvýraznejšie hudobné úspechy. S piesňou „Taram ta rej“ sa jej podarilo prebojovať až do slovenského finále súťaže Eurovision song contest, kde obsadila konečné 8. miesto. Mimochodom, táto pesnička sa stala aj hudbou v reklame na chutné maslo :-) . Do samotného koncertu som poznal iba túto ich pesničku a na základe nej som si myslel, že celá ich tvorba sa ponesie v podobnom duchu. O tom, že som sa mýlil, ma presvedčili hneď na začiatku a neskôr aj počas celého vystúpenia. Tvorba Janais sa nedá zaškatuľkovať. Hrajú skrátka piesne, ktoré im napadnú a v takom štýle, aký sa im k danej pesničke najviac hodí. Prevažná časť koncertu bola popová, no načreli aj do tvrdšieho rocku, zabodovali aj skladbou v štýle ľudovej balady a na konci vystúpenia zaznel aj šansón vo francúzskom jazyku. Pre mňa osobne to bolo sympatické vystúpenie, ktorého spojivkom a ozdobou bola speváčka Janais a jej prirodzený sýty a osobitý hlas, ktorým vie veľmi dobre narábať.

Po Janais sa na pódiu usadilo Celkom malé divadlo zo Žemberoviec, ktoré sa predstavilo hrou „Druhá smrť Jany z Arcu“. Príbeh o Jane, ktorá bola v očiach Angličanov a Burgunďanov iba čarodejnicou a kacírkou a ktorú si "záujem štátu" želal odsúdiť. Dokument z jej výsluchu sa stal tématickou predlohou aj tejto divadelnej hry. Adaptácií na túto tému je neúrekom a ani v tejto nevzdelané vznešené dievča s vlastenectvom v srdci nemohlo vzdorovať politike a vtedajšej cirkvi. Nie som odborníkom na divadelné umenie, no toto stvárnenie sa mi páčilo. 

Hada nikdy nie je dosť! V duchu tohto hesla preto vystúpil ešte raz na pódium, tentokrát už sám. V tomto bloku predstavil svoju humornú a satirickú pesničkársku tvorbu, vďaka ktorej je známy široko-ďaleko. Spomínal som, že Had mal v ten deň chuť rozprávať a tá ho neopustila ani počas jeho samostatného bloku. Ku každej z piesní mal pripravené úvodné slovo (niekedy aj úvodnú poviedku). Zahral svoje osvedčené hitovky no na záver pod vplyvom okolností odprezentoval aj úplne novú pieseň v šarišsko-bratislavskom dialekte o vnukovi, ktorý má problém s pitím. Had nezabudol pochváliť publikum za pozornosť a všetkých organizátorov za podmienky, ktoré nám ako účinkujúcim hosťom poskytli (hlavne za chutné zákusky v zákulisí ).

Záver festivalu patril opäť divadlu. Trenčianske divadlo Normálka sa predstavilo hrou Samo z lazov o človeku, ktorý nie je ničím výnimočný. Napriek tomu však Samov banálny príbeh, vyrozprávaný mladou, nádejnou redaktorkou v spolupráci s partiou nadšencov, nabáda k zamysleniu nad dávno známou pravdou, že „Život je jeden z najťažších”. V hlavnej úlohe Sama Picherta st. sa predstavil už spomínaný pesničkár Miro Ďuriš, ktorý je okrem iného aj scenáristom a režisérom tejto hry. Miro ukázal v tejto pre mňa osobne novej polohe úplne iného človeka. Poznal som ho ako pesničkára, ktorý je schopný napísať dobrú pieseň, je skromný a priateľský, no akosi nikdy nevytrčal z radu. V roli Sama to bol sebavedomý nadaný herec, ktorý bez problémov predal svoje emócie publiku a to mu ich zjedlo aj s navijákom. Naviac bol jedným z hlavných organizátorov festivalu, ktorý by pri troche dobrej vôle mohol byť ozdobou letných festivalových sezón. Vďaka nádhernému prostrediu a všetkým ochotným ľuďom, podieľajúcim sa na zorganizovaní mínus prvého ročníka a hlavne vďaka publiku by si to určite zaslúžil.  

Reportáž Mira Ďuriša si môžete prečítať na tejto adrese

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu