Spomienky na folkové leto, 2. časť

Včera sme uverejnili prvú časť z článku Dušana Franců, v ktorom zo svojho pohľadu hodnotí uplynulú festivalovú sezónu. Dnes vám prinášame jeho druhú časť.(...pokračovanie včerajšieho článku.)

Najväčším festivalom, na ktorom sme tento rok hrali, bol Mohelnický dostavník. To je zaujímavá akcia, ktorá na jeden víkend totálne zapĺňa veľký autocamping. Okrem veľkej superscény s videostenou a menšej „Dúhovej“ sa hralo ešte aj vlastne všade. Pri každom bufete, medzi chatkami a hlavne každý s každým. Príjemným prekvapením pre našu kapelu bolo nečakané pozvanie k trampskému ohňu. Predstavte si oheň, ktorý horí bokom od ostatného diania, takže tam nedolieha hluk z mohutne ozvučených pódií. No a okolo toho ohňa sedí niekoľko desiatok trampských dušičiek a celkom potichu počúva trampskú klasiku v "origoš" prevedení bez aparatúry. Medzi tieto štýlové osadné kapely pozvali aj nás. Nielen česť, ale aj krásny zážitok.
„Mohelňák“ sa od festivalov porovnateľnej veľkosti líši ešte v niečom. Kým na iných festivaloch pre samé reklamy sotva vidno muzikantov, tu sú reklamy skromné a nerušia. Neviem, ako to šéf festivalu - Aligátor - robí, ale muzika je tam na prvý pohľad prvoradá.

Vystúpeniam v reštauračných zariadeniach sa obvykle vyhýbame, ale dve tohoročné výnimky stáli za to. V Hradci Králové vlastní istý pán Vrzáň prosperujúcu záhradnú reštaráciu „U letců“. No a v tej záhrade usporadúva koncerty. Ich program je vopred propagovaný v lokálnych médi8ch a tak na koncert Poupat a Rolničiek prišli stovky ľudí. Žiadna krčmová vrava, ale krásna atmosféra súznenia s vnímavým publikom.

Vo Svätom Antone (bývalý Antol) istý pán Binder založil ranč „Nádej“. To proste treba vidieť a zažiť. Takto to vyzerá, keď sa niekto rozhodne, že urobí miesto, kde sa ľudia budú dobre cítiť. Odporúčam neobísť toto miesto, ak budete prechádzať cez Svätý Anton. Je prakticky isté, že muzika sa tam udomácni.

No a nemožno nespomenúť aj posledné letné prekvapenie. Bol ním nový festivalček "Folkovanie v Kaplne", zrodený toto leto v hlave istého Stanleyho. V neveľkej obci neďaleko Trnavy sme mali tú česť s prekvapivo dobrým publikom.

Vo všeobecnosti mali prakticky všetky festivaly, ktoré sme navštívili, veľmi dobrú atmosféru.
Škoda, že sa čosi podobné nedá povedať o zvuku. Tento rok platilo, že malé festivaly mali dobrý zvuk a veľké slabší až mizerný.
Neviem kto zvučil Strunobranie (tam som iba robil poskoka), ale bolo to naozaj dosť zlé. Pochvala z úst Františka Nedvěda sprevádzaného halfplaybackom z CD vyznela skôr ako záverečný vtip.
Na Terchovskom budzogáni sa zase tak trochu prejavil konflikt kultúr. Rockový zvukár je presvedčený, že to musí hulákať, a keď sa ľuďom sami nesklápajú uši od bolesti, tak je to uspávanka. Máloktorý zvukár zvláda rock aj folk. Rockeri obvykle neveria folkáčom, že keď stiahnu výstupnú úroveň o polovicu dolu, začne byť spevákom rozumieť a dajú sa rozoznať zvuky jednotlivých nástrojov. Rockeri sa zase sťažujú na folkových zvukárov, že ich uspávajú a že to „nemá šťavu“. Naštastie sme sa so zvukármi napokon dohodli a oceňujem ich ústretovosť.
O rýchlosti „veľkých“ slovenských zvukárov ani nehovorím. Temer všetci by potrebovali malú exkurziu na české festivaly, kde je každý zvukár pripravený na to, že kapely idú po sebe v rýchlom slede, takže treba mať pripravených niekoľko mikrofónov a liniek navyše. U nás bežne pán zvukár v predlžujúcej sa pauze začne rozmotávať akési ďalšie káble, ktoré práve vybral z kufra, prípadne rieši problém, že sieťovú zástrčku má iba na ľavej strane pódia a predlžovačku už nemá. Medzitým konferenciér potí zo seba pomaly už aj zážitky zo svojho detstva, lebo už mu došli aj sprosté vtipy. Napokon to vzdá a utečie na WC, kým z odposluchov znie "Toho zo štvorky daj do šesťky, toho z päťky pošli do osmičky a toho zo sedmičky pošli do ..."
Veľmi príjemné zážitky nám toto leto pripravili zvukári s menšou aparatúrou, ale s citlivými ušami a dušami. Sklenoteplickí drôtikári prispeli k nádhernej, pokojnej atmosfére večerného koncertu na Prameňoch, z ktorej sa tešili všetci na oboch stranách aparatúry. Nebola to náhoda, v septembri to isté zopakovali na "Folkovaní v Kaplne".
Kremnický Rišo robí už dobrých päť rokov dobrý zvuk bez ohľadu na to, akú má aparatúru. Nemachruje s krabičkami, ale slúži celkovému efektu. Rozumie muzike, rozumie publiku, chápe atmosféru. Radosť hrať aj počúvať.
Na Vandermúze sa tohto roku naozaj "vytiahli" Peter Bázlik s Vladom a Andrejom. Napriek tomu, že koncert bol nesmierne dlhý, každé vystúpenie bolo výborne ozvučené, takže bolo skvele počuť a rozumieť po celej lúke. Ráno mi niekoľkí ľudia vraveli, že keď vychádzal mesiac, vyšli sa naň pozrieť na lúky za areálom a aj tam bol taký krásny zvuk, že tam ostali ležať v tráve a počúvali, hľadiac na prekrásnu nočnú oblohu.

Na celkovú atmosféru koncertov a festivalov vplývajú nemalou mierou aj konferenciéri. Toto nie je práve silná stránka slovenskej folkovej scény, no napriek tomu existujú aj v tejto oblasti "svetielka nádeje". Asi najsilnejším je prešovský moderátor Rado Mešša. Profesionálny rozhlasák, ktorý celkom primerane dokáže vyplniť čas zmysluplným rozprávaním a nesnaží sa byť zabávačom za každú cenu. Ak dostane viac príležitostí získať viac skúseností s folkovou scénou, možno sa konečne dočkáme.
Púchovský Ropák má talent, bohužiaľ, folk je len postranným záujmom pri jeho mnohých iných aktivitách v divadelnej oblasti, takže z neho viac ako doteraz asi nedostaneme.
Popri svetielkách nádeje však zasvietil aj "reflektor depresie". Od pozitívnych formulácií ustupujem nerád a len v krajných situáciach, ale egocentrické táranie rozprávača na Folkovaní pod Skalkou ma presvedčilo, že nie každému patrí mikrofón do ruky.

Niektoré, nepochybne významné festivaly, som nespomenul proste preto, lebo som tam nebol ani sám, ani s kapelou. Rád si o nich aspoň prečítam.
Súťažné festivaly už vynechávame, pretože máme tak trochu rezervovaný vzťah k "súťaživej" atmosfére. Muzikantov máme radšej ako kamarátov než ako súperov. Prešli sme súťažami v minulosti rovnako ako všetky kapely. Dnes chodíme jednoducho iba tam, kde nás pozvú, lebo nás tam chcú.

Ešte stále existujú podujatia, na ktorých ma irituje podceňovanie slovenských muzikantov. Na plagátoch sú uvedené mená niekoľkých českých hviezd a formulka "a mnohé ďalšie skupiny a sólisti", čím sú myslení všetci slovenskí účinkujúci.
A "najlepšie" je zdôvodnenie takéhoto postoja: Ľudí do hľadiska vraj pritiahnu jedine tie hviezdy z Česka a v niektorých prípadoch to tak vraj chcú aj sponzori. Naši muzikanti, ak chcú, môžu "si prísť zahrať" alebo "zasúťažiť" a vyplniť čas pred cudzokrajnou hviezdou. Toto nie je, našťastie, zovšeobecnenie, iba príklad. Celú túto poveru najlepšie vyvracia Vandermúza, ale aj niektoré ďalšie festivaly, ktorých tvorcovia si dali tú prácu a vytvorili si aspoň trochu prehľad o slovenskej folkovej scéne.
Slovenské folkové publikum totižto nie je sprosté. Sú tu tisíce ľudí, ktorí pojazdili za leto viac ako jeden festival folkovej muziky a vedia svoje.
Nie som iste sám, kto pôjde na festival ani nie tak kvôli hviezde, ktorú už dobre poznám, tobôž nie sprevádzanej halfplaybackom, ale kvôli originálnej muzike prešovskej Hrdze, kvôli sympatickej "comebackovej" kapele "Túlavá Pohoda", ukpokojujúcemu Jasoňu, invenčnej Bobovej diéte či vtipnému Mikimu Štecovi a mnohým ďalším.

Keď to teda zhrniem, moje folkové leto bolo bohaté a krásne. S kapelou sme najazdili tisíce nie práve pohodlných kilákov, nadžgatí v malom aute, ale nestalo sa nám ponorkou. Stretli sme množstvo milých ľudí, spievali na krásnych miestach a plávali v pekných jazerách. Mrzí ma snáď len neistota, či sme všetkým fajn ľuďom stihli oplácať to, čím nás potešili. Ak nie, snáď ešte bude príležitosť.

Dušan z Rolničiek

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu