Prison Tour - Drahonice alebo okuh okolo Prahy s polomerom 150km

Azda to nebude až taký hriech prezradiť, že kapela Kofein je, okrem iného, charakteristická spontánnymi až živelnými odchodmi na svoje vystúpenia. Stúpajúce nadšenie koncentruje energiu a potláča únavu po ťažkom pracovnom týždni. Zahrievacia skúška pred odjazdom, skladanie nástrojov a vybavenia, zhromaždenie proviantu a tekutín na cestu, mená a čísla kontaktných ľudí naškrabané na útržkoch papierikov - to všetko sa deje v extrémne krátkom čase. Dalo by sa z toho zblázniť, ale... keď nás to tak baví...:-)

Na bielu sobotu vyrážame podľa podobného scenára do väznice v českých Drahoniciach. Po výjazde vždy nasleduje jeden hlboký nádych a krátky flashback toho, čo sme zabudli, či a čím sa dá zabudnutá časť nahradiť, či to majú tam, kde ideme, alebo či sa vraciame. Hlboký a spokojný výdych. Nevraciame sa...:-) Presekáme sa Prahou upchatou chatármi a chalupármi, zadáme cieľ do digitálneho i analogového navigačného systému a pridáme plyn. Samozrejme, s citom. Krajina, ktorou prechádzame sa vlní ako hladina rybníka. Takého, pri ktorom nikto nevysadil topole. Kolesami na zemi, ale aj tak jednostaj stúpame a padáme.

Do Drahoníc prichádzame s jemným meškaním, ale bude nás to stáť iba obed. Väznice niekedy ani nemajú presnú adresu, bývajú na okrajoch miest či dedín, dobre viditeľné a na prvý pohľad rozoznateľné. V opačnom prípade sa stačí popýtať miestnych. Pýtame sa teda. Mladý muž prikyvuje a posiela nás hore na kopec smerom na Bavorov. Tam, kde mali byť budovy basy je však les, pod ním lúka a na nej stádo pasúcich sa srniek. Skúšame ešte vedľajší kopec, ale bez úspechu. Spustíme sa späť dolu do dediny. Prvýkrát v aute padne nesmelá zmienka, že toto asi nie sú tie správne Drahonice. Áno, pre Čechy a Moravu je to typické, že sa názvy sídel opakujú. Dokonca aj Prahy majú dve, či tri. Pristaneme pri staršom pánovi, ktorý na dvore opravuje auto. Potvrdí našu nemilú predtuchu. Medzitým nám zvoní telefón, volá nám pedagóg z vezenia. Chvíľu si ho pohadzujeme ako horúci zemiak. Koncert v Drahoniciach sme totiž už raz pre logistické komplikácie museli veľmi narýchlo presunúť. Vtedy som telefonát plný smutného vysvetľovania zobrala na seba ja, teraz sa podujal Oli. Ani sme sa poriadne nestihli poradiť, čo teraz... Ale je jasné, čo chceme. Je jasné, čo chcú väzni, ktorí kvôli účasti na koncertu brigádovali a ťahali nadčasy, prichystali si pre nás darčeky a vôbec... tešili sa. Takže vlastne niet čo riešiť, ide iba o to to stihnúť. Je dvanásť a my máme čas iba do štvrtej, jej úderom nám vyprší povolenie na vstup do zariadenia, to znamená o štvrtej byť za bránou basy „se vším všudy“. Správne a nesprávne Drahonice delí 150 kilometrov. Atmosféra v aute zhustla, ale kým nie sme sklamaní, iba napätí, je to dobré.

Nasledujúce dve hodiny sú skúškou akceleračných a brzdných vlastností kapelného auta, Oliho šoférskych schopností a môjho tráviaceho systému...:) Pre prípadnú policajnú hliadku máme pripravenú vetu: „Vzdajte to, aj tak ideme do basy...“ Ale vážne, toto boli najťažšie chvíle celého dňa. Nájsť kompromis medzi bezpečnosťou a rýchlosťou stojí Oliho veľa síl. Dedina za dedinou, cesty sa kľukatia tak, ako šiel prvý furman s vozom... Však viete, cez richtárove polia nesmel a silné, ale trochu lenivé voly aj tak rovno cez kopec hnať nemohol. Cítim, ako sa mi nafukuje žalúdok a to aj napriek tomu, že mi nebýva zle a už vôbec nie z jazdy v aute. Trochu rozmazane a kvapne vnímame krásu naokolo. Vesničky plné rybníkov, romantického sedliackeho baroka na kostoloch, domoch a vysokých bránach dvorov. Trochu ospalé, ale už pučiace lesy a v nich ako zjavenia hájiky bielych briez, ďalšie a ďalšie čriedy srniek vyhrievajúcich na slnku. Polia preplnené sviežou zelenou oziminou. V ušiach mi mimovoľne zaznejú slová: „Domove líbezný...“ a „Vy jste zase kochal, pane doktore, že jo...?“ z kultových českých filmov. Čo viac dodať, malebný a krásny kraj.

Pred bránou väznice precitám späť do reality. Víta nás náš pán pedagóg a mačička šmajchlujúca sa o mreže. Jasný dôkaz toho, že aj väzenie môže byť fetiš! Teraz však nestrácame čas. Občianske preukazy, odložené mobily, priznané kovové predmety, odhalený obsah mojej kabelky. Bleskový presun na miesto činu. Bedne, dva zosíky, mix, chumáč káblov... Nikdy predtým som tak rýchlo nezapojila neznámu aparatúru! Neskutočné, ešte si stíhame odpiť ponúknutého z turka. So zvukom poslednej struny pri ladení vchádzajú väzni. Sála sa zaplnila do posledného miesta, môžeme začať.

Koncert samotný sa mi zapísal medzi tie momenty v živote, ktoré by som rada mala nejako, niekde zaznamenané, aby sa dali pustiť a prežiť znovu. Bolo to ako keď potrasiete fľašou šampanského a povolíte drôtik držiaci štupeľ. Celú cestu sme sa doslova a do písmena triasli, a potom sme vybuchli, drobné kvapôčky z nás zasiahli azda každého človeka v hľadisku. Stekali a vsakovali pod pokožku. Nohy klopkali do rytmu. Krásne poznámka zaznela v rezkom a hojdavom úvode a lá bossanova piesne: „To bude cigánská...“ Tak pozorné publikum sme snáď ešte na koncerte nemali, nielen väzenskom, všeobecne. Netvrdím, že to bolo dokonalé vystúpenie, únava z dlhej cesty robila svoje, sem-tam sa šmykla ruka, sem-tam sa stratilo slovo, ale bolo v tom toľko energie... 50 minút ubehlo mihnutím oka. Počas zvyšných 15 minút do štvrtej doznieva potlesk, zaznieva otázka ohľadom hrania v areáli psychiatrie v Prahe, ktoré sme v sprievodnom slove načrtli, ale nedokončili. Dostávame drobné darčeky, parádne sklenené hrnčeky s vypieskovaným logom väznice, náramky a stojančeky vlastnoručne vyrobené odsúdenými, pozvánku na letné slávnosti v Podbořanech a dokonca i kvietok (iba pre mňa...:)) a zabalený obed (pre oboch, čiže Oli má dva...:)). Odchádzame ako obvykle osve, šofér ide v aute areálom ústavu vždy sám, stretáme sa na vrátnici. Vzájomne si s pánom pedagógom ďakujeme a dôkladne oskenovaní sa lúčime. S úderom štvrtej hodiny sedíme v aute, chvíľu len tak sedíme, pozeráme na seba... Dali sme to a dali sme to riadne!

Tak nejak to všetko hreje, ako to slnko, čo sa po nás načahuje celú cestu späť. Tak nejak to všetko dáva zmysel. Dvihnúť sa a ísť k tým, ktorí sú poslední z posledných. Nevieme, prečo a začo boli odsúdení, to je naozaj lepšie nepýtať sa. Vždy sa však vyzvedáme, ako sú na koncert vyberaní. V drvivej väčšine je to pre nich odmena za príkladné správanie. A my sme veľmi radi, že môžeme byť pri tom, keď sa snažia ísť inou cestou, že hráme ľudom, ktorí sa snažia byť lepší.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.