Pathetic Hypermarket Band - Bosou nohou

Luxusnou cestou sa mi dostal do rúk v poradí štvrtý štúdiový album bratislavskej formácie Pathetic Hypermarket Band. Zadarmo, pekne do ruky od pani poštárky. Štvorka, s názvom Bosou nohou, vykročila s hrdým prívlastkom - prvý oficiálny. Srdečne gratulujem. Každý luxus ale niečo stojí. V tomto prípade to na oplátku vyriešim napísaním nasledujúcich riadkov. A nazvime to kľudne recenziou. Urobím to aj napriek tomu, že som ich verným fanúšikom a celé osadenstvo kapely sú moji priatelia. Ponechám jednoducho na čitateľovi, nech sa s tým vysporiada ako chce.

 Vkusný, výtvarne citlivo spracovaný obal s jednoduchou ilustráciou v dvojfarebnom, bledomodro-bielom prevedení, s vyobrazením bosej nohy kráčajúcej po tráve ponad odkvitnutú bielu púpavu, korešponduje nielen s hudobným obsahom, ale aj s ročnou dobou, kedy album uzrel svetlo sveta. Meno jej autora sa však z obálky nedozviete. Mám pocit, že kapela chce programovo pôsobiť ako jeden spoločne dýchajúci organizmus a tak sa nedozviete ani inú informáciu. Tým myslím jednoznačné označenie autora textov a hudby. Vo vnútri, pod priehľadným plastovým výliskom, po odňatí samotnej placky, nájdete do kruhu zalomené texty. CD obsahuje deväť skladieb, plus jeden bonus track. Celková dĺžka 40 minút. Dočítal som sa, že album bol nahratý v dvoch etapách. Časť v roku 2009 (štúdio ARS) a časť v roku 2012 (štúdio VERKLIK). Obsadenie: Mário Polónyi - gitara, spev, basgitara, Julián Ratica - bicie a perkusie, gitara, klávesy, kontrabas, spev, Stano Kalman - basgitara, gitara, spev, Zuzka Cenkerová - husle, spev, Laura Polónyiová - spev, Jano Hergott - klávesy, spev, ex PHB Katka Žilová - akordeón, spev a hostia Vlado Nikulin - gitara, Zoltán Rác - spev. Toto už samo o sebe napovedá, že poslucháča čaká aranžérsky bohato koncipované dielo. Ale pekne poporiadku. Pozrime sa na jednotlivé skladby.

Groše - po mnohonásobnom vypočutí albumu nielen jednotka na playliste, ale pre mňa osobne top celej, inak veľmi vyrovnanej desiatky. Medzi topky je z čoho vyberať. Jediná pieseň, v ktorej generalisimus Mário dominuje ako spevák. To je výrazná zmena v kontexte ostatných albumov. Parádny spevácky tandem s huslistkou Zuzkou Cenkerovou v refréne. Prvé zimomriavky. Zuzka sa ešte na albume pár krát vokálne ozve, ale už nie takto vpredu. Vedel by som si predstaviť dať jej oveľa viac priestoru. Pekne zafarbený, výrazný, moderne znejúci hlas. Hádam, či text náhodou nevznikol počas unikátneho „Folkového bechu“ Petra Kefa Šranka naprieč Slovenskom, keďže v booklete figuruje pri tejto skladbe aj jeho meno.

Človečina - pieseň Stana Kalmana, ktorý okrem pôsobenia v PHB, hrá aj ako sólo pesničkár. Smutno-veselá pekná „kalmanovka“ už dávnejšie zaradená do koncertného repertoáru kapely. Jednoduchá gitarka, s citlivým, jemne dramatickým klávesom. Pieseň pekne graduje a rytmické intermezzo s následným skočným gitarovým sólom hosťa Vlada Nikulina tejto piesni veľmi pristane.

Tara - veľmi pekný refrén. Musím uznať. Rovnako sa zrejme páči aj kapele, preto nám dopriala jeho mnohonásobné opakovanie. Bez námietok. Parádne sóla, prvé „santanovské“, druhé bustrovanými husľami brilantne rockovo namydlené, odštartuje vtipné chlípnute. Naozaj chutné sústo, v ktorej spevácky hosťuje Zoltán Rác. Málo je spevákov v kapele? Nedá sa prehliadnúť, že na tomto albume spievajú úplne všetci.

Princíp kaktusu - prvá z dvoch inštrumentálnych vecí. Táto je z autorskej dielne Katky Žilovej. Zvukovo aj harmonicky sa vraciame k typickému zvuku PHB z minulosti. Myslím, že jedna inštrumentálka by v playliste bohato stačila. Ak by som si mal vybrať, tak túto.

Bosou nohou - nádherný gitarový nástup. V rytme bossa-novy, so spevom Katky Žilovej sa na vás vyleje vedro optimizmu, v tejto vlastne titulnej piesni. Sme v polovici albumu a zatiaľ ani sekunda, ani náznak nudy. Stále sa tu čosi deje, strieda, mení. Štýly, hlasy, farby, rytmus, všetko. A ja už viem, že takto to pôjde až dokonca.

Ej padá, padá rosička - uprednostňujem autorský prístup v plnom rozsahu. Prerábky ľudových piesní sú ale stále in a určite si svojich poslucháčov a fanúškov nájdu v hojnom počte. Dobrý výber ženského hlasu. Laure tieto veci sedia. V duete s Máriom, citlivo spracovaným aranžmánom a melancholickým akordeónovým sólom.

Šaty vidiečanky - veľký hudobný, no v tejto súvislosti hlavne textársky potenciál Mária Polónyiho trošku prekvapivo supluje zaradenie druhej inštrumentálnej skladby. Neprekáža mi, ale Máriove textárske majstrovstvo by ma potešilo na tomto mieste viac.

Havana - opäť autorsky aj interpretačne Stano Kalman. Jediná pieseň, ktorá mi koncepčne do albumu nezapadá. V rámci Stanových sólo vystúpení je úplne v poriadku, baví ma to. Ale tu ma to odrazu vyhodilo do úplne iného vesmíru. Celému dojmu nepomohol ani klávesový karibik. Proste kabaret.

Swing - po nežnej husľovej predohre sa dostávame k záverečnej piesni, ktorú žánrovo jednoznačne definuje už samotný názov. Takéto vytancovanie z albumu sa mi páči. Aj melodický hromadný spev záveru svedčí. Ale to ešte nie je úplný koniec.

Swing Bonus Track - je úlet hodný PHB. Táto bodka svedčí o nevyčerpateľnej kreativite kapely. Aj keď celkom jasne nerozumiem textu a dokonca tam zaznie nemčina, vždy sa na tento štek teším. Jediná vec, ktorá mi túto radosť trošku priškrtí je, že je to úplný záver. Uniesol by som ochotne a rád ešte jeden polčas.

Multižánrový album bratislavskej kapely Pathetic Hypermarket Band - Bosou nohou, by som v celku okomentoval nasledovne. Parádne muzikantské výkony každého zúčastneného. Bohaté, premyslené a vyzreté aranžmány, kvalitné texty. Nie je to jednoduchá hudba. Technicky-nástrojovo a rytmicky náročné postupy však kapela vymýšľa a odohrá až s tanečnou ľahkosťou. Napriek veľkej štýlovej rozmanitosti album pôsobí homogénne a vyvážene. Na svoje si prídu rovnako fajnšmekri, ako aj menej nároční poslucháči. Podľa mňa je to pozoruhodný album, tak ako všetky doteraz a zaslúži si pozornosť všetkých, pre ktorých nie je hudba iba akustickým podmazom pri chvatnom nedeľnom upratovaní. Originálne, s jasným rukopisom a v neposlednom rade vynikajúcim zvukom. Každý tón je čitateľný a jasný, nič tu nie je len tak. Zvuková réžia, mix a mastering Julián Ratica a Dušan Ratica. Moja poklona. V záverečnom zhrnutí miesto pre kritiku nenachádzam. Tento album si to nezaslúži a u mňa prachom určite nezapadne.

Peter Piatko

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu