Ostrov niekde v Poprade

Neveril by som...

14. marca 2009, Bratislava, cestujem k známemu, u ktorého plánujem prespať a z rádia mi masírujú mozog  kandidáti na prezidenta, pekne jeden po druhom. Môj známy má návštevu... Teší ma, Adriana... Ahoj, Ľubo... Pekný večer... jedna... dve... tri fľaše vína...

Vyšli sme si všetci na prechádzku. Neskôr už za tmy schádzame z Koliby, zo Slamenej Búdy úzkou cestou a vedieme rozhovor o všeličom... Poznáš nejakých slovenských pesničkárov?... Ani nie, osobne nie, ale viem, že u vás v Poprade máte napríklad Števa Šantu, poznáš ho?... Števa poznám, hrala som v jeho videoklipe takú lekárku, ktorá ho počúva fonendoskopom, ale to už je strašne dávno, dávali to v Pesničkároch slovenských Často ho vidievam kráčať popod naše okná... Čože?! To vážne?... No. Poznáme sa už dlho, býva neďaleko...

15. apríla 2009, Poprad, prechádzame sa námestím v meste, ktoré má ambíciu stať sa pre náročného turistu vstupnou bránou do našich nádherných veľhôr. Aspoň tak mi pripadajú ľudia na lavičkách ležérne vychutnávajúci prvé jarné slnko, zmrzlina, koleno cez koleno, sklenené átriá, trblietavé pasáže, architektonicky sterilne preklenuté stáročia napísané vo fasádach domov, ktorým vdýchli novú dušu trendmi spútané mysle architektov, jednoducho slovenské mesto súčasnosti, ale predsa... jeden výklad je dnes čiernou dierou... Vylepený na skle volá nás zďaleka k sebe plagát s obnaženým ženským driekom... A k tomu ešte hrubým písmom napísané OSTROV. Café Crazy, pfuf..., máme reservé stôl pre dvoch , hneď v druhej línii  tentokrát som veľmi rád, že ma tu nikto nespozná (lebo ja nežijem svoj vlastný doom...) a afekt môžem nechať doma...

Je v takých chvíľach podstatný čas?

Venčíme psa sediac na lavičke medzi preliezkami, Bára šantí a obieha steblá trávy, chvíľami som modrým občanom dedinky divne hovoriacich postavičiek, ktorým záleží len na srande a na tom, aby mali dostatok hélia. Okolo frčí ohnutý chlap s gitarou na chrbte... Aďka, nie je to Števo Šanta? Ten s tou gitarou... ohnutým prstom nechcem ukazovať... Héééj... chceš, zavolám na neho?... Nie, to nie...

Ale je nakoniec večer pätnásteho a kráčame námestím a na otázku Mám ťa predstaviť ako Dvaktvara odpovedám, že to nie!!!! Som Ľubo...(Zamumlal som popod nos). Vchádzame do reštaurácie... Ahoj, Števo, toto je Ľubo, toto je Števo... Teší ma... Aj mňa... Toto je Dvaktvar... Sklovce mi pretiekli cez okraje očných jamiek. Ty si ten veľký Dvaktvar??! Odvtedy sa mi zdalo, že som v tom podniku navyše.... Ale Adriane nič nezazlievam, lebo ja vážne veci neviem povedať jasne a artikulácia je podobná dvojtaktnému motoru Chopera.

Ostrov je nádherná kapela naplnená vekom optimálne... Chlapci na mňa pôsobili ako herostrati bez potreby páliť zbytočne. Prišli a spustili... Plávali sme celá krčma, lebo na Spiši to nemôžme nazvať ináč, po hladine niečoho, čo sa volá Po hladine... Tamto sú deti toho gitaristu, tie tri dcéry, hovorí Adriana, tie tri blondínky... To je kráľovský sen, hovorím, tri dcéry a soľ... A neuveriteľne božská gitara. Spiš poznám celkom dobre, lebo som študoval v Spišskej na baníckej a odkojili ma Čo koho do toho, mohol by som povedať, že je rodiskom veľmi dobrých umelcov, spomínam, ale nemenujem...Aj „Števovci“ sú šarvanci s humorom, ktorý ma berie veľmi. Celé vystúpenie mi pripadá ako vystrihnuté z disku Po hladine, avšak oceňujem podanie, ktoré zároveň myslí na return. Piesne ako Z extrému do extrému, harmonika v Keď sa ti tvár usmieva, vznešené dámske veci v skladbe Po hladine odspievané chlapom, alebo daždivá V sladkom daždi beznádeje, ale aj Reovská  Košeľa, to všetko ma naživo vzalo viac ako som čakal. Zhodli sme sa všetci, ktorí počúvali živé vystúpenie až do konca, že bolo naozaj živé a nedalo šancu trápnym koncom s rozpačitým tlieskaním... Ťapkal som ako najatý a konštatujem, že je u nás viac kapiel a interpretov, ktorí neukoja publikum asi nikdy. Človeku sa natíska otázka, či existujú aj v dnešnej dobe albumy, ktoré nemajú slabé miesta...

Tu nestačili štyri prídavky ani výhovorka, že už nič nemáme nacvičené, ľudia sa museli zľutovať nad kapelou, ktorá toho nemala nacvičeného viac a nakoniec musela niekoľko skladieb opakovať... A to je odkaz pre Števa...

My si môžme povedať, že keď budeme venčiť Báru na sídlisku západ a pôjde okolo charizmatický ohnutý chlapík s gitarou na chrbte, že mu nabudúce zakričíme Števóóo!!! A on sa možno na malú chvíľku pristaví ak nebude práve v nejakom strese. (Nezaspievame čosi unisono...? Trebárs... to bratku, stále nie je ono...)nesmelo oslovíme a povieme, že to bol v Café Razy fajn koncert. Alebo si len tak posedíme na lavičke medzi panelákmi a mne sa bude zdať, že Poprad má na to byť vstupnou bránou do Vysokých Tatier.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.