Nedeľa s Piatkom alebo O dvoch lazníkoch a kultúrnom zážitku

Zobudil som sa o ôsmej pred obedom, pohľad z okna ma dojal...- svietilo slnko.

Taká nádherná nedeľa? Začudoval som sa, lebo poznám len odporne krásne alebo nedozierne melancholické nedele.

Po dvojtýždňovom období nepretržitého sneženia (keď sa sneh z ciest, u nás na kopaniciach, už nedal odhŕňať, lebo padal za radlicou späť do úzkych koridorov a ked som jedno ráno musel skákať z okna aby som si spred dverí odhádzal závej), mrholenia (to keď sa trochu oteplilo a rozzurčali sa potoky, trikrát za jeden deň ma musel sused vyťahovať z dvadsaťcentimetrovej vrstvy snehovej kaše, lebo už som sa odvážil odísť autom na nákupy do Starej Turej) nízkeho tlaku, ktorý sa pohyboval na úrovni 700 hPa (nevedel som, že je to vôbec možná hodnota...), po dňoch, ktoré akoby jeden druhý vyťahovali zo smoly a lepiac sa o svet kotúľali sa lenivo popod okná dolu záhradou, ked som ani fyzicky nemohol nič na svojom domčeku robiť, lebo všetky stavebné materiály boli pod snehom, behávat sa tiež nedalo a už som strácal zdravý úsudok (a to, myslím, bolo z niektorých komentárov cítiť...) sa stane toto...!

A to práve v deň, keď som sa rozhodol íst na koncert, nepoviem mojich obľúbených, ale trebárs pesničkárov, ktorých som už dlhšie chcel vidieť....

Teraz je čas na leteckú vývrtku o deň späť...

Bola odporná veterná sobota s už klasickým dažďom, zavolal som susedovi... Dôjdi na pohár vína... Aj došiel... Porátali sme fľaše od frankovky, sklenené aj tie umelé... (22l). Čo? To odkedy?... No odkedy som sa vrátil z vrabčiaka..., ale už mi to liezlo na nervy, najprv som si povedal, že za odmenu, že som dopadol celkom fajn..., potom za odmenu, že som prestal fajčiť a práskať a že som už dva mesiace nič nevypil..., to boli prvé štyri dni, potom, že je zlé počasie a nakoniec už zo zúfalstva... Ale zajtra by som chcel isť niekam preč, na koncert...

Susedovi odcestovala žena pozriet rodičov, ja som na tom nejako podobne, možno ešte trochu lepšie, lebo moja sa nevráti... takže to vyzeralo na pánsky výlet... Turčianské Teplice Nedeľa s Piatkom a jeho hosťami Petiarom (pesničkárom) a Janom Cígerom (spisovateľom)

Opäť prestrih do slnečnej nedele...

Ako sa len veci vedia v pravý čas vyjasniť, presne keď je to najvhodnejšie a nik to pritom nečaká... (škoda, že len niekedy). Môj starý zorvŕzganý koráb sa ťahal, zohrievaný kojeneckým jarným slnkom, na Bánovce... A kde to tam hrajú?... V nejakom kúpeľnom dome alebo hotely Veľká Fatra... To majú dobre, večer tam budú všetci znudení pacienti, to ja fakt dobré miesto na koncert... mudrovali sme cestou. Dorazili sme, v reštaurácii, kde sa to malo konať, bolo plno... Nešlo mi to veľmi do hlavy, lebo do začiatku ostávalo ešte niečo vyše hodiny a pol a všetci boli slávnostne naladení a oblečení... Áaaa! Veď dnes je MDŽ...

Ale behom pol hodinky bolo prázdno a my sme tam so susedom ostali úplne sami, v pozadí, na plátne nad barom vyhrávali Scorpions z umplugged koncertu niekde na nádvorí akéhosi zámku a zdalo sa mi, že prídavok je dlhší ako samotný koncert... No a kde sú všetci...? Šak a... teraz je určite večera a po večeri sú tu všetci nazad... Jasneé... Veď si predstav, že by si šiel tak na dva týždne niekam do kúpeľov, čo by si robil večer na izbe?... Ja sa teším na to, keď pôjdem ako dôchodca do kúpeľov... Ja tiež a po večeroch do baru, toto je kurva dobré miesto na koncert... Aj keby ťa nikto nepoznal, nič iné mu večer vlastne nezostava... No...

Potom sa objavil akýsi chlap, na ktorom bolo jasne vidiet, že je to technik, neprezradim ako sme na to prišli, ale skutočne to bol technik od zvuku... Niečo bude... O chvíľu sa objavili tri postavičky, dve s gitarami... Čiapka so šiltom, aáno to bude Peter Piatko, no a ten druhý teda Petiar, nikdy som ich ešte naživo nevidel... A ktorý je teda ten lepší, čo si spomínal?... Ten v pravo (odpovedám, lebo moje hodnotenie býva občas relatívne,ale rebríček absolútny)... Aha!... A tak sme už sedeli piati, ja a sused za stolom, Piatko, Petiar a jeho priateľka (ospravedlňujem sa, že neviem ako sa volá) za barovým pultom. Potom to už išlo... Aparatúra, prví hostia, Jano Cíger- poet-spisovateľ-bohém-Paríž 1912, skúška nástrojov, ach...

Dúfam, že v dalšej pasáži sa nikoho nedotknem aj keď pohladení bude mnoho...

Ideme... Ako prvý sa posadil na svoju typickú barovú s toličku, s jednou nohou spustenou na zem, Peter Piatko a zahral "Milostnú pieseň od podlahy po Johnnyho Deppa", pieseň, ja si myslím..., ktorá nebude nikdy dostatočne docenená, a také mám veľmi rád, potom následovala literárna vsuvka, nie-nie-nie..., literárny blok, ktorý začal dvoma básňami o ženách, jemne tak odejuc dnešný večer do farieb teplejších a vľúdnejších, pokračoval poviedkou, ktorú predniesol taktiež sám autor Janko Cíger... (znova sa ospravedlňujem, pretože som si poznámky nerobil a názvy nepoznám...pako).

V Turčianských Tepliciach sa liečia ľudia z vnútorných zápalov, pri chorobách prostaty atď..., hovorím to len preto, lebo keby to boli choroby srdca, mnohí z prítomných pacientov, a tých bolo čoraz viac, by to niesli veľmi zle. Bol to naozaj skvelý výber diela, s výraznou príchuťou výsmechu zdravého človeka zo starých ľudí so zdravím podlomeným. Veľmi dobre poznám názory starých ľudí, hlavne mojej starej mamy, na smrť a ako sa im počúva rozprávanie o nej... Bolo naozaj komické sledovať tváre starých, aj starobou len tak líznutých ľudí, ktorí počúvali živo opísanú idylickú večernú scénu zo života mladej rodinky, kde žena po skvelom sexe so svojim mužom zomrela nahá v posteli na srdcovú príhodu... Vo vedľajšej izbe spala ich krásna dcérka... Ja hovorím... za vyber diela bravóo!!! ja som sa bavil. Lebo som mladý a čierny humor mám rád... Ešte viac by som sa možno bavil medzi kardiakmi... Všetkým sa uľavilo, keď poviedka skončila a žáner sa trocha odľahčil, za mikrofón sa postavil Peter Lachký a sálu zaplavili vibrujúce tóny jeho elektroakustickej gitary (pekná...) podmastené všakovakými efektami.

Teraz to urobím tak, že nechám hudbu znieť, pretože  v  dave sa začalo diať niečo podivné. Reštaurácia sa zaplnila do posledného miesta. Tak som chlapcom závidel... hrať v komornej atmosfére a pritom pre toľkých ľudí. Tiež som si s dobrým pocitom povedal, že je to konečne koncert, na ktorom kazím vekový priemer v tom pozitívnejšom zmysle, mohol som byt takým štvrtým-piatym najmladším, lebo viem, že môj sused je mladší, Petiarova priateľka vyzerá až neuveriteľne mlado (sorry P.), on je tiež mladší (s väčšími skúsenosťami-sorry P.), Piatko neviem a barmanky som nerátal... Pristavil sa pri mne chlapík, na prvý pohľad mi pripadol ako klávesák z nejakej barovej kapely z osemdesiatych rokov s bohatými skúsenosťami zo zahraničných angažmánov v NDR. Čo sa to tu deje?... ukázal smerom k Petiarovi. To je slovenský pesničkár, tamten v tej čiapke si ho pozval do svojho programu... A ten čo čítal?... Ten je slovenský spisovateľ, ktorý sa strieda s tým, čo hraje... A oni sú nejaká skupina?... Nie... Aha, lebo my by sme tu mali teraz hrat o pol ôsmej... a odišiel. Pozrel som na hodinky, bolo sedem preč.... Pochopil som. Dnes je MDŽ, plná reštaurácia ľudí, ktorí určite neprišli kôli čiernym poviedkam a jazzovým Petiarovým úpravám slovenských ľudových piesní... Títo ľudia sa chcú baviť, prišli sa odviazať po nudných týždňoch strávených chodením po procedúrach a do jedalne. Fľaše červeného vína na stoloch, vysoké poháre, vysmiate znudené paničky, nalomení seladóni s červeným rumencom na vypuklých  lícach sršiaci humorom... Pomaly to začínalo byť neznesiteľné... šum v obecenstve, občas hlasný rehot alebo len decentné pritlmené pišťanie, štrngot pohárov. Chlapcom som prestal závidieť...

Pár rýchlym krokom pobehujúcich ľudí..., niečo sa riešilo, už som si bol načistom... toto tu treba čímskôr skončiť, lebo ľudia sú už nažhavení, kapela už potrebuje zvučiť..., už to aj tak nemá žiadnu úroveň... Našťastie nie...

K mikrofónu sa postavil opäť Jano Cíger a keďže mu neprešiel další morbídny úryvok z jeho knihy, ktorý mal prichystaný, nahradil ho komickým príbehom "sedliaka", ktorý sa vyberie na recepciu do Bratislavského Savoya... Nezaujal..., šum v sále bol čím ďalej neznesiteľnejší, už som sa nevedel ani sústrediť na čítaný text (názov...? ani šajnu nemám) a keď som si povedal, že ešte by mal hrať raz Petiar a možno ešte aj Peťo Piatko, ktorého som chcel tiež počuť, ani ja som už nebol kľudný...

K stolu k nám si prisadli dvaja starší (ako inak) chlapi. Jeden bol, ak nie Ivan Letko, tak niekto neuveriteľne podobný jemu a ten druhý, ak nie Jan z teleshopingu, ten s náušnicou, čo nadšene predáva krájače na zeleninu alebo ochranu laku na autá, tak niekto neuveriteľne podobný jemu (mal aj náušnicu). Zamrazilo ma. Mal na sebe károvanú flamelovú košeľu zapnutú uplne až po krk, musela ho škrtiž, široké rifle s veľkym vybíjaným opaskom. No samozrejme-musel to byť Letkov spolubývajúci z izby, ktorý si nevzal žiadne spoločenské oblečenie a keďže je dnes zábava k Dňu žien a všetci budú v reštaurácii, nenechal ho samého a vzal ho do spoločnosti. Letko sa ku mne naklonil a ukázal k mikrofónu. Čo je to tu?... To je slovenský spisovateľ, ktorý číta úryvok zo svojej knihy... Hej?... Čo to bude?... priklopýtala čašníčka... Jano Cíger presne v tom momente prebil šum v sále výkrikom: Borovičku!-to si jeho hrdina poručil v nejakom bratislavskom bistre. Počuli ste, čo povedal ten pán, borovičku a tonik... ukázal Letko na čítajúceho a bol v tej chvíli bohovský... Jan si dal kávu a k nej tiež borovičku, odkiaľ len zohnal taký špicatý nos...

Keď o chvíľu dobehol Peťo Piatko za Petiarom a niečo mu šepkal do ucha, mohlo to byť len jediné, rýchlo to odohraj a balíme... Neviem, ale keď sa postavil a prehodil si gitarový pás cez plece, šum už mal krčmové charakteristyky, už to bol hurhaj. Opilci pískali, ženy vískali, pán v červenej vestičke s velkými oficierskymi fúzmi a bordovými lícami bavil svojimi komickými pripomienkami na Peťovu adresu tri podnapité paničky, ktoré sa neprirodzene smiali, podchvíľou som započul skandovanie. Čože?!

Keď začal hrať otočil sa ku mne Letko: Toto je kto?... To je slovenský pesničkár, ktorého si pozval ten v tej čiapke... A on je kto?... To je tiež slovenský pesničkár, ktorý organizuje takéto večery a vždy si pozve jedného pesničkára a jedného spisovateľa... Aha, a oni sú kapela?... Nie... A dokedy to bude?... Malo to byť tak do ôsmej som počul, ale že vraj tu je nejaká zábava a skončia skôr... Aháa, lebo my sme prišli na tú zábavu... Letko sa usmial, že je tu správne a ďalej znudene mučil slamkou krúžok citrónu na dne pohára s tonikom, Jan so sklonenou hlavou paličkou krúžil v pene na kapucíne...

Nebudem popisovať márnu Petiarovu snahu niečo so situáciou urobiť, ale keby sa mu podarilo zaujať niekoho z prítomných, ktorí prišli za zábavou a nie za umením, asi by som mu dal za to vyznamenanie...Mohol by som ešte pridat nejakú stať o tom ako sa majú mladí ľudia učiť pokore a trpezlivosti od starších (starých ľudí), ale zdalo by sa, že si zo starcov uťahujem... V nich chyba nie je, možno tu zlyhal nejaký organizačný článok, kto vie... Ja, ostatne, keby som celý život budoval niečo, čo potom niekto mávnutím ruky zbortí, asi by som taktiež venoval posledné roky života zábave...

Chcem ešte poďakovať Petrom a Jankovi za pekný večer... cestou späť opäť pršalo a dnes od rána.... na zošalenie...

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.