Na Liptove dobre - Janko Majerčík, Peter Janků a Soňa Horňáková

Na sobotu 12. júla pripravil Dom kultúry v Liptovskom Mikuláši koncert popredných slovenských pesničkárov. Sympatie si získal nielen výberom účinkujúcich ale aj miestom konania. Nádvorie Múzea Janka Kráľa je svojou komornou atmosférou na podobné akcie ako stvorené.

Stano Štofčík (ex- Mince vo fontáne) si na začiatku odbehol od zvukárskej aparatúry aby bez zbytočne dlhých rečí privítal asi tridsiatku divákov a uviedol tých, ktorí nám v tento večer mali hrať. Ako prvý sa na skromné pódium skromne postavil domáci Janko Majerčík. Jeho tvorba je nasiaknutá láskou k prírode a ku všetkému prirodzenému. Texty neprekvapia, skôr pohladia, ale o to viac mu človek verí. V nových piesňach (mám na mysli tie, ktoré som počul prvýkrát) je už omnoho istejší aj v aranžmánoch a keď to všetko znásobil novou gitarkou s krásnym zvukom o zážitok bolo postarané. Bez prídavku sme ho odísť nenechali.

Petra Janků vídavať viac v televízii ako na koncertných pódiách. Ponúka sa teraz obligátna otázka či sa viac cíti byť publicistom alebo pesničkárom. Je to otázka zbytočná, pretože Peťo už po prvých pár akordoch potvrdil, že žiadna z jeho entít neexistuje na úkor tej pesničkárskej. Skôr by som povedal že sa dopĺňajú, čo je najviac vidieť na jeho častuškách (vzniklo toto slovo zo spojenia "čas tužky"?) s explicitnými politickými textami. Kritike sa však nevyhne ani pokiaľ ide o jeho vlastné rady a tak v jednej piesni vystavuje tvrdej kritike aj kolegov folkerov i organizátorov festivalov. Peťo si na koncert tiež priniesol novú gitarku a pri hraní sedel, čo bola pre mňa takisto novinka. Jeho šoumenstvo tým ale neutrpelo a po pokojnom Jankovom vystúpení rozvíril zvukové vlny ako sa patrí.

S vychádzajúcim mesiacom vyšla na pódium Soňa Horňáková a zvukové vlny sa opäť stali pokojnejšími. S ubúdajúcim svetlom a pribúdajúcim dotieravým hmyzom sa počet divákov trochu znížil, ale Soni to vôbec nevadilo a tí čo ostali rozhodne neoľutovali. Soňa má nevtieravý a prirodzený medzipiesňový prejav a jej kontakt s publikom bol skutočne skvelý hneď od začiatku. Hrala sama, bez svojich (príležitostných) spoluhráčov a tak si dovoľovala improvizácie, vytvárala harmonické plochy s náznakmi sól ako ich poznám zo štúdiových nahrávok. Pôsobila veľmi uvoľnene a tak aj znela jej produkcia. Za tých pár štípancov od komárov sa určite oplatilo ostať.

Keď Soňa dohrala bola už tma a najvyšší čas sa pobrať domov. Na záver tejto krátkej správy mi nedá nepripomenúť, že nádherný priestor Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši je na takéto hudobné posedenia ako stvorený (ak, samozrejme, výjde počasie) a za tento výber i výber účinkujúcich patrí organizátorom potlesk.

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu