Lodenica 2009 - Pohoda na komornej scéne, piatok - 1. časť

Piatok 28. augusta pre mňa nezačal práve najšťastnejšie. Vďaka celkom krátkemu času na prestup som v Liptovskom Mikuláši nestihol rýchlik a tak som si počkal asi dve hodiny na ďalší. Napriek tomu som pravdepodobne prišiel príliš skoro - po kyvadlovej doprave nebolo na piešťanskej stanici ani stopy. Úsmev na tvári mi vyčaroval len postarší pán pýtajúc sa ma či idem na festival Pohoda. "Tesne vedľa", povedal som si viacmenej pre seba. Mojim cieľom bol festival iný - Lodenica, ktorá sa v piešťanskom ATC rovnakého názvu tento rok konal už jedenásty krát. Ešteže existujú taxíky.

Až tak skoro som ale neprišiel, pretože pri mojom príchode na komornú scénu už hrala tretia skupina v poradí. Pathetic Hypermarket Band vsadila na inštrumentálnu kartu - bez textu boli, ak som dobre počítal až tri piesne. V tomto smere celkom vynikla ich originalita. Mário si prikúpil nové hračky - gitarové efekty a najviac sa hral s kvákadlom (ergo wah-wah). Myslím, že je čas nahradiť akustickú gitaru elektrickou. Spev bol zrozumiteľnejší ako inokedy ale nie som si istý či to bolo preto, lebo celkový zvuk skupiny bol viac "výškový" ako by sa patrilo alebo tým, že Mário si údajne našiel šikovného učiteľa spevu.

Martina Javor(ová) je mladé dievča s veľmi dobrými speváckymi predpokladmi a veľmi dobrým výberom spoluhráčov. Jediným nedostatkom bolo to, že zatiaľ akosi nevie presvedčiť publikum. Celkový sound kapely bol ale natoľko sľubný že nedostatky bez výčitiek ospravedlním tým, že možno ešte nie sú natoľko zohratí ako by chceli byť a v budúcnosti si ich koncert určite nenechám ujsť. A vy urobte to isté. I keď neviem či to bude práve na folkovom festivale, vyzerá to že (použijúc kamarátove slová) sa do folku prišli len ohriať a ich hlavné méty sú trošku inde.

Vystúpenie Petra "Petiara" Lachkého je zárukou hravých poetických textov s dávkou nadhľadu a humoru, ktoré sú v absolútnej symbióze s hudobným prevedením. Tento rok zvolil iba akustickú gitaru (aj keď elektrická gitara robí s jeho pesničkami fakt divy). Hneď úvodná pieseň, v ktorej sa spieva "Hurá, poďme na hrušky, najviac chutia polnočné...", mohla tým, ktorí ho nepoznajú prezradiť, že je to majster slova. Ako Petiar sám priznal, za posledný rok nezložil žiadnu novú pieseň, na oplátku ale publiku prezradil pikošky z toho, ako vznikajú jeho piesne. Vtipný, nevtieravý, prirodzený. Záverečná pieseň Piaty deň II. rozveselila celú Komornú scénu. S úsmevom na tvári sme sa mohli tešiť na ďalšie koncety na tejto scéne.

Mysami je tradične chutná porcia výnimočnej spolupráce pesničkárov Rada Radiara Tiňa a Ivana Weissa Hada správne okorenená basovými linkami Katky Žilovej a Sejfovou multiinštrumentalitou. I keď práve to korenie sa mi zdalo nejaké vyprchané - Katka akoby nebola vo svojom živle. Ostanúc pri kulinárskej terminológii povedal by som že chutilo dobre, ale chýbala správna aróma. Ináč som sa ale celkom výdatne nadžgal spoločného Radiarovho a Hadovho spevu - ich hlasy si teda fakt sadli ako *** na šerbel. A Sejfo poctivo behal od gitary cez dychové násroje až k rytmike a pri každom bol presvedčivý. V jednej piesni sa dokonca ukázal aj ako autor a bolo to pohladenie pre uši. Cédečko, chlapi a slečna, cédečko je to čo ste chceli robiť počas dlhých zimných večerov a my sa budeme tešiť na jar.

Príjemným sprestrením takmer výhradne foklkového programu bol koncert Stana Počajiho, speváčky Caroline Hitland a ich hosťa, známeho hráča na ústne harmoniky Erika Boboša Procházku. Hoci je Stano jazzový gitarista a výlučne ako takého som ho doteraz vídaval, prispôsobili svoje vystúpenie tunajšiemu prostrediu a on sám sa obmedzil na akustický gitarový doprovod. Zaujímavý prstoklad a harmónie dokážu vytvoriť tí jazzmani, bolo veľmi výživné ho pozorovať. Podobne aj Caroline a to nielen kvôli jej príjemnému vzhľadu a vystupovaniu, milej snahe povedať po slovensky všetko čo vie a dá sa nezľaknúc sa pritom ani hrubých slov ale hlavne teda kvôli jej speváckemu prejavu. Spievala pesničky v rôznych jazykoch, mne sa najvac páčili tie v škandinávskych - ako fanúšik Bjork a Sigur Rós to nemusím ďalej vysvetľovať. Erik Boboš s nimi asi nehráva pravidelne, neviem o tom, ale hral akoby hrával. Ale to bude skôr jeho virtuozitou a schopnosťou prispôsobiť sa, čo využíva celý zástup slovenských kapiel pozývajúcich si ho ako hosťa na svoje projekty.

Autori textu: Petiar, Skaja
Autori fotografií: Petiar, Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu