Lodenica 2006 mojím pohľadom - 2.časť

Piatkový program na divadelno-pesničkárskej scéne sa niekoľkokrát menil. Pesničkár Marek Mačák je folkovej verejnosti známy z obdobia rokov 1998-2000, kedy sa predstavil publiku hlavne ako účastník festivalu Strunobranie. Ohlasy na jeho tvorbu boli už vtedy vynikajúce. Marek dokázal svojim zamatovým rozhlasovým hlasom a svojím "básnictvom" zaujať nielen nežnú časť publika, no záujem vzbudil aj u odbornej verejnosti.

Život ho však zavial na cesty po svete, odkiaľ sa vrátil koncom roku 2004. Usadil sa v Bratislave, stihol sa zúčasniť prvého pesničkárskeho turné v histórii slovenského folku, odohral niekoľko vydarených koncertov a preto bolo logické, že by mal vystúpiť na lodeničiarskom pódiu. Keďže sa s Marekom poznáme prakticky od začiatku našich pesničkárskych karier (ak sa vôbec dá o nejakých kariérach hovoriť), rozhodli sme sa občas si na koncertoch trochu vzájomne vypomôcť. Nebolo tomu inak ani pri príprave našich vystúpení na Lodenici. Hneď v prvej Marekovej balade Za lesom som s ním vystúpil na pódium a chopil som sa gitary. Marek spieval a "flautil". Ja som mu na gitare hral viacmenej monotónny podmaz, ktorého úlohou bolo vytvoriť atmosféru ľudovej balady. Reakcie publika naznačili, že sa nám to snáď aj podarilo. Mareka som potom nechal na pódiu samého hrať. Medzičasom sa pri stane objavil Jaroslav Samson Lenk, s ktorým som bol dohodnutý, že tiež vystúpi na pesničkárskej scéne ako sólový pesničkár. Keďže Samson mal aj moderátorské povinnosti na hlavnej scéne, museli sme trochu zmeniť dramaturgiu piatkového programu. Mareka Mačáka som sa opýtal, či by mu nevadilo prerušiť svoj recitál a umožniť tak Samsonovi odohrať jeho blok. Nevadilo mu to :-). Samson po bleskovom nazvučení svojej špeciálnej 8-strunovej minigitary Matildy so skvelým zvukom, vyrobenej majstrom Ladislavom Kučerom, bol pripravený najprv čeliť niekoľkým mojim otázkam týkajúcim sa jeho producentskej práce a spôsobu akým vznikajú jeho piesne. Presný prepis rozhovoru nie je k dispozícii, no v komentároch pod článkom môžu vtedajší návštevníci scény spolu so mnou odpovedať prípadným zvedavcom. Po rozhovore sa Samson pustil do hrania. Hral tak ako je u neho zvykom - uvoľnene, technicky čisto a s jeho typickým úsmevom. Publikum dostal do skvelej nálady a musel dvakrát pridávať. Nebyť toho, že sa musel ponáhľať moderovať, bol by hral oveľa dlhšie. Po ukončení jeho bloku som sa dozvedel, že sa mu na pesničkárskej scéne hralo omnoho lepšie ako na obrovskom hlavnom pódiu a na moju otázku, či s ním možno v budúcnosti na tejto scéne počítať som dostal ubezpečenie, že určite áno.
Marek Mačák bol dlžný publiku ešte takmer dve tretiny svojho vystúpenia. Predskokan Samson mu v hľadisku vytvoril výbornú náladu, tak zostávalo už len hrať. ...a Marek hral a hral výborne. Z pódia takisto neodišiel bez prídavku a zo strán zúčastnenej odbornej verejnosti som počul začudovanie sa nad faktom, prečo ten mladý muž nevystupuje častejšie.
Čas pomaly plynul a dospel až do bodu, kedy prišlo na rad ďalšie divadelné predstavenie. Tentokrát to bolo Divadlo Oproti s predstavením Atrament. Po nich sa predstavil známy nekonformný bratislavský pesničkár Ivan Weiss známejší pod pseudonymom Had. Had sa tento rok autorsky činil (ja som mu trochu pomáhal) a tak vo svojom vystúpení predstavil viacero piesní, ktoré festivalové publikum ešte nemalo možnosť počuť. Spolu s Marekom Mačákom sme Hadovi pomohli pri aranžovaní niektorých piesní a tak sme sa miestami na pódiu objavili aj všetci traja naraz. Musím spomenúť fakt, že to naše "trojskupenstvo" začalo svoju činnosť iba niekoľko hodín pred samotným vystúpením. To sa aj spočiatku odzrkadlilo na menšej nervozite pri prvých dvoch spoločných piesňach, zbytok však už bol v pohode a čuduj sa svete, publikum si to všimlo a náležite aj ocenilo.
Po Hadovi som prišiel na rad ja. Do repertoáru som zaradil viacmenej osvedčené piesne, avšak v trochu netradičnej úprave, teda s Marekom a miestami zase aj s Hadom.Hodnotenie seba samého vynechám, pripomeniem len, že toto nebolo jedno z mojich najlepších vystúpení.
Na záver večera bolo naplánované vystúpenie pesničkárky Edity Angyalovej. Tá si svojou charizmou, vynikajúcim hlasom, slušnou hrou na gitare a piesňami získala lodeničiarské publikum už v roku 2005. Jej tvorba nemá sice s folkom veľa spoločného, no jej piesne sú úprimné a na vysokej pesničkárskej úrovni. Edita to na prítomné publikum rozbalila vo veľkom štýle. Spočiatku mala drobné problémy so zvukom gitary, ktorý sa po prvej piesni podarilo vyriešiť výmenou jedného z káblov a neskôr aj výmenou samotnej gitary, keďže v jej gitare počas koncertu dožila batéria napájajúca zabudovaný predzosilovač. Edita si tento rok so sebou na pódium priviedla aj kamarátku Táňu Janečkovú, ktorá týmto absolvovala svoju koncertnú premiéru v hre na djembe. Odhliadnuc od technických problémov bolo vystúpenie tejto dvojice dôstojným ukončením oficiálneho programu na pesničkárskej scéne.
Edita vedela o jam session, ktorá bola naplánovaná a mala sa uskutočniť po ukončení recitálov vystupujúcich pesničkárov. Chopila sa iniciatívy a pozvoľna prešla sama do jammovania. Na pódium najprv prizvala mňa a spolu sme zaspievali pieseň Amazing grace, ktorú som jej pomohol tiež naspievať na jej debutový album, ktorý by mal už každú chvíľu uzrieť svetlo sveta. Ohlasy prítomného publika presvečili aj ďalších muzikantov aby sa pridali a prišli hrať na pódium. Nechýbal tam ani gitarista a spevák Peter Luha, známy zo skupín Silent duo a Astro Song Orchestra. Tento sa najprv zhostil gitary, potom prispel spevom a nakoniec sa predviedol aj hrou na flautu. Darmo raz, je to všestranne nadaný hudobník, ktorého budú mať možnosť vidieť a hlavne počuť poslucháči na Lodenici 2007. Jammovalo sa dosť dlho a hranie pokračovalo tradične aj pri stánkoch, kde nebýva nikdy núdza o dobré hranie.

Sobotňajší program odštartovala o 15:00 Komická skupina Hotovo divadelným prestavením hry Taká malá oslava. Po nich prišli na rad Duo Nestíháme (ČR), ktorí sa stali aj celkovými víťazmi súťaže Lodenice 2006. Dvaja symaptickí mladíci Petr Ovsenák a Ján Řepka dokázali publiku, ale aj súťažnej porote, že ani komornejšie formy nie sú odsúdené hrať minimalisticky. Ich vystúpenie mi miestami pripomínalo slávnejšiu dvojicu Simon & Garfunkel a to spôsobom, akým sa doplňali v hre na gitarách, vokálnymi aranžmánmi a v neposlednom rade aj nenúteným vtipným sprievodným slovom. Ak by sa ma niekto opýtal na to, akým smerom by sa malo pesničkárstvo uberať, odporučil by som mu medzi inými vypočuť si aj túto dvojicu. Som si istý, že v budúcnosti o nich budeme počuť ešte veľa pochvalných slov.
Ako čas plynul, na pódiu sa objavil aj prvý pesničkár z „pesničkárskej úderky“ Martin Libič. Z jeho vystúpenia som stihol len tri pesničky (vďaka organizátorským povinnostiam), v ktorých sa Martin predstavil ako pesničkár s rockovou minulosťou. Na pódiach sa objavuje už pár sezón a množstvo vystúpení sa prejavuje aj v jeho vystupovaní. Na pódiu nepôsobí ustráchane, je si vedomý svojich kvalít aj nedostatkov. Za jeho devízu možno označiť zaujímavý hlas, popracovať by mal trochu na sprievodnom slove, ktorému by nezaškodilo trochu viac humoru.
Po Divadle Jebiga a jeho Dialógoch sa na pódiu predstavil Michal Recký, ktorého mohlo prítomné obecenstvo zaregistrovať už minulý rok ako pesničkára so štýlom podobným Karlovi Krylovi. Je to mimochodom ďalší z " úderky" (nepáči sa mi ten názov, no tak sa to spoločenstvo volá, preto ho budem používať ). Pozícia mravokárcu mi u neho veľmi nesedí, no na druhej strane musím uznať, že spomedzi všetkých „krylovkárov“ ma najviac presvedčil práve Michal.
Divadelné účinkovanie na Lodenici ukočilo Komické trio svojim predstavením Na skle nakreslené. Bola to paródia na dnes už kultové predstavenie Na skle maľované, doplnená o piesne z tohoto muzikálu.
Ľubo Puky Wágner ako moderátor večera prišiel aj s nápadom na verejnú diskusiu o postavení menšinových žánrov v anketách Aurel a Zlatý slávik. Na diskusiu si prizval Mgr.Henrietu Plechovovú, ktorá je riaditeľkou Slovenskej národnej skupiny Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu IFPI. Diskusia trvala cca 45 minút, počas ktorých pani riaditeľka predstavila prítomným spôsob fungovania IFPI, systém rozhodovania v ankete Aurel a pohovorila aj o menšinových žánroch a ich súčasnom postavení v ankete. Z publika zaznelo aj pár podnetných návrhov, ktoré by mali byť v krátkom čase prejednané na odbornom fóre s ľuďmi zainteresovanými v danej problematike.
Večerný dvojblok naštartoval laureát Strunobrania 2006 – pesničkár Jano Milan. Tento rodák z horehronia sa pohybuje na koncertných pódiach už pekných pár rokov a za ten čas sa z neho stal ostrieľaný muzikant. Jano čerpá svoje hudobné motívy z bežného života horehronského ľudu, nevyhýba sa ani piesňam pre deti (keďže je učiteľ) a za posledný rok som zaregistroval aj niekoľko humorných piesní. Vystúpenie sa mu podľa môjho názoru a názoru prítomného obecenstva celkom vydarilo a bol nútený pridať pár prídavkov.
Jano Milan však musel chtiac – nechtiac podľa časového harmonogramu prenechať miesto na pódiu po pol hodine hrania poslednému účinkujúcemu Jankovi Majerčíkovi. Tento mladý rodák z Východnej sa rozhodol hrať slovenský folklór po svojom. Nehrá však len folklór aj keď jeho tvorba je ním výrazne poznačená. Po vypočutí jeho recitálu budem všetkých pesničkárov upravujúcich ľudové piesne porovnávať práve s Jankom. Janko má výborný cit pre spievanie ľudových nápevov spod Tatier, pomocou gitary a striedmeho efektu vie k tomu vytvoriť aj príslušnú atmosféru a navyše svojim šarmom si vie podmaniť publikum. Drvivá väčšina poslucháčov jeho lodeničiarského recitálu ho počula naživo prvý krát (vrátane mňa) a všetci mu dali najavo, že ho berú všetkými desiatimi. Janko v prídavkoch zaspieval ešte dve piesne spolu s Janom Milanom a išlo im to tak dobre, ako keby celý život nerobili nič iné, len spolu vyhrávali.

Čo dodať na záver?
Divadelno-pesničkárska scéna na Lodenici 2006 bola pre mňa osobne nie krokom, ale míľou vpred. Komorná atmosféra stanu pritiahla dostatok pozorných poslucháčov, ktorí mali možnosť pozrieť si humorné divadelné predstavenia a spoznať aj slovenských pesničkárov, ktorých pred tým zrejme ešte nevideli a nepočuli. Výborne zvládnuté ozvučenie podstatnou mierou prispelo k tomu, že aj účinkujúci sa na scéne cítili veľmi dobre. Z toho všetkého mi vyplýva, že zorganizovať podobne ladenú scénu aj na budúci rok má určite zmysel.

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu