Ešte trochu neaktuálne z Bašty, alebo prečo som toľko kávy vypil...

Už sa mi zdá skoro samozrejmosťou, že nestíham začiatky festivalov. Nie inak sa tomu stalo aj tentokrát, do Kremnice cesta ďaleká, takže na Baštu prichádzam v piatok až so začínajúcim západom slnka. Našťastie navigácia k miestu konania nie je problémová, už z diaľky, spred mestských hradieb bolo počuť podozrivé zvuky, neomylne príslušiace piatemu ročníku tohto komornejšie ladeného festivalu.A keďže tentokrát nie som, žiaľ, medzi účinkujúcimi, tak od sympatických dievčat z Kaplnej (či Kaplny?) dostávam pri vstupe na ruku veľavýznamnú pečať s písmenom „K“ a stávam sa tým právoplatnou súčasťou diváctva baviaceho sa už vystúpením...

...Náhodných pocestných. Tento rok som ich zahliadol na víťaznom ťažení prvým ročníkom festivalu Drotária. Majú silný muzikantský aj pesničkový potenciál, jedinečnosť im okrem iného dodáva aj saxofón, ale to asi všetci viete. Do svojho inštrumentára už zaradili aj v Slovenskom folku momentálne aktuálny akordeón, ktorý úspešne naťahuje Dalo. V poslednom prídavku klasicky vytiahli z rukáva tromfové eso v nebezpečne silnej coververzii Neřežu. Mojich obľúbených Turkovcov nedokázal rozhodiť ani odchod zvukára za volaním hladu, a podali výborný výkon i keď sa mi zdalo, že sa so zvukom na pódiu predsa spočiatku trošku trápia (inak Bašta bola nazvučená ozaj výborne, nemám žiadne ďalšie výhrady). Zahrali v podstate kompletný aktuálny repertoár (len „Turkomobil“ zostal na parkovisku:), a počas hodiny im venovanej neopomenuli ani mnou toľko žiadaný Štvorček, a dokonca s venovaním. (Díky!). Piatkový večer úspešne uzavrela Bobova diéta, Molko opäť sršal humorom, ktorým presvedčivo obrátil každú vlúdenú chybičku na skvelý žart (až som ho začal podozrievať, že to tak majú nacvičené, aby mal medzi piesňami čo rozprávať). Výborná zábava, výborne sadnúca do tohto krásneho prostredia (a záverečný postupný dramatický odchod Bobákov bol fakt vydarený).

Na druhý deň mi Kaplňanky (fakt sa to divno skloňuje:) obnovujú znak K-áčka na mojej paži, a ja tak možem naplno začať vychutnávať domáci Tajf, ktorý sa zhostil neľahkej úlohy zahájiť sobotňajší, povedal by som, že folkovo klasickejšie poňatý program nabitý zvučnými menami. Úvodné Súhvezdie ľudí ma síce nenadchlo, ale po hitovej Vodáckej, nasledujúcou, skoro až funky-náladovou piesňou Zajačik s dobrým rozbehom (ale ešte trochu neistým spevom, je to predsa len novinka), si ma Tajf získal na svoju stranu. Ďalší z pekných momentov prichádza v Radovom (basgitara) speve a Robinovom zaujímavom gitarovom sóle v piesni Hľadanie a spevný, priam až nákazlivý refrén piesne Nezrelé jablká. Samozrejme zaznelo toho omnoho viac, ja sa však elegantne prenášam k záverečnej Vzpomínke, tentoraz nie príliš presvedčivej, na perách so záverečným verdiktom. Tajf ma opäť zaujal,ale privítal by som trošku menej chrastítok a trošku viac bubienkov, a možno aspoň k záveru nejakú zmenu štýlu basovej linky (Uff, tak je to vonku, očakávam spŕšku komentárov). Nevada je skúsenosťami mladá kapela, príliš som ich ale nesledoval, len ma prekvapili tým, že nemali pripravený žiaden prídavok, akoby nepočítali s takým vnímavým publikom (myslím že hocaká trampská klasika by potešila, a nemal by to byť pre trampskú kapelku problém). Ale ako Maroš Vojtko poznamenal, je to dynamicky sa rozrastajúca kapela z rozličných končín, takže nabudúce sa to istotne nestane a máme sa na čo tešiť. Ešte trošku strnulý prejav na pódiu ale treba dopilovať. Blok hostí zo susednej Českej republiky začala dvojica mladých chalanov s Dua Nestíháme. Honza Řepka z Prahy a Petr Ovsenák z nevysloviteľnej Nelahozevsi mi prejavom najviac pripomínali sestry Steinovi, avšak od menovaných slečien mali rozhodne jemnejšie aranžmány aj celkový prejav, no proste taký viac folkový. Tieto pesničky som síce počul prvýkrát (s výnimkou úvodnej Simono-Garfunkelovky a záverečnej Mňágožďorpoviny s vlastným textom, ktorú som si tiež schuti zaspieval. „Miluju spánek- já taky „ je chytľavý, ľahko zapamätateľný slogan), ale nabudúce Duo Nestíháme určite chcem stihnúť, a odporúčam to rovnako aj vám. Žofia Kabelková uviedla svoje výstúpenie pesničkou Stanu se břízou s textom Ivo Cicvárka a ja si pritom podvedome brumkám výbornú Burianovu basovú linku z CD „Žiju!“, kamarátka Evička si píska Palúchovu husľovú melódiu, čiže sme to Žofke, nahrávkami zhýčkaní, trošku prznili. Zbytok vystúpenia som však rozhodol venovať pískaniu svojho žalúdka a urýchlene som vyhľadal stravovacie zariadenie. Moja voľba však nebola zďaleka šťastná a vďaka jednej reštaurácií som nestihol ani Martinu Trchovú (tentoraz bez Karolíny Skalníkovej) a len úplný záver vystúpenia Lesných Škriatkov, čo je teda fakt neuveriteľné, ba priam trestuhodné (týmto verejne pozdravujem pána čašníka z pizzerie La Nonna). Našťastie na pódium sa dostáva Jasoň, mňa všetka zlosť prechádza a snažiac sa odčiniť neúčasť na ich časti programu z Vandermúzy, ponáram sa do podmanivých melódií Uhrošových pesničiek. Jasoňáci síce opäť v trojici, ale o to rozparádenejší, vyzbrojení novou zásobou pesničiek odpaľujú jednu pecku za druhou, ale vo mne najviac rezonuje rytmicky zaujímavá Májová, s perfektným Robinovým akordeónom (veru akordeón je hitom tohto roku...).Keďže Jasoň je už overenou značkou kvality, nové CD „Delfíny“ som si stihol kúpiť ešte pred koncertom, to viete, keby sa po vystúpení vypredali... Nasledujú samozrejme Rolničky, i keď na Vandermúze chýbali, predviedli dobrý koncert, tentoraz opäť aj s cimbalom. Klasike slovenského folku sa ani nedá nič vytknúť, všetko hrá tak ako má, pesničky sú vynikajúce, kapela sa na pódiu baví, a nemá problém šíriť do publika len samé príjemné pocity. Ja vyzdvihnem pár drobností, hlavne Bieleho medveďa a jeho spev v pesničke Jediný, ten má pre mňa takú príjemnú príchuť, sám neviem prečo a nesmiem zabudnúť na priečnu flautu v Tajomstvách, nástroj akoby zrodený pre Kremnické nádvorie, až sa mi ju žiadalo počuť aj častejšie. Spomenul som si ale aj na Uhrošovu spoluúčasť pri jednej z najväčších hitoviek Žiaden svet na T.F. Pramene, tá ma vtedy riadne zobrala. Záver opäť zostal na zahraničných kolegov, skupinu Pouta, nasledovníka úspešných Poupat (spolu s kapelou Marien, ktorá na Bašte vystúpila vlani), ale keďže sa nerátam medzi znalcov repertoáru Poupat, neviem posúdiť či sme počuli veci nové, alebo zdedené, ja som sa len nechal unášať podmanivými piesňami v ústrety prichádzajúcej noci. Tu mi nedá nespomenúť si na jedného známeho operného speváka, ktorý sa tiež nachádzal v hľadisku. Viem, hlučné opilecké skupinky akosi patria ku koloritu festivalov, ale to nie je nič oproti tomu, čo dokáže narobiť jeden chruňo s mocným hlasom, však pán B.Desaterom skupiny Pouta sa ale piaty ročník Kremnickej bašty definitívne uzatvára, Kačica už stihla spomenúť neopísateľnú atmosféru tunajšej ZUŠky vydanej napospas neúnavným muzikantom (ja len spomeniem, že nad ránom sa okrem rozhovorov zo spevníka Nedvědovcov, podarilo celkom úspešne zhudobniť ešte aj ich diskografiu :), takže mne zostáva len poďakovať Marošovi Vojtkovi, ako aj ostatným organizátorom za perfektne pripravenú akciu, majstrovi zvukárovi za výborný zvuk, vinotéke Biely Bocian za inšpiratívne prostredie a zostáva veriť, že o rok sa opäť stretneme v tomto útulnom kútiku sveta naladení na rovnakých vlnách. K-áčko mi síce z ruky neúprosne mizne, ale viem, že tohtoročná Kremnická Bašta mi v srdci zostane poriadne dlho...

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu