Country Lodenica 2005 z iného uhla pohľadu

Čo ako som sa chcel od reportáže odosobniť, zrejme sa mi to nepodarí, pretože som prekročil prah areálu v nedeľu ráno a tak môžem spísať dojmy iba z časti, ktorá mi bola dopriata. Reportáž sa teda už teraz chystá byť neúplná, ale o to odbornejšia.

Čo sa týka organizácie, spomeniem dobre značenú príjazdovú cestu, pripravenú recepciu aj dopravných koordinátorov. Spomeniem výdatné občerstvenie pre účinkujúcich (kofola, pivo a čaj zadarmo) a unavenú obsluhu. Spomeniem hlavnú scénu a menšiu tzv. Twist scénu a spomeniem aj divadelný stan. Priebeh programu som pre istotu prestal porovnávať s bulletinom hneď ráno.

Prvá hudobná produkcia, ktorú moje školené ucho zachytilo, bola moja vlastná, ale o tej sa chystá samostatná stručná reportáž, čiže preskočím hneď na hlavnú scénu, kde od rána prebiehala súťaž menej známych kapiel. Turkovcov som počul iba spoza plota, pod pódium som sa dostal pred vystúpením avizovaného Nota bene z Banskej Bystrice. Akýsi dobrosrdeční lupiči sa im však vlámali do auta a tak kým sa im podarilo obnoviť nástrojový park, zastúpila ich kapela Karpatské horké z Modry a priľahlých vinárskych oblastí, ktorá sama seba označuje za malokarpatský folkrock. V tejto kapele majú stálu obsluhu iba gitara, basgitara a akordeón, ostatní členovia hrajú na všetkom, čo nájdu na pódiu. Bubeník, keď mu je otupno, duje do nejakej píšťalky, perkusionista hrá pre istotu na dvoch gitarách (marí sa mi, že nie naraz), speváčka občas rajcovne oblapí stehnami bubienok. Mám dokonca dojem, že aj akordeonista v jednej skladbe po niečom buchotal, aby som ho neoberal o zásluhy. Kapela hrá ľudové piesne odeté do jazzových i rockových šiat a vlastné piesne odeté do tých istých šiat. Pritom sú to všetko zdatní muzikanti aj speváci. Zvuk bol zo začiatku taký roztratený, kdečo som nepočul, ale potom sa začali jednotlivé nástroje vynárať, až tam boli všetky. Príjemné.

Inak moderátorom hlavnej scény bol starý známy člen bystrického rádia Lumen „Puki“ Wágner, len sa mi zdal akýsi stručnejší. Dokonca občas pred nazvučovaním ostalo na pódiu úplné ticho.

Zo scény Twist mi utkveli v pamäti dve vety šéfa kapely Tajf: „Do riti, kto robil ten text? Však to nestíham spievať.“ Inak na hudbu tohto telesa mám svoj názor a teda nie je to nič lichotivého. Ďalšiu kapelu, ktorej som tu zhliadol iba niekoľkonásobný záver vystúpenia, bol Druhý dych a ako som sa neskôr dozvedel, deň predtým hrali na hlavnej scéne v rámci súťaže. Nemám nič proti aktivite ako takej...Táto formácia mi nie je sympatická kvôli násilnej práci s publikom. Vynútené potlesky, viacnásobné pridávanie...veď aj menej ostrieľané kapely vedia, že raz z pódia odísť treba. A dievčinka spieva mimoriadne falošne. Skoro ako ja.

Mimopódiový priestor vypĺňali stánky s jedlom a s rozličným kovbojským tovarom. Klobúky, tričká, zbrane, maskáče, ozdobné predmety, cukrovinky, vlastne všetko, čo potrebuje kovboj k prežitiu. V stanoch s lavicami sedeli všelijaké partie s vlastnými gitaristami a tak sa mohlo stať, že človek nevinne žviakajúci hamburger alebo kukuricu počúval jedným uchom Peterburg od Nohavicu, druhým Nedvědov Valčíček a očami odčítaval z pier Už vyplouvá loď John B. od naproti.

Ďalšia súťažiaca, ktorú som aktívne predupotal pod pódiom, bola Jana Mačovská a jej kapela Pomene. Taký bluesový folk, speváčka mala pevný hlas, len celé to bolo také nevýrazné. Možno aj kvôli tomu, že na veľkoplošnej obrazovke púšťali reklamné šoty tohtoročných sponzorov. Pome, né?

Tak, porota sa odobrala rokovať a pódium začali chystať pre Neřež. O pár minút na scénu vyskočili Zdeněk Vřešťál, Vít Sázavský a ostatní členovia kapely, ktorých po mene nepoznám. Bubeník, basgitarista a klávesák alebo akordeonista. Ako kedy. Z týchto pánov sršala životná a tým pádom aj muzikantská istota. Hrali s nasadením a pritom uvoľnene, hrali staré aj nové piesne, občas zaspomínali na zosnulú členku Zuzanu Navarovú. Vynikajúce.

Nuž a v tomto momente prišla prvá dilema. Žalman alebo Jarret? Jarret. Twist scéna. Pred Jarretom práve končila vystúpenie bývala Žalmanova speváčka (júj, meno som zabudol), nikdy predtým som o nej nepočul a pôsobila vyziabnuto a staro. Od ostatných som pochytil, že časy hudobného Olympu má dávno za sebou. Kým sa nachystal Jarret, ponúkli nám koňa a jazdca, vraj akési indiánske divadlo. Jazdec prosím pekne nemal sedlo ani strmene, sedel na indiánskej deke a tváril sa udatne. Jazdil s rukami v lufte, hádzal oštepom a sekerkou na cieľ, nútil koňa behať krížom cez oheň. Aké ukrutné.
Keď som Jarret uvidel, spomenul som si, že som ich už videl v Rači na dvojkoncerte s Kalumetom (či Kamelotom? Ech, I m a sorry). Vtedy sa mi zdali takí normálni, ani výnimočne dobrí, ani výnimočne zlí. Pamätal som si basgitaristu a jeho žartovné príhody, pamätal som si čerstvo vydatú speváčku Hanku Skřivánkovú, beatlesovského bubeníka aj málovravného kapelníka. A ešte klávesák tam s nimi sedel. Tohtoročné nedeľné vystúpenie sa mierne omeškalo, pretože do hnilých dosiek pódia sa prepadli bicie. Inak prebehlo všetko pod dohľadom. Tak, hudba Jarretu sa mi ani tentokrát nezdala ničím prevratná, i keď ľudia pod pódiom tvrdili, že odtiaľ sálala neskutočná energia. Ja som si všimol hlavne roztrhnutú strunu, pevný speváčkin hlas aj driek, dychové sóla a boostrovanú basgitaru. A basgitaristu, ktorý mal viditeľne menej priestoru než chuti tancovať.

Výsledky súťaže na hlavnom pódiu si presne nepamätám, viem iba, že z piatich cien si po jednej odniesli Karpatské horké, Veslári a Jana Mačovská a jej Pomene. Držitelia zvyšných dvoch cien mi nie sú známi.

Niečo po ôsmej hodine večernej ožil vnútrajšok krytej divadelnej scény, ktorú mal od piatku večera na starosti Radiar. Na nedeľňajší večer prichystal vystúpenie Petiara s Katkou Žilovou, Mareka Mačáka a Števa Šantu. Posledný menovaný nakoniec nedorazil, pretože niekde strašne ochorel. Chúďa. Koncert zahájil Marek Mačák (Petiar mu hral v prvej piesni nenápadný clivý doprovod). Jeho piesne sa mi zdali rovnako nevyspelé ako Marek sám, texty plné nafúknutých životných právd a toho druhu humoru, ktorý vôbec nie je smiešny. Za zmienku hádam stojí zvláštne rytmické cítenie, pretože čo ako som sa snažil podupkávať, v niektorých piesňach som rytmus vôbec nenašiel.
Petiar s Katkou predviedli komornú odľahčenú súhru, Katka sa blysla vo všetkých svojich úlohách (basgitara, akordeón, udu, spev). Iba v Katkinom sólovom bloku som postrehol záblesk neistoty, možno aj kvôli tomu, že spoza jej chrbta sa nečakane vynoril Puki a postavil sa medzi divákov. Po koncerte sa Katka priznala, že ani zvuková clona z hlavného pódia nebola dvakrát príjemná a sám uznávam, že čo začalo ako vzdialený gitarový šum, to skončilo dunivým dancefloorovým rytmom. Na samý záver zahrali Petiar s Marekom dve piesne z pera Števa Šantu.
Už sme sa chceli rozísť, keď Radiar vytiahol posledný tromf, akúsi pesničkárku z Košíc. Nenápadne sa za pódiom prezliekla a prišla sa pred nás vyziapať. Až sa jej tak žily na krku nalievali. Hudba a texty mi silne pripomínali Janu Kirschner (Stále ťa mám).

Vlasta Redl. Pauzu na prípravu mu vyplnil cimbalový súbor (Cimbal Classic) a asi aj nejaké tance, ktoré prezieravo nepúšťali na veľkoplošnej obrazovke, aby náhodou niekto neostal sedieť na tribúne. V týchto chvíľach už bežal na inej obrazovke vedľa Twist scény celovečerný film.
Pán Redl alias Vlastík sa chystal hodinu a pol. Za ten čas stihol čosi zafrflať do mikrofónu a zase zmiznúť. Nakoniec sa vyrútila celá kapela na pódium a spustili výbornú hudbu. Vlastík vo svojich povestných šortkách (aj keď neboli žlté, hanba mu) spočiatku obsluhoval mandolínu a veselo si poskakoval do rytmu, až mu tak riedka hriva poletovala. Potom si presadol za klavír a nakoniec skončil za gitarou v peknej inštrumentálke, kde si na mandolíne zasólovala jediná žena v kapele. Prídavok zahájil Vlastík sólovým spevom, do ktorého nás výdatne zapájal a vlastne v takejto forme prídavok aj skončil. Sami sme si ho vyžiadali, sami sme si ho odspievali. Vlastíkove slová: „Jak jsem chytrý, tak jsem blbý.“ Vlasta Redl mal vynikajúci zvuk.

Čechomor na samý záver. Opäť cimbal v prestávke a závody cestných motocyklov na veľkoplošnej obrazovke. Pravdepodobne už žiadny iný kanál nevysielal. Pri Čechomore som zachytil vlnu energie aj ja a nechal som ju, nech ma udlávi. Všade boli ľudia, viacerí sa vlnili, veľká väčšina spievala. A nebo bolo plné hviezd. Radšej ani nebudem pokračovať, lebo vtedy som bol rozcítený a už som zas. Vydarený záver.

Čiže zhrniem. Na prvom mieste Neřež, druhý Vlasta Redl, tretí Karpatské horké. Aby si Čechomor nemyslel, že všetky ceny pôjdu do zahraničia. Som rád, že som šiel a že som ostal.

Mário de PHB

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu