Nachádzate sa tuCountry Lodenica 2002 – reportáž z tretieho dňa

Country Lodenica 2002 – reportáž z tretieho dňa

kacica 02 september 2002

Začiatok záveru tohtoročnej Country Lodenice mi pripadal ako koniec sveta, slnko pálilo ostošesť, stany pripomínali saunu, skrátka „hic“ ako (ne)má byť. Mnohým to neprekážalo, zbalili karimatku, hodili pred hlavnú scénu a poďho zabiť dve muchy jednou ranou: naberať bronz a načúvať tónom znejúcim z pódia. Sobotňajšiu súťažnú časť otvoril Paci-pacifik. Kdesi som si prečítala, že ich heslom je veta: Všetko je country! Nuž, a preto ich pesničky plávali na vlnách country. Ešte teraz mi vzdialene hučí v ušiach ich pesnička o tom, že Jánošík bol fajn hošík. :-)

Zvolenský Pacipacifik bol vystriedaný Country Teamom, ktorí dofrčali napriek tomu, že do 4. hodiny rannej kdesi vyhrávali. Budem ich charakterizovať slovami jedného z moderátorov: „fajnový, šťavnatý, dobre odspievaný bluegrass“.
Po rezkých rytmoch Country Teamu na pódium doplávali tiež rezké (aj keď iným spôsobom) songy Roba Huleja. Hneď na začiatku sa tešil, že si tu našiel menovca – zvukára. Robo s fantasticky vyspievaným hlasom a talentom zaujať za veľmi krátku dobu, brnkol na moju strunku, ktorá, priznávam čestne, nadŕža folkovým pesničkárom. Po niekoľkých piesňach i o tom, ako mu vietor z hlavy sfúkol vlasy, vystriedal rýchle optimistické pesničky s pomalšími a zádumčivejšími, aby to napokon parádne roztočil pesničkou Johanka a Robovi fanúšikovia sa veru nedali zahanbiť.
Po Hulejovi sa okolím opäť šírili tanečné country rytmy skupiny The Colt. Števo Šanta, ktorý mal vystúpiť, sa nedostavil, tak záchranným kolesom bola Janka Kúdelová, ktorá podobne ako predtým Robo Hulej vytvorila zaujímavý a veľmi príjemný kontrast (aspoň pre mňa určite) oproti predchádzajúcej kapelke. Nabudúce by som uvítala, keby sa jej slovám medzi pesničkami dalo aj rozumieť, ale podstatné bolo, že tie v pesničkách som vnímala veľmi dobre a stálo to za to.
Janka aj Robo a o pár hodín neskôr aj Peter Medvecký, boli v ten deň jedinými pesničkármi na hlavnej scéne, a zároveň hrali v i v Hudobnom pavilóne v piešťanskom mestskom parku. Preto som sa ich oboch spýtala, kde sa im lepšie hralo. Robo: Ťažko povedať, pod hlavnou scénou som mal viac známych, tak asi tam. Ale obidvoje bolo také približne rovnaké.
Janka: Lepšie sa mi hralo na hlavnej scéne, ľudia boli pripravenejší než v pavilóne – tam sa pristavil len ten, kto išiel okolo. Cestou na hlavnú scénu som síce postrácala všetky texty, ale zvukovo to bolo lepšie tam. V mestskom parku to bolo tiež celkom príjemné, ale zvuk bol horší. Petra Medveckého sa mi nepodarilo dostihnúť, ale podľa toho, čo hovoril moderátor v mestskom parku, Peter sa vraj z hrania na hlavnej scéne nemal až taký dobrý pocit. Či svoj názor po svojom vystúpení v parku zmenil, som sa teda nedozvedela, ale tváril sa celkom spokojne a my sme mu tlieskali odušu.
Počas piatich hodín medzi 14. a 19.00 hodinou, ktoré som strávila v Hudobnom pavilóne, vystupovali v areáli Country Lodenice Kaktus band, Union Citygrass, P. Medvecký, Grassland, Slniečko, Nová sekce, Mošny a Ploštín punk.
Po tom, keď som si opäť zasadla pod hlavnú scénu, sa na scéne niekoľkokrát objavil aj starý známy tanečný súbor Sillmarion. Po 19.00 boli vyhlásené výsledky diváckej súťaže. Víťazmi sa stali (bez poradia) Kredenc, Nota bene a Paci-pacifik.
Večerný program začal Bukasovým masívom, ktorého vystúpenie predchádzalo súťaži o Miss Festivalu.
Žobráci pochádzajúci zo „Spojených štátov východoslovenských“ vyrábali dobrú náladu a nenápadne ľudí posúvali k vyvrcholeniu večera. Napríklad, viete si predstaviť kombináciu Riders on the Storm od The Doors a Ó, Maňo (Kuric a V. Bílá)? Znie to priam hororovo, ale Žobrákom sa tým podarilo ľudí rozveseliť. Vyzerá to tak, že Žobráci, podobne ako v ten večer ešte pár iných skupín, sú viac o zábave ako o hudbe, čo nie je žiadnou negatívnou vlastnosťou.
Po Žobrákoch nám zahral mnohými očakávaný Kamelot, o ktorom som sa dočítala, že ich koncert na Country Lodenici by mal byť posledným... Ale tu sa dostavil najprv len malý problém, ktorý neskôr prerástol do problému väčšieho a predovšetkým mokrého. Dážď, o ktorom nebolo po celé takmer tri dni ani chýru ani slychu, si to chcel všetko vynahradiť, takže lúka preplnená stovkami divákov sa postupne vyprázdňovala. Svetelné efekty už nesmerovali len z pódia, ale miešali sa s prirodzenými svetelnými efektmi a na lúke ostali skutočne len tí s najpevnejšími nervami, prípadne tí najväčší fanúšikovia Jana Nedvěda. Ďalším menším problémom bol výpadok prúdu, takže Honza musel na svoje vystúpenie istý čas počkať. Tu sa ukázalo, že Nedvěd, ktorého mnohí v posledné roky zatracujú, má obdivovateľov stále viac než dosť. Za čas nie príliš dlhý nenápadne prestalo pršať, hrmieť a blýskať sa... Lúka sa neuveriteľne rýchlo opäť zaplnila a Honza i s kapelou boli niekoľkokrát vytlieskaní. Nech je ako chce, už pár rokov sa Nedvědovým pesničkám dáva prívlastok „komerčné“ a mnohí sa k známym bratom kvôli tomu obracajú chrbom, no každú chvíľku znela lúkou niektorá z tých starých známych brontosaurovsko-nedvědovských songov. Dokonca, keď Honza pridával „Stíny nad obzorem“, až som sa čudovala, ako disciplinovane a s akou vážnosťou spievali túto pieseň všetci svorne.
Drišľak je kapela z východného Slovenska a patrí medzi tie kapely, ktoré sú zabávačmi skôr slovom ako hudbou, podstatnú časť ich vystúpení tvorí hovorené slovo a podľa ohlasov, publiku to vôbec neprekážalo, naopak – niekoľko krát vytlieskali „vyhodňare“ späť na scénu.
Záver patril Žalmanovi @ spol. a hoci po vtipmi sršiacom Drišľaku pôsobili oveľa decentnejšie a nenápadnejšie, dlho neutíchajúci aplauz hovorí za všetko. Nakoniec, majú naň právo – krásne texty, spev, a vôbec – celkovo veľmi dobre zohratá partia. Myslím, že veľa toho potlesku patrilo aj speváčke Jindřiške, ktorá nielen spevom, ale aj svojím zjavom pripomínala nežnú folkovú vílu. Žalman teda dôstojne ukončil 4. ročník Country Lodenice.