Boulevard street

Obzrieť sa okolo seba, vidieť tváre spokojných ľudí, nadýchnuť sa, vo vzduchu cítiť vôňu tých najlepších langošov na svete, počuť spev, túžiť po každej troške vody, nechať sa obliať fešnými mladíkmi v hasičských vozoch. Byť na niečo cez 48 hodín súčasťou mesta. Mesta, ktoré z roka na rok pravidelne vyrastá ruka v ruke s letiskom v Trenčíne. Každý i ten najmenší tieň vrhaný jemným pletivom je dnes vzácnejší než čokoľvek iné. Pól litra zlatého pivka, kúsok tieňa, dobrá hudba, dobrí ľudia... ...a pohoda!

bungee jumping a pod sebou vidieť ľudí s hlavami otočenými dohora ako očakávajú tvoj zoskok, cítiť vášeň, vzrušenie a zároveň aj obavu a možno trochu ľútosti, že práve v tejto chvíli si mohol sedieť v reštaurácii a pozerať sa na toto všetko z 30-tich metrov s o čosi menším brnením v žalúdku. „Ale čo!“ poviem si, „a letím...“ „Pohodaaaa!“

Neviem sa rozhodnúť či ochutnať špeciality japonskej kuchyne, indickej, či klasickej slovenskej, či si sadnem do tureckého sedu, vypijem 100%-nú pomarančovú šťavu, odšťavenú priamo pred mojimi očami, alebo zatúžim po troške luxusu a zájdem na krémovú hubovú polievku.

Kráčam po runwayi a dýcha na mňa závan z Boulevard street. Z východu na západ, zo západu na východ, z juhu na sever a zo severu na juh. Srdce mi piští po štipke etna, blúdim v stánkoch, odchádzam s úchvatným kúskom - s drevenými náušnicami. Jem už asi štvrtý langoš so všetkým za dve eurá päť a je mi dobre.

Iní túžia po kine, iní po rýchlokurze salsy, iní po Patti Smith. Babička Patti, ktorej i keď len ťažko povedať „dáma“, prichádza na pódium s fotoaparátom a ako prvá ona, nie fanúšikovia, cvaká jeden záber za druhým, oddane berie do rúk gitaru, mikrofón, počas spevu si zapletá vrkoč a odkazuje: „People have the power!“

Obdivujem ľudí, ktorí celý rok vytvárajú nie pre seba, ale pre nás tento krásny svet na tri dni, plne ich podporujem a skutočne im závidím, pretože žijú aj môj sen. Na druhej strane nerozumiem ľuďom, ktorým dokáže nehoda, za ktorú, už vieme, organizátor nemôže, natoľko zatieniť myseľ, že zabudnú na všetko to dobré na všetky služby, na všetko čo si s radosťou naplno a akoby so samozrejmosťou užívali, na to čo títo ľudia pre nich tvorili 365 dní.

Ťažko sa vyjadriť, aby nebolo cítiť cyniku či ide skutočne o nešťastie, alebo naopak o šťastie, keď vezmeme do úvahy, že za trinásť ročníkov, ktoré dohromady navštívilo niečo viac než pól milióna ľudí, zahynul jeden človek!

Plne súcitím s rodičmi mladíka, s jeho priateľkou a všetkými blízkymi. No nedovoľme aby táto skutočnosť zostala navždy reklamou, akou bola ešte donedávna, kedy deň čo deň zdobila titulky denníkov a týždenníkov a bola hlavnou témou aj našich rozhovorov.

Tak teda tešíme sa o rok, pohodaaa!!

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Disclaimer: Tento článok je blog, teda osobný, subjektívny článok jeho autora, ktorý nemusí reprezentovať stanovisko redakcie Folk.sk a to ani v prípade, že autorom blogu je jeden z jej členov.