Ako sa na Senický Kľúčik pozerá Dušan Franců?

Dušan Franců má k festivalu veľmi blízky vzťah a práve toto bolo dôvodom aby sme ho poprosili o pár slov, ktorými by charakterizoval svoj postoj k tejto osobitej akcii.

K Senickému kľúčiku mám tak trochu osobný vzťah. Totižto v rokoch 1992-1995 sme v našom združení Lesná YMCA v Bratislave usporadúvali celoslovenskú súťaž detských folkových a trampských muzikantov „Brána“, ktorej víťazi potupovali do finále v Prahe. Nebolo to bohviečo, ale pre slovenské muziakntské decká to bola prvá príležitosť hrať pre publikum a trochu porovnať svoje schopnosti s ostatnými. Veľmi ma potešilo, keď Danka Kopecká zo senického centra voľného času „Stonožka“ prišla s iniciatívou usporiadať podobnú súťaž. Mala pre to lepšie podmienky a ešte aj podporu mesta a tak od nasledujpceho roku už Brána nebola, zato bol Senický kľúčik. Ten je dodnes jedinou súťažou pre deti v oblasti country, folkovej a trampskej hudby pre deti. Okrem malých muzikantov tam majú svoju súťaž aj country tanečníci. V prvom rade treba povedať, že Senický kľúčik je natoľko špecifickým podujatím, že ho ťažko možno porovnávať s akýmkoľvek iným festivalom v danej hudobnej oblasti. Snáď len z hľadiska kvality organizácie a v tomto smere sa radí k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku je. Senica disponuje komunistickým, ozrutným kultúrnym domom, ktorý môže pôsobiť až odstrašujúco, lenže pri úctyhodnom počte účinkujúcich, pre ktorých sa navyše robia ešte aj semináre, je veľká búda proste nutnosťou.
Na Senickom kľúčiku všetko funguje bezchybne. Dodržiava sa časový rozvrh, všetci sú presne a načas o všektom informovaní. Mal som tú česť niekoľko razy pracovať v porote. Aj pre ňu platilo, že pracuje sa naplno a poctivo. Spomeňte si, na koľkých súťažiach ste videli porotcovské miesta prázdne, kým páni porotcovia kdesi popíjali či debatovali v kuloároch. Tak to sa tu stať nemôže. Opustiť hľadisko na dobu dlhšiu než je potrebná na cestu na WC a späť je proste trápna záležitosť a hodnotí sa ako prejav neúcty voči deťom na javisku. Na druhej strane organizátori prideľujú porote vždy človeka, ktorý ju zásobuje jedlom, pitím a informáciami. A tak sa atmosféra zodpovednosti prenáša aj do práce poroty a do výsledkov.
Publikom festivalu sú zväčša sami účinkujúci, ich rodičia a kamaráti. Široká verejnosť je dnes už príliš zhýčkaná, než aby chodila na koncerty potenciálnych budúcich hciezd, počká si až zažiaria. Na javisku Senického kľúčika vidno naozaj veľmi rôznorodé výkony v rôznych vekových kategóriach. U detí vo veku do 10 rokov je obdivuhodná už aj odvaha, s ktorou vyjdú na javisko. Staršie decká už sa obvykle pokúšajú dať svojmu prejavu aj nejakú vlastnú tvár. U dorastencov sa potom schyľuje aj k vlastnej tvorbe, ktorá má bez ohľadu na svoju úroveň, veľkú cenu práve v tom, že je to začiatok. Nie je namieste sklamanie z toho, že naozaj vydarených pesničiek je málo. Páni, muzikanti, spomeňte si na vlastné prvé výtvory, s ktorými ste nesmelo skúšali kohokoľvek zaujať.
Senický kľúčik nám ukazuje úroveň, ktorú v tejto hudobnej oblasti mladí hudobníci dosahujú. Nie je jeho chybou, že mladých muzikantov akosi nepribúda, čo je nepochybne spôsobené zhubným vplyvom zábavného priemyslu, ktorý deformuje hodnotový systém, našich detí za účelom ťahania peňazí z vačkov rodičov. Naopak, Senický kľúčik dáva aspoň niektorým deckám motiváciu nesedieť na zadku a začať niečo zmysluplné robiť.
Niekoľko razy sa na Senickom kľúčiku objavili detské skupiny so samohrajkami. To proste prišlo na javisko decko a za ním ocko s ozrutným synťákom. Ocko odišiel, decko stlačilo gombík „start“ a ozval sa nechutný, naprogramovaný doprovod.a do toho nevinné dieťa spievalo. Po vyhlásení výsledkov sa ockovia občas chodili sťažovať, že porota bola zaujatá. Nuž, až bude Senický kľúčik súťažov dospelákov v programovaní elektrických klimperkastlov, budú mať šancu. Zatiaľ však každá porota radila rodičom a „trénerom“, nech nenarábajú s deckami ako s autíčkami na vysielačku a nechajú ich robiť to, čo ide z ich dušičiek. A decká dostali povzbudenie, nech sa pozerajú okolo seba a spievajú a hrajú to, čo sa im páči.
Vzhľadom na polohu Senice sa Kľúčika pravidelne zúčastňujú aj decká z Moravy. Narozdiel od „dospeláckych“ scén, ktoré sa dajú porovnávať na mnohých príkladoch, Senický kľúčik je v detskej oblasti jediný a o to cennejší. Môj dojem je taký, že decká v Čechách majú obvykle oveľa lepšie zázemie, čo je dané celkovým postavením tejto hudby v rebríčku hodnôt Čechov a Moravákov. Českí muzikanti bývajú obvykle pomerne dobrí speváci aj inštrumentalisti. Nerobí im obvykle problém predviesť na slušnej úrovni skladby Kamelotu či Nerezu. S tvorbou je to ale oveľa horšie. Objavuje sa zriedkavejšie ako u slovenských deciek, ktoré častejšie prichádzajú s osobným obsahom.
Okrem samotného súťažného koncertu a koncertu hostí majú muzikanti možnosť zúčastniť sa takzvaných „seminárov“. Tanečníci hopkali v sále pod vedením skúsených znalcov couuntry tancov, muzikanti pokecali o tom, prečo sa oplatí robiť muziku, čoho sa vyvarovať pri tvorbe textov, ako as dá zlepšiť spev a podobne. To naozaj neboli prednášky, ale debaty so samotnými deckami, z ktorých boli zámerne odstavovaní rodičia so zlozvykom odpovedať namiesto svojich detí. Keď sa dnes seničania obzerajú za svojím doterajším dielom, myslím, že môžu byť spokojní. Senický kľúčik prispel k úspešnému štartu viacerých dnešných dobrých muzikantov. Samozrejme, že miláčikom senických lokálpatriotov je dnešná muzikálová hviezda Jano Slezák, ktorý tu niesol kožu na trh ešte keď spieval folk sám s gitarou. Nechýba nikdy v porote a vždy má dosť času porozprávať sa s deckami a ukázať im, že kto niečo vie, môže si dovoliť byť aj normálny chalan. Domáca skupina Alvarez prešla Senickým kľúčikom ako celok, aj jednotlivo, pretože výborný gitarista Jaro Závodský aj speváčka Veronika Štefková získali niekoľko cien aj ako sólisti. Senica je už od čias vzniku známej skupiny Ozvena liahňou folkových muzikantov, na gitare tam hral dokonca aj vnúčik pána primátora.
Ľubo Kováčik z Dolného Kubína zaujal v Senici svojou tvorbou, to sme ale ešte netušili, že časom vytvorí úspešnú folkrockovú skupinu Lekra.
V Dolnom Kubíne pôsobí ešte aj učiteľ Ďuri Šupka, ktorý udržiava „školskú“ kapelu Pltníci. Hádam každý rok prišli do Senice v inom zložením, pretože touto kapelou prešlo tiež viacero pozoruhodných hráčov aj autorov.
Ak pôjdete v lete na nejaký festival a uvidíte tam nejakú novú, dobrú kapelu, pamätajte, prosím, že ak nebudeme decká povzbudzovať tak, ako to robia seničania pomocou svojho kľúčika, nebude novej muziky a zblbneme z komerčného zvukového smogu.
A ak ešte nemáte program na sobotu 13. apríla, skúste sa hneď ráno vybrať do Senice. Nemôžem vám sľúbiť superkoncert, ale verte, že sklamaní nebudete. Decká sú zlaté a možno vymáknete zrod ďalšej hviezdy. Iste vám však ostane pocit, že ste muzikantom pomohli – len tým, že ste im zatliesali.

Dušan Franců

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu