Ako hrali Za a za nimi Koňaboj

Keď sa povie Čechomor, asi každý bude vedieť, že ide o hudobnú skupinu, ktorej sa podarilo úspešne sa presadiť s vlastnými úpravami ľudových, predovšetkým moravských piesní. Vďaka tomu ich dnes možno považovať už za tak silný fenomén, že sa pomaly stali pojmom na označovanie žánru a typu hudby iných skupín, ktoré hrajú niečo viac či menej podobné. Kapiel spracúvajúcich folklór však utešene pribúda na oboch brehoch rieky Moravy a väčšina z nich by určite oprávnene protestovala proti podozreniu, že kopírujú Čechomor. Ja si však pár porovnaní dovolím. Bude to však s čistým úmyslom čo najefektívnejšie popísať niektoré momenty ďalšieho zo série česko-slovenských koncertov v DK Za zrkadlom, v ktorom tentoraz zneli prevažne ľudovky v rôznych podobách.

Nečakajte však žiadnu objektívnu analýzu, je to len pár dojmov jedného z približne 50-tich platiacich divákov. Tak, touto vetou som zároveň vybavil prvý štatistický údaj podujatia. Ak vám to číslo pripadá nízke, tak treba vziať do úvahy, že tu boli objektívne okolnosti v podobe olympijského hokeja o ktorom viem s určitosťou, že sme ho vyhrali, len neviem presne koľko a ani s istotou nad kým. Dá sa predpokladať, že niekoľkým potenciálnym záujemcom o koncert sa po skončení zápasu už nepodarilo odlepiť od obrazoviek, prípadne sa im nechcelo prepnúť zo športu na kultúru (mimochodom – vedeli ste, že boli časy, keď súčasťou olympiády boli aj umelecké disciplíny?). Každopádne, sála rozhodne nepôsobila prázdnym dojmom a ľudia, ktorí v nej sedeli pripravili obom kapelám veľmi príjemnú atmosféru a tým vlastne aj sami sebe. Tými dvoma kapelami boli tentoraz za slovenskú stranu (či skôr záhorácku) ZA zo Skalice a za českú (čiže moravsko-horňáckú) Koňaboj z Vyškova. Pred tým, než sa (konečne) dostanem k ich samotným vystúpeniam, ešte skonštatujem, že ozvučenie sa vydarilo naozaj veľmi slušne. Obidve kapely mali pomerne pestrý a bohatý nástrojový aj vokálový arzenál, napriek tomu zvuk bol konkrétny a úplný. Vkusu mojich uší síce občas absentovala Davidova (Koňaboj) elektrická gitara, ale v sólach a rozhodujúcich momentoch to bolo „jaksepatří“.

Tak teda, poďme porovnávať. Kapelka ZA dala výraznejšie o sebe znať už niekedy v rokoch 2003 – 2004, na živo som ich však videl po prvý raz. Ak mi teda prepáčia porovnávanie s Čechomorom, ZA má zvuk podstatne „folkovejší“, je to asi vďaka dvom akustickým gitarám a priečnej flaute. A tiež vďaka akordeónu, ktorý v ich prípade hrá výraznejšiu rolu. Basgitara s bicími spoľahlivo ich pesničkám držia pulz a prispievajú k tomu, aby to neskĺzlo do prípadnej nudy, a to aj napriek tomu, že väčšina pesničiek má podobné aranžérske prístupy. ZA nenudili tiež vďaka svojmu celkovému, mimohudobnému prejavu, občasnými nevtieravo vtipnými komentármi v pôvabnom skalickom nárečí. Druhým zásadným rozdielom voči nášmu pomyslenému etalónu je, že ZA hrali (rozumej: ZAHRALI :) aj pôvodné neľudové, resp. pseudoľudové pesničky na pôvodné texty. Z nich sa zaskvela predovšetkým Košilenka – ľudovo znejúca pôvodná skladba na text Josefa Kainara. ZA sa s divákmi rozlúčili sympaticky - uleteným rimejkom známej uspávanky Čierne oči choďte spať, ktorého prvá polovica mala orientálny ráz so sólovou indickou sitár v rukách basáka, doprevádzanou rozmanitými bubienkami, od polovice sa však náhle zmenila na folkrockový nářez.

Koňaboj som mal možnosť pred týmto koncertom vidieť už dva razy na festivalovom pódiu Zahrady, festivalu, na ktorom pred časom vyhrali hlavnú cenu – Krtečka a s tým spojené vydanie svojho prvého albumu a čosi, čo sa dá už „neslušne“ nazvať popularitou. Nuž ale neviem, neviem, môj najlepší zážiok z ich hudby bol myslím práve teraz, v komornejších podmienkach. Každopádne dokázali, že to vedia roztočiť takpovediac za akýchkoľvek podmienok. Pre tých, ktorí ich hudbu ešte nepoznajú: schválne a veľmi zjednodušene poviem: „veselý“ Čechomor. A tiež jemne popový. Aby som neurazil, vysvetlím bližšie: Koňaboj sa viac venuje durovým „optimistickým“ ľudovým piesňam (mnohé sú z východného slovenska) Tragických balád, akých je v kultúrnom dedičstve Moravy také množstvo, má kapela v repertoári pomenej. Orientácia na veselšie témy (za všetky spomeniem Daj ně Bože synka, … co na housle brinká) ide ruka v ruke so svižnými tempami a prispieva k spomenutému „popovému“ charakteru týchto úprav. Skreslený zvuk elektrickej gitary je už potom ich logickým doplnkom. Nejde však o žiadne lacné postupy za hranice vkusu. Príjemne jasný a plný hlas Jiřiny Šánovej so skvelým rozsahom, občasné „akoby mimochodom“ multiinštrumentálne vypalovačky jej manžela Milana Šánu (mimochodom bývalého člena Terne Čhave) na husle, flautu, mandolínu či gitaru, ďalej zdvojená basa (basgitara + kontrabas), pevné zvučné trojhlasy, presná rytmika a samozrejme bigbítová príchuť elektrickej gitary v podaní správne rozčerteného kapelníka Davida Řeháka, autora väčšiny aranžmánov – to sú všetko tromfy, vďaka ktorým Koňaboji predviedli, že určite patria k výnimočným zjavom v tomto druhu muziky. Aby som to však nepreháňal s tým chválením – trochu sklamaním bola pre mňa U maměnky. To len preto, že verziu tejto známej moravskej pjesničky poznám z nahrávky AG Fleku a Hradišťana. Koňaboj ju prevzal pomerne priamočiaro bez osobitého prínosu, čo je myslím v ich prípade škoda. Na koncerte však predsalen zaznelo aj zopár tých smutných baladických vecí a tie sa mi páčili asi najviac. Dvanasta hodyna, napr. je krásne prepracovaná vec, pri ktorej ma až mrazilo. Príjemné. Brr!

Bude to znieť možno banálne, ale tento dvojkoncert myslím nemal chybu. Uvidíme, čím nás prekvapí dramaturgia č.-s. koncertov v budúcnosti.

Poučenie na záver: ako vidno, keď viacerí robia to isté, nikdy to nie je to isté. A keď sa o niekom povie, že „hrá Čechomor“, tak s najväčšou pravdepodobnosťou to nebude pravda.

miro2m

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu