... a tento rok nezaprší? (reportáž zo Strunobrania 2002 - 1.časť)

Túto otázku som dosť frekventovane počúval počas sobotného podvečera v banskoštiavnickom amfiteátri, kde sa tak ako po minulé roky konal ďalší ročník Strunobrania, tentokrát s prívlastkom 2002. Nakoniec predsa len zapršalo ale o tom viac v závere článku.
Festival odštartoval v piatok 12.7.2002 oficiálne o 15:00, avšak návštevníci Banskej Štiavnice mali už pred tým možnosť vypočuť si niektoré skupiny na propagačnom koncerte, ktorý sa konal na Námestí Sv.Trojice naproti domu kultúry Rubigal. Predstavili sa tam Tomáš Pohorelec a spol., Maja Beňová, Mince vo fontáne a mladá piešťanská skupina Glanis. Väčšinu z menovaných som poznal už skôr a ich vystúpenia ma ničím neprekvapili, sústredil som sa teda na pre mňa zatiaľ neznámych interprétov. S veľkým očakávaním som sa započúval do prvých tónov piesní Tomáša Pohorelca a jeho partie z Medzibrodu. Zo zostavy uvedenej vo festivalovom bulletine chýbali hráči na perkusie a klávesy a tak skupina hrala vo štvorčlennom zložení. Hrali sa piesne, ktorých autorom je Tomáš. Pojednáva v nich dosť mravokárne väčšinou o veciach, ktoré sa mu nepáčia (ako mladému rebelovi), no dosť podstatnú časť svojej tvorby venuje aj témam sexu a erotiky. Dokumentuje to aj názov piesne "Blues sexuálneho maniaka". Podľa môjho názoru bola väčšina piesní dosť monotónna, založená na miestami patetických textoch. Tomu sa však vo svojich textoch nevyhol takmer žiaden začínajúci autor.

Ako som už spomínal, o 15:00 sa v amfiteátri pod Zámkom rozozvučali fanfáry ohlasujúce začiatok Strunobrania 2002. Tesne po nich na pódium vystúpila spišskonovoveská skupina The Colt, ktorá svojím country vniesla na pódium aj do hľadiska pohodu. Priznám sa, že aj keď nie som veľkým fanúšikom country a bluegrassu, tak ich vystúpenie sa mi páčilo. Boli dobre zohratí a aj výber súťažných piesní bol celkom dobrý. Ako sa neskôr ukázalo, bol výborný, lebo skupina nakoniec získala jednu z festivalových cien.

Po nich prišla na pódium sedemčlenná skupina Glanis. Lídrom a autorom všetkých piesní je Mário Zeman, ktorý zároveň hrá aj na gitare a spieva. Príjemným zjavom pre mňa bola speváčka Kačenka Kubánová, ktorá svojim temperamentným, ale hlavne kultivovaným speváckym prejavom presvedčila prítomných v porote aj v hľadisku o tom, že s touto partiou mladých ľudí bude treba v budúcnosti veľmi vážne počítať. Z ich vystúpenia som mal dobrý dojem. Je vidieť, že folkovej mladi na Slovensku sú hviezdy naklonené.

Mladých piešťancov na pódiu vystriedala Zdenka Koreňová (z minulého ročníka známa aj ako countryžienka Zdenka,) so svojou skupinou Melodyzona (z minulosti známej ako Countryzona). Ako som sa dozvedel, sama autorka označuje svoj štýl ako folkrock. Musím však povedať, že to malo či už od folku, tak od rocku poriadne ďaleko. Ich štýl mi pripomína skôr "zábavové country" alebo pesničky z relácie "Repete". Zdenka je autorkou všetkých piatich súťažných piesní, ktoré odohrali.

Po skončení vystúpenia osemčlennej Melodyzony a po nevyhnutných úpravách pódia sa na scéne objavil košický Triot. Títo šiesti muzikanti pod vedením Petra "Molka" Molitorisa, ktorý je zároveň aj autorom všetkých súťažných piesní, odohrali pre mňa prekvapujúco dobré vystúpenie. Do Strunobrania som o ich existencii takmer ani netušil (na Sigorde som čosi začul, ale na vlastné uši som ich nepočul) a po ich vystúpení som nadobudol presvedčenie, že skupina má v sebe veľký muzikantský aj ľudský potenciál. Majú vynikajúco zvládnuté vokály, ktoré sa samovoľne núkajú do úst pri spievaní rytmicky bohatých melodických piesní. Až na menšie problémy s rozladzovaním nástrojov vďaka horúcemu popoludňajšiemu slnku by som ich vystúpenie mohol zaradiť medzi jedno z vrcholov festivalu. Triot je navyše aj vynikajúca partia, s ktorou som strávil takmer celý víkend. Skupina nakoniec získala jedno z hlavných ocenení festivalu s stala sa tak jednou z najlepších skupín vystupujúcich na tomto ročníku.

Víťaz Country mlyna 2002, skupina Neznámi, sa predstavila piatimi svižnými country piesňami. Svoje vystúpenie zakončili známou piesňou "Ohnivá Lulu".

Dolnokubínska skupina Notabene je už dlhoročným účastníkom finále Strunobrania. Nebolo tomu inak ani tento rok. Pod vedením Mariána Friča zahrali päť piesní, z ktorých najviac ma upútala svižná "Farebná" a "Keď sa my minieme...".Takú vokálne bohatú vydarenú skladbu som už dávno nepočul. Je vidieť, že sa na skúškach neflákajú :-)

A čím ma upútal zvolenský Pacipacifik? Nečakal som veľa, o to viac som bol prekvapený. Najprv ma upútal výkon hráča na ústnu harmoniku Daniela Axmanna. Bol to skutočne zážitok počúvať jeho inštrumentálne výkony. Daniel okrem toho hrá ešte na mandolíne a aj spieva. Druhým prekvapením pre mňa osobne bol Robert Jeleník (známy z ružomberského Korýtka), ktorý hral na dobro. Hral na ňom celkom dobre a to som sa neskôr dozvedel, že si ho kúpil len pred rokom a hrá na ňom len pol roka. Nebol to virtuózny výkon, no na začiatočníka v hre na dobro hral skutočne dobre a určite by nik netypoval tak krátky čas, za aký sa dá na tomto nástroji naučiť hrať. Klobúk dole!

Trenčianska skupina Tieň akoby svojím bluegrassom nevedela vystúpiť z vlastného tieňa. Odohrali päť vlastných piesní, ktorým podľa môjho názoru chýbala iskra. Ich vystúpenie na mňa pôsobilo trochu strnulo. Darmo raz, bluegrass nie je práve najjednoduchší hudobný štýl.

Náhodní pocestní z Vrútok mali tiež niečo do seba. V prvom rade ma zaujala skvelá hra saxofónistu Andreja Hlúbika. Prejavil dobrý cit pre načasovanie svojich nápaditých sól. Taktiež texty Michala Straku a Dalibora Urminského hovoria o tom, že hudba sa v tejto skupine nerobí prvoplánovo. Piesne majú vtip a nápad, sú melodické a majú aj zaujímavé vokálne aranžmány. Dokumentuje to nakoniec aj jedno z ocenení Strunobrania, ktoré získala práve táto skupina.

Predposledný súťažný blok patril ďalšej košickej skupine. Tentokrát to bola Bobova diéta. Človek by si pomyslel, že tí košičania nič iné nerobia, len zakladajú skupiny. Možno je to pravda, ale treba mať na zreteli, že tak ako Bobova diéta, tak aj skupina Triot majú toho istého autora piesní. Je ním Peter "Molko" Molitoris. Spolu s lídrom Bobovej diéty Róbertom "Bobom" Tkáčom, ktorý sa výrazným spôsobom podieľa na aranžovaní všetkých piesní, sú spolu v obidvoch kapelách. Obidve skupiny hrajú trochu odlišné hudobné štýly a obidva sú hrané na vysokej úrovni. Bobova diéta svojími rytmickými, textovo a hudobne vyčnievajúcimi piesňami ukázala divákom v amfiteátri ako sa robí moderná folková hudba. Skupina vznikla len nedávno (v marci) a za taký krátky čas dokázala to, o čo sa iné skupiny pokúšajú dlhé roky - nájsť si svoj vlastný štýl a robiť ho na vysokej umeleckej úrovni. Som si istý, že ich piesne už zakrátko nainfikujú nielen folkovú pospolitosť tak, aby si ich ľudia pospevovali vo chvíľach pohody.Bobova diéta získala na Strunobraní ďalšiu z hlavných cien festivalu, čo svedči o tom, že sa páčila aj odbornej porote, ktorá hodnotila podľa skutočne náročných kritérií.

Posledný blok patril prešovskej skupine Hrdza. O tejto skupine som sa prvykrát dozvedel práve na Strunobraní minulý rok a už vtedy ma veľmi zaujal ich cit pre moderné spracovanie ľudových piesní, autorské diela lídra Slava Gibartiho a vynikajúci spevácky prejav speváčky Jarky Sisákovej. Ani výkony ostatných členov kapely v ničom nezaostávali a z tohto ročníka môžem potvrdiť, že sa za ten rok ešte zlepšili. Ba čo viac, podarilo sa im natočiť aj debutové CD "Muzička", ktoré som si vzápätí po koncerte kúpil ako jeden z prvých. Hrdza zahrala päť piesní, z toho boli dve upravené ľudové piesne - východniarska "A na medzi čerešenka" a stredoslovenská "Mám ja orech". Tieto boli odohraté v strede ich súťažného bloku. Začínali vokálne bohatou a hudobne veľmi nápaditou piesňou "Alchýmia", ktorá na spomínanom CDčku patrí medzi moje najobľúbenejšie. Pieseň "Obaja vieme" som počul tuším prvýkrát a ani som si ju nestihol naplno vychutnať, lebo som sa v tom čase venoval obsluhe môjho fotoaparátu (nedá sa všetko robiť naraz). Svoje vystúpenie Hrdza zakončila piesňou "Vrchárka", ktorá tiež patrí do autorskej dielne Slava Gibartiho a ktorá sa na spomínanom CD nachádza ako prvá v poradí. Táto pieseň by sa podľa môjhu názoru pri troche ochoty zo strany rádií mohla kľudne stať novým slovenským hitom. Hrdza spolu s predchádzajúcou Bobovou diétou dostali festivalové publikum do varu a zožali najväčšie potlesky. Keby pravidlá festivalu dovoľovali, iste by si zahrali aj niekoľko prídavkov.

Piatkový večer potom pokračoval vystúpením hostí. Predstavili sa Wabi Daněk s Milošom Dvořáčkom, vynikajúca česká prevažne vokálna skupina Svítání - jeden z ocenených zo ZAHRADY 2002, brnenský ragtimer Peter Pololánik, ktorý svojou majstrovskou hrou na gitare donútil neveriacky krútiť hlavou prítomných gitaristov. Ďalej to boli tradičné tváre zo Strunobrania, skupiny Jasoň a Čoloband.

Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu