Nachádzate sa tuRecenzia
Recenzia
V muzických vodách JFQ si príde na svoje každý trpezlivý lovec zvukov - recenzia albumu Bezfázový stav
Už je to nejaký ten piatok, čo kapela JFQ (teda Jednofázové kvasenie) potešila svojich fanúšikov, ktorých je hojne...(dôkazom toho bola trebárs len bratislavská vzorka, ktorá bez rezervy zaplnila divadielko A-Ha na Školskej ulici v piatok 29.4.2011.) novou CD plackou... Hej, nahrať album menšinového žánru nie je v posledných dvadsiatich rokoch nijak zvlášť veľký problém, no nájsť vydavateľa, ktorý riskne vyprodukovať ho s možným následkom, že nebude až tak komerčne úspešný, to už zaberie viac času i energie...
„Jednofázákom“ sa podarila i tá ťažšia časť skladačky vedúcej k finálnemu produktu...
Bolo mi potešením
CD Branislava Kšiňana s názvom Bolo nám potešením som dostal do ruky ešte v lete na Lodenici 2010. V decembri mi Braňo nenápadnou otázkou pripomenul, či som náhodou nezabudol na recenziu, čo som mu bol býval sľúbil. Samozrejme, že som zabudol, tak naprávam staré hriechy.
Soňa Horňáková: Santa Barbara
Soňu Horňákovú sledujem prakticky od jej hudobných začiatkov a aj pre mňa samotného je pozoruhodné zistenie, ako ma stále zaujíma jej tvorba a smer, ktorým sa nabudúce vydá. Je jednou z tých pár osobností na našej pesničkárskej scéne, ktoré ma ešte stále, aj po rokoch, dokážu prekvapiť. Nielen pesničkami – vysoký štandard a hitovosť je u Soni zvykom asi odjakživa - ale aj celkovým muzikantským smerovaním.
Cafe Edit - Čakanie na Vojta
Keď som prvý raz vkročil do krčmy U Očka, ešte sa to tuším ani nevolalo U Očka. Bola to obyčajná piváreň IV. cenovej skupiny plná cigáňov, do ktorej zablúdili cudzí ľudia iba omylom. Ako ja. Dnes je tento priestor vďaka Rahanovej snahe čoraz známejším hudobným klubom s výborným technickým vybavením, skvelou kuchyňou a zaujímavým programom.
28. júna 2010 som sa tu zastavil kvôli avizovanému krstu debutového albumu bratislavskej kapely Cafe Edit s názvom Čakanie na Vojta. Privítal ma rozložitý úsmev rozložitého Rahana a pomerne vysoký počet návštevníkov, v podniku bolo napriek úctyhodným rozmerom pomerne tesno. Nakoniec som si ukoristil relatívne kľudné miesto hneď pri uličke a zadíval som sa smerom k pódiu.
Divozel: Divadlo
Ha, poznáte to? Počúvate novú CD tej, či onej kapely a pri treťom kolotoči sa odrazu pristihujete pri tom, že do hlávky sa Vám nezapísala ani jedna zo zaručených hitov /bez akých sa tak obíde maximálne album Deža Ursinyho, či Mariana Vargu), no pesnička iná, iná a asi práve preto tá. A tá Vás vcucáva, kruto, no brániť sa tomu, hm ne-chce-te!
Mne sa toto stalo pri počúvaní nového albumu Divozelu (Divadlo). O ktorú išlo? Prezradím, ale nie hneď...
Tak ja pôjdem po poriadku, aby som bol, tak ako vždy Had býva pri recenziách „folkuliatok“ (použil som zámerne terminus technikus Ľuba Vágnera, ktorý má v jeho slovníku však iný význam). Ja si pod „folkuliatkom“ predstavujem albumové novorodeniatko folkovej kapely.
Keď mám emočný absťák, siaham tak ako Robinson po Piatkovi
Peter Piatko ma vždy vie čímsi prekvapiť, hoc sa s ním poznám osem rokov. Po prvý krát sme sa stretli na regionálnom kole dnes už zrejme nebohého Strunobrania. Už tam ma zaujal. Nie iba ako pesničkár. Zapísal sa mi do pamati, ako nadšený bojovník za slovenský folk.
Orbus vás albumom Svet je naruby vezme na výlet za Zrkadlo času
Bol som jedným z folkofilov, ktorí s nemalou pípeťou čakali na zrodenie CD debutu kapely Orbus, musel som byť trpezlivý, pretože 11 pesničková ochutnávka tejto bratislavskej formácie sa rodila dlho-predlho. Novorodeniatko mi v bakelitovom povijane odovzdal v Banskej Štiavnici na Trojičnom námestí Martin s pyšným, no pokorne sklopeným zrakom. Netrvalo dlho a zoznámil som folkové neviniatko s CD ringišpíľom, na ktorom som mu doprial v priebehu najbližších dní divokých jázd neúrekom.
Mysami - O daždi a tak...
Pesničkári Ivan Had Weiss a Rado Radiar Tiňo boli svojou tvorivou i pódiovou spoluprácou známi už veľmi dlho. Hoci dodnes vystupujú (ak na to príde) stále aj samostatne, akoby obaja dávali prednosť svojej domovskej skupine Mysami, ktorá sa po niekoľkých rokoch a niekoľkých personálnych zmenách dopracovala k celkom stabilnej zostave. Zaujímavý je tiež fakt, že hoci (až na Hadovu magnetofónovú nahrávku Tichá pošta, určenú prevažne okruhu kamarátov) Radiar i Had hrajú ako pesničkári pomerne dlho, k štúdiovke sa dostali až ako členovia Mysami, začiatkom októbra 2009. Ešte teplú ligotavú placku mi priniesli na festival Folk Martin a vo mne sa premiešala radosť so zvedavosťou.
Spolok voľne bežiacich koní
Hutka, Merta, Třešňák a ďalší členovia Šafránu dokázali, že aj v nastupujúcej normalizácii 70. rokov a napriek odporu ŠtB sa podarilo aspoň načas vytvoriť slobodnú pesničkársku scénu.
„Na predstavenia Vlastimila Trešňáka chodia vraj pravidelne Tatarka, Havel, Kohout a ďalší disidenti, čo je pre študentov akousi druhou rovinou ich záujmu a účasti na koncerte," píše sa v jednom zo spisov Štátnej bezpečnosti, ktoré sa zaoberajú pôsobením pražského pesničkárskeho združenia Šafrán. Práve obsiahla dokumentácia ŠtB je jedným zo zdrojov, z ktorých pri zostavovaní knihy Šafrán čerpal jej autor Přemysl Houda.
Metelica a hostia: Deň žien
Zrejme nie som sám, kto je (alebo skôr dlho bol) presvedčený, že gospel sú prevažne len duchovné témy a závažné posolstvá. Inštrumentálne zväčša na výbornej úrovni, ale v textoch mi dosť chýbal väčší nadhľad a aj pestrejšie spektrum tém. Teda to, čo zvyčajne hľadám (a nachádzam) vo „svetskom“ folku. Potom ale prišiel krst knihy Folk na Slovensku...