S každým novým albumom sa snažíme prekročiť svoj vlastný tieň - rozhovor s duom Longital

Akreditácia na festival Pohoda okrem množstva novej, kvalitnej, doposiaľ nepoznanej hudby prináša aj množstvo príležitostí na stretnutia a rozhovory s hudobníkmi a skupinami, na ktoré v bežnom pracovnom živote buď nie je čas, alebo príležitosť. Skupina Longital je jedným z mála slovenských hudobných projektov, ktoré svojou pracovitosťou, charizmou, talentom a zanovitosťou dokázali preraziť nielen na Slovensku, ale aj ďaleko za jeho hranicami. O tom, ako žijú, tvoria, nahrávajú a cestujú Dano (D) aj Šina (Š) ochotne porozprávali exkluzívne pre Folk.sk.

Čo dobrého sa Longitalu udialo od nášho posledného spoločného rozhovoru?

D: Nahrali sme dva dobré albumy, kúpil som si dve dobré gitary, veľa sme cestovali, absolvovali sme veľa stretnutí s výbornými ľuďmi.

Keď si spomenul cesty, je o vás známe, že ste jedným z najčastejšie cestujúcich slovenských hudobných zoskupení. Cestujete po amerike a Európe, naposledy som zaregistroval vaše turné s duom Zapaska.

Š: V amerike sme boli dvakrát (2010 a 2012) a každá z ciest bola trochu iná. Prvá bola dosť ambiciózna, najali sme aj PR agentúru, koncertnú agentúru a veľmi veľa sme na tom pracovali, lebo sme si mysleli, že je to všetko veľmi potrebné  ...a je to nakoniec aj pravda. Keď človek ide za hranice, treba tomu venovať veľa času a energie, aby sa to podarilo. Musím povedať, že nás to aj veľmi unavilo a tá cesta bola dosť náročná. Teraz, keď sme tam išli už druhýkrát, sme sa rozhodli, že to pojmeme trochu relaxovanejšie, lebo predsa len, to presúvanie sa a všetky s tým súvisiace veci sú samé osebe dosť náročné. Nakoniec sme teda išli na dva festivaly, na ktoré sme sa prihlásili a na ktoré nás aj vybrali, bolo to do Austinu na SXSW a do Toronta na Kanadský hudobný týždeň. Medzi tým sme odohrali ešte 2 koncerty v Chicagu. Vyšlo to nakoniec tak, že sme viac cestovali a mali sme pri tom aj viac kľudu a viac sme si aj užívali hranie. Čo sme veľmi ocenili, bola aj finančná podpora Ministerstva kultúry, ktorá nám umožnila to zvládnuť.

Čiže mimo festivalov boli vaše koncerty organizované po povedzme "priateľskej linke"?

Š: Áno, tak nejako. Až tak veľa sme nehrali, v každom z tých miest sme odohrali dva koncerty a ešte v Chicagu sme cez známych dohodli koncert.

Na Zapasku sme naďabili v Prahe. Upozornili nás na nich ľudia z Prahy, dali nás spolu hrať a veľmi nám to spolu sadlo. Páči sa nám spôsob ako to robia, akú majú z hudby radosť a zrazu nás to naplňalo niečím novým. Navyše výborne sme si sadli aj ako ľudia, tak sme sa rozhodli, že spolu zorganizujeme nejaké koncerty. Na základe toho sme ich potom na jeseň a v zime pozvali na Slovensko a teraz sú tu v lete znovu na dva týždne. Naše energie sa na koncertoch vzájomne veľmi dobre dopĺňajú.

Chystáte spolu s nimi aj nejaký projekt na Ukrajine?

Š: Zatiaľ sa tam veľmi netlačíme, lebo podmienky tam nie sú jednoduché. Hovorili sme s nimi už na túto tému, že by to bolo možné, ale bolo by to celé na kolene. Čakáme skôr na nejakú vhodnú príležitosť, napríklad nejaký festival, okolo ktorého by sme potom mohli nejakú šnúru vystavať. Máme referencie od kapely Dva, ktorí tam boli už dvakrát, zničili tam jedno auto, takže vieme asi čo sa tam deje a na aké pomery sa máme pripraviť.  Je to teda vo výhľade, treba však počkať na vhodné podmienky a neísť tam za každú cenu.

V poslednej dobe sa na československej hudobnej scéne objavilo viacero hudobných dvojíc, napríklad Fjordmoss. Poznáte ich?

Š: Oni sú už trojica. Poznáme ich už nejaký čas, dokonca osobne. S Petrou sa stretneme na ulici vždy, keď hráme v Brne :)  Rozprávali sme sa niekoľkokrát čo robia a ako robia, čiže áno, poznáme sa aj s nimi. Poznáme aj Čoko-Voko a tých zaujímavých dvojíc je samozrejme ešte viac.

Na váš posledný album s názvom Teraz sú priaznivé ohlasy. Ako vy prijímate tieto reakcie od ľudí.

D: Sme šťastní. S každým novým albumom sa počas nahrávania zžijeme a dávame doň to najlepšie, čo je v danej chvíli v nás. Po skončení nahrávania je každý nový album pre nás ten najlepší z našich albumov, lebo nás v danom čase najlepšie vystihuje a odráža nás. Čiže ak to ľudia takto pozitívne zavnímajú, je to super. Občas sa totiž stane, že fanúšikovia zostanú vo fáze Glória (2008), alebo Výprava (2006) alebo Sveta diely (2004) či nebodaj September (2001). Doposiaľ máme osem albumov a ako nás niektorí ľudia postupne objavujú, stane sa, že im najviac sedí určitá naša historická fáza. My sme však určitým spôsobom dobrodruhovia, lebo sa s každým novým albumom snažíme prekročiť vlastný tieň a to aj za tú cenu, že nechceme opakovať recepty, ktoré najlepšie fungujú na ľudí (to by sme zrejme boli iná skupina, hrajúca na iných druhoch festivalov a pre iné publikum). Snažíme sa skrátka rásť a snažíme sa rásť aj s našimi fanúšikmi, respektíve dávame im šancu, aby rástli oni spolu s nami. 

Ako vyzerajú plány na najbližšiu budúcnosť? Už sa na niečom pracuje? Máte nové piesne, ktoré by mohli byť kandidátmi na budúci album?

Š: U nás sa proces tvorby za tie roky dosť zmenil. Voľakedy sme robili kompletné pesničky a to každý sám a potom sme ich spoločne nahrávali. Potom sa nám tento spôsob ako keby minul a spolu s ním aj archív a začali sme robiť dvaja takým "okamžistickým" prístupom, to znamená, že čo nám napadlo, tak sme začali spolu rozvíjať. Posledný album sme celý nahrali tak, že sme nahrávali po malých kúskoch a skladali sme ich dohromady takým smerom, ktorý nám dával zmysel. Podobne ako cestou lesom - vidíš tú cestičku a ideš po nej, sleduješ kadiaľ ide a keď sme zablúdili, tak sme sa jednoducho vrátili späť a vydali sa zase iným smerom. S novým albumov to vyzerá tak, že to bude niečo veľmi podobné, lebo materiál, ktorý zatiaľ máme je veľmi rôznorodý a rozkúskovaný, je to zatiaľ zbierka malých nápadov, akordov, slov a zvukov, ktoré ešte spolu nedávajú žiadny zmysel. Upratať to, dať to dohromady, na to si budeme musieť vyhradiť čas, sadnúť si k tomu a sedieť na zadku dovtedy, kým z toho nevykrešeme to najlepšie, čo v nás v danej chvíli bude. Toto považujeme skutočne za prácu rovnú akejkoľvek inej. Ostatný čas v roku je skôr už taká dovolenka, keď si cestujeme, hráme koncerty, ale už to nie je o tom, sedieť a makať. Hlavne Dano si musí sadnúť na zadok.

D: Už som to chcel pripomenúť. U nás sedím na zadku hlavne ja, potím sa pri počítači, pri nástrojoch, vymýľam to a Šina vedľa mňa štrikuje :).  Zrazu mi len tak z ničoho nič povie, "mám už text", "mám melódiu", alebo v kuchyni varí a počuje čo ja v izbe robím a zrazu pribehne a "mám k tomu toto". V podstate, tá sliepka, čo sedí na vajciach som ja. Aby som to však neodľahčoval, je to skutočne vec nastavenia si toho pracovného režimu. Musím doma rozložiť štúdio, nakáblovať to a zasvätiť niekoľko týždňov tomu, že nahrávame album. Je to úplne iný režim, iná atmosféra a väčšinou sa do toho dostaneme tak, že keď už sme rozbehnutí a album je hotový, sme tak nabudení, že by sme mohli začať nahrávať hneď ďalší. Máme teda nahrávacie obdobie a koncertné obdobie a medzi nimi sa treba preklopiť a to samozrejme chvíľu trvá. Momentálne čakáme na ten čas, ktorý nám umožní mentálne sa preklopiť opäť do toho nahrávacieho módu. 

Ste známi tým, že si nahrávate albumy vo svojom domácom nahrávacom štúdiu. Podobne to dnes robí už mnoho hudobníkov. Faktom však je, že kvalita nahrávok zrejme nie je úplne porovnateľná s nahrávkami zo špičkových profesionálnych štúdií? Čo si myslíte o tomto trende?

D: Z istého uhla pohľadu je tento trend prospešný. Nedávno som čítal v časopise Tape Op (časopis pre kreatívne nahrávanie), že domáce nahrávanie asi svedčí o tom, akým spôsobom sa hudba rýchlo konzumuje a odkladá. Vyvstáva tu otázka ako dlho vydrží hudba bežnému človeku v playeri? Niektoré veci sa nahrávajú len tak, že si to ľudia stiahnu z Youtube v blbej kvalite, alebo v tom lepšom prípade stiahnu MP3jku z webu, častokrát ani nevedia čo to je, chvíľu to počúvajú, ak sa im to nepáči, po desiatich sekundách to preskočia a končí to tým, že dnes má hudba strašne rýchly obeh. Investovať do nejakých štúdií v Londýne a platiť si drahého producenta uvedomujúc si ako sa s hudbou narába, mi príde v tejto chvíli nezmyselné. Aj preto chápem, že veľa súčasnej hudby nahranej spôsobom "do it yourself" sa považuje za kvalitu adekvátnu tomu, ako sa tá hudba šíri. Druhá vec je, a to je myslím aj náš prípad, že komfort domáceho prostredia, v ktorom človek tvorí je pridanou hodnotou, ktorá niekedy vyváži akustickú kvalitu obrovského štúdia, lebo človek keď je vo svojom prostredí a bez časového stresu, dokáže zo seba dostať to najlepšie, môže nahrávať vo chvíli, keď nápad príde, keď je čerstvý, silný a má schopnosť a potenciál rozvíjať sa. Človek si ho nemusí odkladať, pilovať ho a potom prísť do štúdia s kompromisom, ktorý častokrát nie je taký silný, ako pôvodný zámer, prípadne, sa tomu originálu už ani nepodobá. V tých demáčoch, čo máme, častokrát nájdem takú silu, aj keď je to nedokonale zaspievané alebo nahraté, že si hovorím, že aj napriek tej nedokonalosti to dám na nahrávku tak, ako to bolo zaznamenané v tom prvom nápade, lebo práve tam je tá živá voda. Snažíme sa urobiť kompromis medzi tým, aby sme nevysypali všetky úspory na štúdio a producenta a aby bola naša hudba trvácna, aby sa neobohrala po desiatich sekundách, prípadne desiatich dňoch či týždňoch. Urobiť hudbu aby vydržala dosť dlho, aby bola zvukovo akceptovateľná aj po nejakom čase, je samozrejme v domácich podmienkach dosť náročné. Ak človek nahráva v profi štúdiach, je to finančne dosť náročné a ak tie isté peniaze venujete do vybavenia svojho domáceho štúdia, tak po troch-štyroch albumoch máte vybavenie a už aj skúsenosti na to, aby ste dokázali kvalitne nahrávať a produkovať hudbu. Je to samozrejme spojené aj s tým, že človek okolo toho musí veľa čítať a učiť sa a navyše, každý hudobník takýmto spôsobom rastie. Iný problém je, že ak muzikant takto nahráva sám seba, musí sa vedieť pozrieť na veci dvoma uhlami pohľadu - pohľadom producenta a technika a samozrejme pohľadom hudobníka. Toto je veľmi náročné. Napríklad, keď my točíme doma, tak to neustále prepínanie z jedného režimu do druhého a navyše ešte aj mixovanie môže človeka dosť pohltiť a preválcovať. Je potrebné udržať si nadhľad nad vecou a odstup, na to je práve určený producent. Možno sa aj my niekedy dopracujeme k tomu, že budeme mať veľkého producenta, ktorý nám povie čo máme robiť :)

Poďme však naspäť ku hraniu. Zažili ste festivaly v amerike a západnej európe a keby ste ich mali porovnať s tými našimi, ako by to dopadlo?

Š: Jednoznačne by zvíťazilo Francúzsko a to po všetkých stránkach. Francúzi sú perfektní v tom, že oni naozaj na kultúru dbajú a to po všetkých stránkach. Kultúra je tam veľmi dobre grantovaná a sponzorovaná, takže dbajú na to, aby napríklad na hudobnom festivale všetky zložky od zvuku, cez vizuálnu stránku, celé pódiové spracovanie, starostlivosť o umelcov, aby to všetci boli perfektne prichystaní a aby to, čo večer vznikne bolo úplne v pohode. Podobne aj naše festivaly, ktoré z roka na rok rastú, sa snažia o to isté, len je tam ešte cítiť, že naša kultúra, podobne ako ostatné časti našej spoločnosti sú ešte stále podvýživené.

D: Na druhej strane, Pohoda je úplne svetový festival, ktorý má srdce a dá sa porovnať s akýmkoľvek festivalom v zahraničí, ktorý sme navštívili. Pohoda má navyše svoju tvár (možno tvár Miša Kaščáka) a ducha. Jej špecialitou je tiež to, že ide odniekiaľ niekam, je vyprofilovaná a pripomína mi charakterom festival Big Chill v Anglicku, na ktorom sme kedysi hrali. Na Glastonbury sme zatiaľ nehrali, ale práve tento festival je akousi pomyselnou Mišovou métou. Sme veľmi radi, že sme sa mohli po štyroch rokoch znova vrátiť na pódium na Pohode.

Rozprával sa Radiar

( 6.7.2012, festival Bažant Pohoda 2012)

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu